S Hankou o príležitostiach meniť svet v nás a okolo nás

Hana Tisová je lekárkou a mamou Kristíny, Martiny a Mateja. Verí v dobro. Pomáha s výmennými pobytmi študentov a navštevuje klientov DSS Adamovské Kochanovce. Je prezidentkou združenia Rotary Club Trenčín Laugaricio, ktoré koncom minulého leta otvorilo v priestoroch Katovho domu Kaviareň Na Ceste. V pôvodne renesančnom mestskom dome zo 16. storočia dnes pracujú ľudia so zdravotným znevýhodnením.

 

Hanka, čím je vaša kaviareň v Trenčíne iná?

Ak má niekto chuť na dobrú kávu, nejakú dobrôtku alebo horúci nápoj, môže si tu príjemne posedieť. Iné je, že ho obsluhujú ľudia s mentálnym znevýhodnením zamestnaní v chránenej dielni. Na otvorenom pracovnom trhu nemajú uplatnenie, preto sme im vytvorili špeciálne, podporované prostredie. Manuálne sú zruční, vedia pripraviť nápoje či pochutiny a dokážu ich aj rozniesť. Len pri preberaní objednávky potrebujú pomoc asistentky.

Ako to v praxi funguje?

Máme dve dvojice klientov Domova sociálnych služieb v Adamovských Kochanovciach. Dochádzajú sem a pracujú tu na polovičný úväzok. Obsluhujú spolu so svojimi asistentkami, ktoré majú traja z nich pridelené vzhľadom na sedemdesiatpercentný postih. Okrem nich tu dobrovoľnícky pomáhajú viacerí členovia nášho Rotary Clubu Laugaricio. Je to pre nás všetkých ohromne príjemná skúsenosť.

Čo klienti prácou získavajú?

Nabrali skúsenosti, sebavedomie, sebaúctu, vedia sa porozprávať s ľuďmi. Tešia sa zo života. Nikdy som ich nevidela toľko sa smiať ako teraz. Poznám ich viac ako štyri roky. Päťdesiatroční ľudia, ktorí prakticky celý život neodišli z ústavu. Všetko sa učili od základu. Pre nás je to nepredstaviteľné, ale pre nich bola aj cesta autobusom niečo nové. Dnes dochádzajú sami, čo je obrovský pokrok. V starých papieroch bolo napísané, že nie sú schopní samostatne sa pohybovať mimo ústavu. Pre istotu nosia kartičku s osobnými údajmi, ale zvládajú to výborne, aj pán šofér autobusu ich pozná. Za svoju prácu dostávajú peniaze. Zrazu môžu ísť do obchodu, kde sami povedia, čo sa im páči a čo chcú. Hoci nevedia s peniazmi úplne sami disponovať, vedia sa rozhodnúť a pre ich pocit samostatnosti je to veľmi dobré.

A čo opačná otázka, čo to dáva návštevníkom?

Všetci tu majú šancu naučiť sa čosi nové a búrať svoje predsudky. Niektorí si uvedomia, aké šťastie je byť zdravý a mať zdravé deti. Iní začnú uvažovať nad tým, čo všetko okolo nich existuje a že drobnou prácou navyše je možné zmeniť život niekoľkým ľuďom.

Aká je tvoja rola v celom projekte?

Snažím sa prispieť, ale sama by som nič nedokázala. Sme dobrovoľnícka organizácia a za každého človeka, ktorý sem chodí a niečo urobí, som vďačná. Nie je to úplne bežná vec. Hoci máme takmer tridsať rokov po revolúcii, pokiaľ ide o dobrovoľníctvo, v porovnaní so západným svetom sme v plienkach. Ale rodí sa to a ľudia v ňom vidia zmysel. A moja generácia, ktorá má deti už odrastené a kariéru postavenú, sa toho postupne chytá. Určite sa to nedá direktívne, je to čisto na priateľskej báze. Ak máš chuť niečo robiť, príď. Tak fungujeme.

Pamätáš si, kto a kedy dostal tento nápad?

Vedela som, že v Olomouci bola a možno stále je kaviareň, kde obsluhujú nevidiaci. A Janka Pondušová, riaditeľka domova v Kochanovciach, zase poznala Radničku v Bratislave. A tak skrsla medzi nami myšlienka, že by sme s Rotary mohli urobiť niečo ešte užitočnejšie ako sa chodiť raz za mesiac pohrať s klientmi, že keď to len trošku pôjde, mohli by sme ich zapojiť do normálneho života. Jedného zmoknutého dňa asi pred rokom sme náš plán dali na papier, začali hľadať priestory a dnes sme tu.

Kedy a ako si sa vlastne dostala k Rotary?

To bolo cez výmenné pobyty. Ich princíp je taký, že tvoje dieťa vycestuje a sem príde niekto zo zahraničia. V roku 2012 ma oslovili priatelia Samekovci, keď mali dieťa v Mexiku. Poprosili ma, či by sme nezobrali niekoho domov na tri mesiace. Povedali sme si s partnerom prečo nie a prijali sme Deny z Mexika. Bola to obrovská skúsenosť, dodnes sme v kontakte. V lete tam ideme a veľmi sa tešíme. Je to taká naša ďalšia dcéra. Neskôr sme mali Taiwanku Josi a Argentínca Manuela. Každé dieťa bolo svojské a prostredníctvom nich k nám prichádzal svet. Páčilo sa mi, že sa všetko robilo bez veľkých peňazí, nezištne. Cez Rotary Club Trenčín som si našla veľa nových priateľov a začala som chodievať do Adamovských Kochanoviec. Postupne sme zistili, že máme ďalšie nápady, a založením Rotary Clubu Trenčín Laugaricio sme si vytvorili priestor na ich realizáciu.

