Kedy ti napadlo, že by si chcela prevádzkovať a viesť penzión?
Keď som skončila v predchádzajúcom zamestnaní, v cestovnej kancelárii Transtip, mala som niekoľko sedení s koučkou, počas ktorých som si vytipovala oblasti, v ktorých by som chcela v budúcnosti pôsobiť. Nič jednoznačné ani záväzné. Vďaka týmto rozhovorom som prišla na to, na akej škále by som sa rada vo svojom profesijnom živote pohybovala. Penzión bol jedným z nápadov. Krátko nato som otehotnela s dvojičkami Lujzou a Ondrejom. Necelé dva roky po nich sa nám narodil najmladší syn Vilko. Niekde v hlave som stále nosila myšlienku, že raz to môže vyjsť, ale až keď sa mi končila materská, celkom nečakane prišla reálna možnosť. Tušila som, že to bude výzva, ale našťastie som nevedela, čo všetko ma čaká.
Čo si robila? Čo si sa musela naučiť?
Neviem, ako to majú druhí, ale ja som mala pocit, že by som mala vedieť všetko, čo sa týka penziónu. Prvý rok fungovania som si povedala, že prejdem aj každodennými prácami. K nim patria najmä upratovanie, ubytovanie a odubytovanie hostí či chystanie raňajok. Popri tom pracujem s rezervačným systémom, administrujem webovú stránku, spolupracujem s dodávateľmi či poskytovateľmi služieb. Učím sa spravovať sociálne siete, čo mi zatiaľ nejde, ale mám v pláne sa v tom zlepšiť. Je to široká paleta aktivít, ktoré sa snažím zvládať, a postupne sa učím niektoré veci delegovať na druhých.
Odvážnemu šťastie praje, vám však do realizácie smelých plánov nepríjemne zasiahol koronavírus. Pamätám si správne, že ste investíciu pripravili ešte pred prepuknutím pandémie?
Presne tak. Keď sme podpisovali zmluvu, o novom víruse v Číne boli v správach len prvé zmienky. Až o pár mesiacov to naplno prepuklo. Vtedy sme už do rekonštrukcie investovali veľa financií, času a energie a boli sme rozhodnutí pokračovať.
Ako sa to s Penziónom Branecký na samom začiatku zbehlo?
Náš kamarát Lukáš Sládkovič nám povedal, že bývalý Penzión Svorad je zatvorený. Pani prevádzkarka bola vážne chorá, nemohla ho ďalej prevádzkovať a piaristi, ktorí sú majiteľmi budovy, hľadali niekoho, kto by sa o priestory postaral. Lukáš ma poznal a vedel, že vo mne niečo podobné drieme. Bol si vedomý toho, že som sa do Trenčína prisťahovala za Marošom, mojím manželom, až vtedy, keď som bola tehotná s dvojičkami, že tu nemám žiadnu pracovnú skúsenosť a že by som si príležitosť najradšej vytvorila sama. Pripravili sme teda piaristom ponuku a oni ju prijali. Neviem ani slovami opísať, aké sebavedomie a chuť pracovať mi dodalo, že nám dôverujú, že veria tomu, že to dokážeme.
Aký bol rok a pol, ktorý uplynul od podpisu zmluvy do otvorenia minulý rok v júni?
Náročný. Výrazný dobrý pocit sme prvýkrát zažili vtedy, keď sa všetok starý nábytok vypratal a izby ostali prázdne. Videli sme, aké nádherné sú priestory, a vedeli sme si predstaviť, aký potenciál majú jednotlivé izby. Potom to na dlhé mesiace vyzeralo tak, ako sa dá počas rekonštrukcie v starej budove očakávať. Rozmlátené steny, prach, špina, kopec problémov, nepríjemné prekvapenia. Tam, kde mali byť potrubia, zrazu neboli a objavili sa tam, kde nemali byť. Zvládli sme to vďaka Lukášovi. Moja príležitosť prišla vtedy, keď som videla čisté biele steny. Mohla som konečne nakupovať nábytok a izby pekne zariadiť. Bola to veľká odmena a naplno som si ju užila. Do každej izby som dala niečo zo seba. Každú som zariadila tak, akoby som v nej chcela bývať ja. Na záver sme riešili samotnú organizáciu práce, vhodný rezervačný systém, platformu na komunikáciu, partnerstvá a spolupráce. To všetko sú veci, čo ma bavia. Organizovať, dávať procesom systém, to je moje.
Ako si chcela, aby sa hostia u vás cítili? Čím si sa pri zariaďovaní izieb riadila?
