S Dianou o podnikavosti, palacinkách a priateľstve

Diana Jarošová vyrastala v Zámostí, chodila na Gymnázium Ľudovíta Štúra v Trenčíne a potom vyštudovala fakultu chemickej a potravinárskej technológie. Má rada ľudí a veľa cestuje. V Amsterdame robila v sklade s kvetinami, v Londýne pracovala ako chyžná, v Berlíne a Mníchove zase ako opatrovateľka. Po návrate do rodného mesta si založila živnosť a v apríli 2016 otvorila na Mierovom námestí palacinkáreň MAK.

 

Diana, predstavovala si si svoju palacinkáreň už ako dieťa?

Asi nie, neviem to tak povedať. Keď som mala desať rokov, naučila som sa robiť palacinky. Hoci môj dedko nikdy nepodnikal, mal vždy plno nápadov. Raz mi zo žartu povedal: „Ty robíš také dobré palacinky, že ti tu otvoríme bránu a budeš ich predávať.“ Síce sa už MAKu nedožil, ale určite by bol rád.

Ako to pokračovalo?

Vždy som chcela niečo vlastné. V Berlíne mi prvýkrát vážnejšie napadlo, že by to mohla byť palacinkáreň, lebo na ulici, kde som bývala, jedna bola. Robili aj wafle, celé to bolo spravené tak punkovo. Keď som prišla na Slovensko, rozmýšľala som, čo ďalej. S mojím odborom sa nedá ľahko zamestnať. Možno v Košeci, je tam nejaké laboratórium, lenže to som nikdy nechcela. Som skôr akčný typ, rada komunikujem s ľuďmi. Nechcela som sa zavrieť do laboratória. Vtedy som si povedala, že palacinkáreň tu nie je a ak nájdem vhodný priestor, prečo nie. Ale všetci ma odrádzali, že palacinkáreň je blbosť, že to nepôjde a dokonca na námestí, kde sú vysoké nájmy a nikto sem nechodí.

Čo ti pomohlo nájsť odvahu?

To, že som našla tento priestor. Oproti mám kamaráta, tiež mladý človek, ktorý začal podnikať, otvoril si servis s mobilmi a počítačmi. Len tak som mu povedala, že som sa vrátila a neviem, čo mám robiť, že mám nápad a hľadám nejaký menší priestor. Povedal mi, že tu oproti jeden je. Vtedy na dverách bola mreža a bolo vidno iba jedno okienko. Hovorím si, úplne zabitý priestor, nejaká diera. O druhom okne som nevedela. Vošla som sem a chytilo ma to za srdce. Uvidela som tie klenby a hneď som vedela, že tu chcem byť. Mám rada budovy, ktoré majú dušu. Nemala som nič vymyslené, žiadny koncept, iba som vedela, že možno palacinkáreň. Keď som toto našla, všetko bolo jasné.

Aké boli mesiace pred otvorením?

Pôvodne som chcela otvárať už v marci, ale ono sa to vždy trochu posunie. Priestor bol krásny, len vo veľmi zlom stave. Robili sme obrovské prerábky, išli sme na základnú omietku. Bolo to úplne šialené, chodievala som sem každý deň ráno okolo siedmej. Trvalo to dokopy štyri mesiace. Všetko, čo tu je, prešlo mojimi rukami.

Dokáže sa každý naučiť urobiť dobrú palacinku? Čo je pri tom dôležité?

Všetci sa pýtajú, ako je možné, že mám cesto jemné a netrhá sa. Treba doň dať správny pomer surovín. Zistila som, že je to aj múkou a mliekom. Používam najčerstvejšie potraviny. Ak sa niekedy stane, že do mliekarne ešte nepriviezli tovar a musím to riešiť iným typom mlieka, rozdiel je už poznať. Našťastie máme v okolí naozaj kvalitné suroviny. Aj múku beriem z trenčianskeho mlynu a je lepšia ako v supermarketoch.

Aké palacinky ľuďom najviac chutia?

Čokoládové. Každý si rád zamaškrtí. Obľúbené sú aj s čučoriedkami, malinami alebo tvarohom. Ľudia však radi občas experimentujú. Ak chcú ísť do niečoho zaujímavého, dajú si pokojne aj bryndzovú.

Robievaš aj výborné polievky. Prečo?