Pokračujete popri prevádzkovaní kaviarne v návštevách klientov v Kochanovciach?

Áno, chodievame raz mesačne na dve-tri hodiny. Niekedy štyria, piati, inokedy aj šiesti, ako sa nazbierame. Minulý mesiac sme vyrábali vianočné ozdoby, teraz budeme robiť nejaké masky. Vždy sa s nimi zahráme, potancujeme, oni sa tešia. Keď som tam pred viac ako štyrmi rokmi prišla prvýkrát, myslela som si, že to nerozdýcham, že tam predsa nemôžem chodiť, lebo mi to odoberá energiu. Dnes to cítim inak. Keď tam idem, teším sa, je to pre mňa relax. Nie je to z mojej strany žiadna obeta.

Zmenilo sa ešte niečo?

Keď tam ľudia prídu prvýkrát, zvyčajne sa zamerajú na to, čo všetko klienti nemôžu, a prevládajú v nich smútok a ľútosť. Keď tam chodievajú častejšie, uvedomia si, že klienti sú šťastnejší ako mnohí zdraví ľudia zaťažení všelijakými inými vecami. Dnes mám skôr tendencie hľadať, čo všetko by klienti mohli, a vidím predovšetkým priestor, čo sa s nimi dá robiť. Beriem ich ako kamarátov.

Popri tom všetkom, čo robíš tu, si chirurgička…

Hej, chodím do roboty, ošetrujem ľudí. V Trenčíne mám svoju ambulanciu a tri dni v týždni operujem v nemocniciach s poliklinikou v Ilave a Bánovciach nad Bebravou.

Lekársku kariéru si začínala ako jediná žena na chirurgii v Trenčíne. Neskôr si prešla do nemocnice v Púchove. Aké to boli roky?

Úžasné. Chirurgiu som veľmi chcela robiť. Prvý primár ma spočiatku nechcel, ale zmieril sa s tým, že som žena, a potom mi to už nikdy nedal pocítiť. Boli sme rovnako tepaní, či chlap, či žena, to bolo jedno. Spoznala som veľa fajn ľudí, ktorí sú dnes rozpŕchnutí po celom svete. Rada spomínam aj na Púchov. Primárom tam vtedy bol pán Smatana a to bol úžasný človek, ktorý mi úplne inak otvoril cestu k chirurgii. Pracovala som pod jeho vedením päť rokov. Pánboh zaplať za to, čo ma naučil, z toho žijem dodnes. A keby to bolo vydržalo ešte desať rokov, tak som sa mohla posunúť ešte ďalej. Bohužiaľ, Púchov sa zavrel a museli sme si hľadať zamestnanie. Nemala som cieľ osamostatniť sa, to vôbec nie. Chcela som robiť veľkú chirurgiu, len život ma hnal iným smerom. Už som sa niečo naučila, tak som si povedala, že to skúsim a začnem robiť na chirurgiách, ako sú Bánovce a Ilava. Rozhodne som nikdy nechcela robiť ambulanciu, v podstate ju ani nerobím, som tam len pár hodín a hlavne som na operačke. Medicína ma stále bavila a baví.

A čo tvoje cestovateľské sny?

Vždy som chcela ísť s jednodňovou chirurgiou aj niekam von. Medzinárodné tímy Hernia International chodievajú na kratšie pobyty do afrických či ázijských krajín, kde je veľa pacientov s brušnými prietržami. Lekári tam pricestujú, nejaké dva týždne operujú a potom sa vrátia naspäť. S jedným českým kolegom už dlhšie máme predstavu, že vytvoríme česko-slovenský tím, ale neviem, či sa to niekedy podarí, pretože nie som stotožnená so svojou angličtinou. Celý život s ňou bojujem. Môžem navštevovať tisíc hodín a nebudem vedieť dobre hovoriť anglicky. Alebo mám málo odvahy. Neviem si proste predstaviť, že by som niekam išla a nevedela perfektne po anglicky. Mojou ďalšou brzdou je to, že nedokážem dlhšiu dobu nemať okolo seba svojich ľudí. Hneď mi je smutno. 🙂

Ako najradšej oddychuješ?

Čítam. Skoro dvadsať rokov som nečítala a teraz konečne čítam. Najviac ma baví literatúra faktu. Ešte chodievam rada na prechádzky a na bežky. Máme radi Velké Karlovice v neďalekých Beskydách.

Urobila by si niečo vo svojom živote inak?

Asi nie. Vždy som do všetkého v živote vplávala tak nejako po hlave a vždy sa mi to oplatilo. Ak som niečo chcela, tak som do toho skočila. Či už do svojho druhého partnerského vzťahu alebo do medicíny, aj keď sa ma všetci pýtali, či mi nešvitorí. A nakoniec aj Rotary bolo také. Naozaj nerozmýšľam príliš dlho. A asi mi to tak vyhovuje. A vo výsledku bolo viac plusov ako mínusov.

Vráťme sa, prosím, ešte ku kaviarni. Popri službách tu ponúkate zaujímavé podujatia. Čo by ste si priali, aby tu bývalo?

Chceme spájať ľudí. Aby ľudia, ktorí si myslia, že sú v niečom sami, neboli v tom sami. Sociálne siete majú svoje pozitíva, ak sa však ľudia stretnú naživo a diskutujú, je to úplne iné. Bola by som rada, keby sme boli vnímaní ako živý priestor. Ľudia si tu môžu urobiť posedenie s kamarátmi, pripraviť podujatie či krúžok. Stačí kontaktovať kaviareň, mňa alebo kohokoľvek z našich členov. Nemáme v úmysle pýtať poplatok za prenájom a dokonca nie je podmienkou niečo si objednať. Dvere máme otvorené.

S Hanou Tisovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Hankou o príležitostiach meniť svet v nás a okolo nás"