Zozačiatku som sa snažila pozrieť si rozličné hotely a penzióny, aby som zistila, čo sa mi páči, čo robia dobre. Lenže čím viac som hľadala, tým viac som sa vo všetkom strácala. Každé ubytovacie zariadenie bolo iné svojou veľkosťou, polohou, históriou, atmosférou. Zrazu som mala v hlave chaos a povedala som si: dosť, spravím to tak, ako to cítim. Nechcem sa na nič hrať, chcem len, aby to bolo úprimné a ľudské. Mali sme minulé leto obrovské šťastie na personál. Hostia ho hodnotili vždy najlepšie práve preto, lebo sa cítili u nás príjemne ako doma. Presne tak som si to priala.
Všetky apartmány a izby, ktoré som videl, sú vkusné, príjemné a pôsobia vzdušným dojmom.
Ďakujem, že to hovoríš. Až časom som si uvedomila, čo je môj štýl. Nepotrebujem k šťastiu hromadu predmetov ani podnetov, radšej mám prirodzenosť, poriadok a čistotu. Vtedy dokážem premýšľať a tvoriť, vtedy mi prichádzajú na um najlepšie nápady. Stačí mať okolo seba pár vecí, ktoré k sebe pekne pasujú a vytvárajú pocit prijatia a spokojnosti.
Krátko po otvorení bola situácia s koronou celkom priaznivá. Mali ste veľa hostí?
Prvé leto bolo náročné, išli sme však doň s radostným nadšením a bolo to pekné. Veľa sme sa naučili, urobili sme mnoho chýb, to k začiatkom patrí. Navzájom sme si so zamestnancami pomáhali a dôverovali si. Pre mňa bolo veľkou úľavou zistenie, že nemusím byť v penzióne stále, že som sa naučila na nich spoľahnúť. Maroš bol prosto úžasný. Hoci som sa snažila byť nápomocná aj doma, uvedomujem si, že minulé leto mal deti na starosti predovšetkým on. Oporou nám boli rodičia z jednej aj druhej strany. Ako mama som sa musela naučiť nechať starostlivosť o deti aj na niekoho iného. Zistenie, že sa nemusím o všetko starať ja, neprišlo ľahko, ale bolo príjemné.
Otvárali ste po prepuknutí pandémie a prešli ste si všeličím. Čo ti ako mame troch detí pomáha zvládnuť tieto okolnosti?
K štátnej pomoci sme mali sťažený prístup, pretože sme nemali s čím porovnávať prepad tržieb pri výpočte dotácií. Materstvo ma však naučilo, že ak nejde o život, nie je to nič neprekonateľné. Dokážem zachovať pokoj. V ťažkých a vyhrotených situáciách, samozrejme, občas pociťujem stres, vždy si však potom poviem: čo najhoršie sa môže stať? Sme zdraví, máme sa dobre, máme okolo seba ľudí, ktorých máme radi a ktorí majú radi nás, to je najdôležitejšie. Ak by penzión skončil, možno by nám ostali dlhy, ale nebude to koniec sveta. Keď som si to uvedomila, bolo mi ľahšie. Nejde to vždy a nejde to hneď, ale ak vládzem, snažím sa pri deťoch aj pri práci pozerať na každý problém s nadhľadom.
Si z Banskej Bystrice, do Trenčína si prišla až vtedy, keď ste čakali deti. Aké boli tvoje vysokoškolské roky?
Najskôr som päť rokov študovala podnikanie v cestovnom ruchu a službách v Bratislave na Ekonomickej univerzite, lenže tam som získala len teoretické vedomosti. Zoznámila som sa s Marošom, bol na rovnakej fakulte, len na inom odbore. Už sme spolu chodili a po jednom magisterskom štúdiu sme sa rozhodli ísť ešte na druhé do Zlína na Univerzitu Tomáša Baťu. Mali sme s tou školou dobré skúsenosti, chodievali sme tam predtým na rôzne konferencie a súťaže a navyše sme tam obaja našli svoj odbor. Potom sme sa vrátili do Bratislavy, kde sme mali zamestnanie. Ja som pracovala v cestovnej kancelárii. Organizovala som skupinové zájazdy a s niektorými skupinami som chodievala ako sprievodkyňa, čo ma veľmi bavilo. Mohla som cestovať a ešte som dostávala za to zaplatené. Zároveň to však bola, možno pre moju pedantnosť a poctivosť, náročná práca. Spočiatku som si to nepripúšťala, lenže postupom času prišli zdravotné problémy a musela som premýšľať o zmene.
Aké zájazdy si organizovala v cestovnej kancelárii?