Je to spolu s palacinkou dobrý variant ľahkého obeda. Robím ich prevažne zo sezónnej zeleniny. Dodáva mi ju lokálny farmár, kamarát. Je to kvalitná zelenina bez chemických hnojív. Väčšinou varím poctivé vegánske polievky. Vegáni sa nemajú veľmi kam ísť najesť. Takisto, ak niekto nemôže laktózu alebo lepok. Ak si nedáte vývar, väčšinou sú polievky zahusťované múkou, ale nie pohánkovou, ktorá je prirodzene bezlepková. Preto mám trebárs aj palacinky z pohánkovej múky ako ďalší variant. Veľmi si potrpím na kvalitu surovín a čerstvosť, preto tá lokálnosť. Mám veľa zákazníkov, pre ktorých to je rovnako dôležité. Prídu a dajú si slanú palacinku bez toho, aby sa báli, že bryndza je po záruke alebo je nekvalitná.

Vraj k tebe chodia aj ľudia zo zahraničia.

Áno, turisti z celého sveta. Niekto im o nás povie alebo si všimnú tabuľu a zaujme ich. To je samostatná kapitola, lebo mi ľudia občas hovoria, že nás nemôžu nájsť, že si máme dať väčšiu tabuľu. Lenže podľa mňa je najlepšia reklama to, že si ľudia o nás navzájom povedia. Aj keď možno by som tam mohla dať niečo väčšie. Veľa ľudí zase prišlo a povedalo, že už hodinu krúžia po námestí a hľadajú nás, a to je úžasné, lebo viac vyhladnú. Takže je to možno podvedomý taktický ťah. 🙂

Manažuješ, robíš palacinky, zháňaš dodávateľov. Vnímaš fakt, že si sama, ako výhodu?

Ťažká otázka, ale veľmi dobrá. Výhodou je, že mám veci pod kontrolou. Zo začiatku som nevedela, či musím mať dodávateľov alebo môžem ísť do obchodov a vybrať si produkty. Neskôr som zistila, že môžem, ale dovtedy som mala dodávateľov. Raz mi doniesli debničku a v nej bolo všetko nahádzané, citróny s rajčinami. Nechcelo sa mi tomu uveriť. Toto mám predávať ľuďom? Podobnú skúsenosť mám s džemami, trikrát prišli plesnivé. Tak som im napísala, že spoluprácu ruším. Nevýhoda je v tom, že vstávam ráno o šiestej alebo siedmej, dám si raňajky a idem na nákup do svojich obchodov. Potom som do večera v robote. Šesť dní v týždni. Samozrejme, uvažujem nad tým, ako to pôjde ďalej.

Koľko palaciniek denne robíš?

Spravím ich denne okolo päťdesiat, možno aj viac. Nedávno som zrátala, že som tu urobila vyše 16 000 palaciniek. Niektorí moji zákazníci zjedli za ten čas, čo mám otvorené, viac palaciniek ako ja za celý život. Daktorí sú tu každý druhý deň. Až sa zľaknem a úprimne im hovorím, veď sa prejete a prestanete chodiť. A oni, že nie, že toho sa ozaj nemám báť.

Darí sa ti vyjsť s financiami?

Pomer pracovný čas a príjem nie je ideálny, ale áno, uživím sa. A navyše ma to veľmi baví.

Máte na námestí dobré vzťahy?

Určite. Mňa to až hreje pri srdci, také to je príjemné. Sládkovič Café, Coffee Sheep, Kuki, Paddock, mäsiarstvo, mliekareň a ďalší. So všetkými mám dobré vzťahy, sú to kamaráti. Predtým sme sa osobne nepoznali, ale ja som za nimi prišla, že sme teraz susedia, a bolo. Chodí mi sem pár policajtov, aj s nimi sa už poznám.  

Bývaš unavená? Ako oddychuješ?

Mám výhodu v tom, že stíham dosť vecí naraz. Na telesnej si zo mňa robievali srandu, že aj volejbal by som odohrala sama na obidvoch stranách. Ale cítim, že fyzické sily mám len jedny. Niekedy mi telo povie dosť a na pár dní ma vypne. Viem, že raz určite rutinné veci prenechám niekomu inému. Nateraz sa snažím aspoň občas oddychovať. Mám veľmi rada prírodu, baví ma architektúra, cestovanie, vtedy najlepšie relaxujem. Nie je ani podstatné kde. Nájdem lacnú letenku a ideme.

S Dianou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Dianou o podnikavosti, palacinkách a priateľstve"