Najprv som si dlhé roky myslela, že chcem chodievať ako delegátka na letné dovolenky, ale potom som si uvedomila, že ma viac baví niečo iné. V Transtipe som brávala slovenské skupiny, najmä školské alebo firemné, na zájazdy v rámci strednej Európy do krajín ako Česko, Poľsko, Nemecko, Rakúsko a Maďarsko. Bolo to zábavné aj poučné. Stále som objavovala niečo nové. Fascinovalo ma, ako to v menších mestách, napríklad v Rakúsku, funguje, čím všeličím sú zaujímavé, čo všetko tam dokázali ľudia vybudovať.
Práca s ľuďmi je pekná, ale komplikovaná. Ako si zvládala nepríjemné situácie?
Musela som sa to naučiť. Prvé zájazdy boli ťažké, všetko som si príliš pripúšťala. Keď som spravila chybu, dlho som si ju vyčítala. Časom som si však vybudovala rituál. Cestou na stretnutie so skupinou som sa vžívala do toho, že idem do práce. Napríklad som si v električke vytvorila chvíľu pre seba a opakovala som si, že teraz to nebudem ja Janka, ale budem to ja sprievodkyňa Janka, že nechávam osobné starosti a bolesti doma, že idem ako profesionálka za svojou skupinou a budem tá, ktorá tam bude pre ľudí a všetko vyrieši. Naučila som sa stavať aj k zložitým situáciám s chladnou hlavou, triezvo, bez zbytočných emócií. Pomohol mi k tomu jeden silný zážitok. Mali sme raz v Poľsku problém. Chcela som sa telefonicky poradiť so svojou šéfkou, ale omylom som zavolala Marošovi. Úplne ma to rozhodilo a rozplakala som sa. Odvtedy si dávam pozor a viac oddeľujem pracovný a osobný život. Nie je dobre ťahať problémy z práce domov a ani naopak.
V čom ťa najviac ovplyvnili rodičia a základná či stredná škola?
Vo svojich rodičoch som mala veľký vzor. Boli podnikatelia a naučili ma, že veci sa dajú robiť poriadne, poctivo, s nadšením a láskou. Mali radi to, čo robili, boli čestní a slušní. Nikdy sa nepredvádzali ani nevystatovali. Viedli ma k tomu, že rodinné a priateľské vzťahy sú v živote najdôležitejšie. Možno preto mám stále v sebe to, že sa chcem stretávať s blízkymi alebo si s nimi aspoň zatelefonovať. Aj moja základná škola ma veľmi ovplyvnila. Chodila som v Banskej Bystrici do Školy hrou, do jednej z prvých alternatívnych tried na Slovensku. Mávali sme ranné kruhy, kde sme preberali osobné problémy, dostávali sme všelijaké nálepky, ľudia si mysleli, že v škole sa iba hráme. Pre mňa to bol formujúci zážitok, keďže pri vyučovaní sme spájali rôzne predmety a najväčší dôraz nebol kladený na učivo, ale práve na súvislosti, vzťahy a naše prežívanie. Potom som pokračovala na katolíckom gymnáziu. Aj tam sa podporovala komunikácia, hodnoty a charakterové vzdelávanie a aj tam bola výrazne prítomná rodinná atmosféra. Keď nad tým teraz rozmýšľam, tak som všade bola vedená k tomu, aby som sa v živote nekĺzala len po povrchu, ale aby som sa snažila ísť do hĺbky.
Priatelia ťa opisujú ako optimistického človeka, ako niekoho, koho by chcel každý stretnúť. Máš vraj veľa nápadov, s ktorými si vedela v predstavách riadne uletieť.
Vedela a stále viem. Keď mám ťažkú chvíľu, listujem si v poznámkach zo sedení s koučkou a vidím svoje nápady z tých čias. Vždy sa schuti zasmejem. Potom si poviem, že aj keď nie je možné realizovať ich teraz, neznamená to, že v nejakej podobe nebudú aktuálne v budúcnosti. Keď som prišla do Trenčína, chcela som rozbehnúť rodinné teambuildingové stretnutia. V Centre pre rodinu mi dali príležitosť si ich skúsiť. Išlo o hry pre rodiny s deťmi, mladými tínedžermi. Potom som otehotnela a išlo to do útlmu, no stále mám pocit, že s trochou práce by sa dali obnoviť a rozvinúť.
Rozhodli ste sa pre názov Penzión Branecký rýchlo a ľahko?
Ani nie. Na začiatku sme mali niekoľko rôznych možností, ktoré sme zvažovali. Mne sa pozdávalo prepojenie názvu s históriou týchto priestorov, určite som penzión nechcela nazvať niečím módnym a nesúvisiacim. Pri hľadaní sme si preštudovali aj príbeh Jozefa Braneckého, ktorý pôsobil na susednom gymnáziu a v kláštore piaristov. Bol to človek, ktorý sa snažil rozvíjať Trenčín, bol otvorený, ľudský, odvážny a tým si nás získal. Piaristi s nápadom súhlasili, tak sme sa potešili, že môžeme niesť tento názov.
Od leta budete mať spolu sedemnásť apartmánov a izieb rôznych veľkostí a typov.
Áno, izby sú zvyčajne dvojlôžkové, s manželskou posteľou alebo s oddelenými posteľami, ale máme aj izby, kde je viac postelí. Viaceré majú výhľad na Trenčiansky hrad. V apartmánoch je kuchynka so základným vybavením. Páči sa mi, keď každá izba má svoj nezameniteľný charakter. Najviac sa hostia zaujímajú o tematické apartmány – knihomoľský, cestovateľský, a romantický.
A aké vlastnosti sa ti v práci najviac osvedčili?
Snažím sa byť odolná, pokojná a učím sa rozoznávať, čo je relevantné a čo nepodstatné. Empatia je dôležitejšia, ako si zvyčajne myslíme. Netvrdím, že človečinu a ľudskosť prinášajú do riadiacich pozícií iba ženy, ale som rada, že pribúdajú ženy na manažérskych miestach. Slušné správanie voči hosťom a zamestnancom pomáha vytvárať dobrú atmosféru, tú potom vidieť a cítiť, v nej sa všetkým lepšie pracuje a všetky problémy sa zvládajú ľahšie.
Janka, náš rozhovor sme chystali skôr, no zverejňujeme ho v čase vojnového konfliktu na Ukrajine. Každý dnes pomáha, ako vie a vládze. Pridali ste sa aj vy s Penziónom Branecký.
Áno. Otázka u nás nestála tak, či pomôcť, ale ako pomôcť dostatočne a udržateľne, aby sme boli schopní prijať čo najviac ukrajinských hostí a zároveň vykryť aj naše rezervácie. Vyčlenili sme niekoľko izieb na ubytovanie ukrajinských hostí, čerstvo opravené podkrovie sme zariadili provizórnymi posteľami, v jednej z izieb sme zriadili spoločnú kuchynku, kde pravidelne dopĺňame zásoby potravín, poskytujeme hosťom raňajky a zabezpečujeme aj obedy. Je to iný spôsob fungovania, než na aký sme zvyknutí, takže prvé dni boli poznačené miernym chaosom a nervozitou, lebo veľa vecí nefungovalo a nemali sme dostatočné informácie. Hoci to nie je najjednoduchšie obdobie, stále si hovorím, že ja som tá, ktorá môže na konci dňa ísť domov za deťmi a manželom. Dávame z toho, čo máme navyše, tým, ktorí prišli takmer o všetko. V tomto svetle je každá naša starosť len zlomkom toho, čo zažívajú naši ukrajinskí hostia.
Ako zvládate tieto týždne?
Každý deň prináša nové situácie, takže sa stále učíme. Čo sa však snažíme dať všetkým hosťom, je pocit bezpečia a úplného prijatia. Zabezpečíme im dostatok jedla, vhodné oblečenie, pomôžeme s vybavovaním dokladov, ale zároveň im nechávame dostatok súkromia, aby si uvedomili situáciu a v rámci možností sa s ňou vyrovnali. Nepýtame sa, ale počúvame, keď chcú hovoriť. Ja si cielene dávam pozor na výber slov a snažím sa pri hosťoch byť aj v náročnejších situáciách pokojná, dodať im pocit stability a byť dostatočne vnímavá k ich potrebám.
Veľkou podporou pre nás je aj pomoc z okolia, ktorej sa nám dostáva neúrekom. Rada by som spomenula aspoň niektoré organizácie, ako KC Aktivity, OZ NUCUS, Fork Season, Vegánsky Gazda, QEX, Café Sládkovič, Centrum pre rodinu, Potravinová banka, Krajské riaditeľstvo HaZZ v Trenčíne, pridávajú sa ďalší. Ďakujem mojim obetavým zamestnancom, ale aj Janke Pondušovej a Majke Vaskovej a všetkým ľuďom, ktorí nám nakúpili. Bez tejto podpory by sme to zvládali len veľmi ťažko. Je fascinujúce, koľko ľudskosti dokážeme nájsť v náročných časoch.
Ďakujem za rozhovor a za všetko, čo robíte. Prajme si, nech sa situácia pre ľudí z Ukrajiny čo najskôr upokojí, nech je mier a potom nech vám pribúdajú iba hostia, ktorí prichádzajú do Trenčína za prácou alebo odpočinkom.
S Jankou Bebjakovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
