S Ľubošom o slobode a kvalite v práci aj v živote

Od informatiky prešiel k marketingu. Hoci naďalej pracuje v Bratislave, s manželkou Dáškou a dcérou Dorotkou býva opäť v Trenčíne. Ľuboš Ľahký nemá ani tridsať rokov, ale stihol toho veľa. Pracoval v Managerii, pomáhal filmovému festivalu v Trenčianskych Tepliciach, zabezpečoval technickú podporu pre prvý ročník podujatia TEDxTrenčín. Je členom správnej rady Voices, má rád prírodu, slobodu a ľudí.

 

Už rok bývate v Trenčíne. Bolo to správne rozhodnutie?

Vrátili sme sa, lebo sa tu cítim doma. Dlhé prechádzky po hrádzi s Dorotkou v kočíku ma upokojujú. Chcel by som tu raz žiť aj pôsobiť, len zatiaľ to nie je celkom reálne. Aj Bratislavu mám rád, hoci sa mi zdá v permanentnom pohybe.

Chodíš do práce každý deň?

Väčšinou áno. Mám na starosti ľudí a chcem im byť k dispozícii. Z domu idem na bicykli o pol siedmej na železničnú stanicu, ďalej vlakom, z bratislavskej stanice zase na bicykli do kancelárie. Poobede o pol štvrtej odchádzam na bicykli na vlak a krátko po pol šiestej som doma. Vo vlaku môžem pracovať a to mi vyhovuje.

Pracuješ vo webhostingovej firme. Čo vo WebSupporte robíš?

Marketing, produkty a vediem tím ľudí, ktorý mi to pomáha zabezpečiť. Je nás teraz spolu so mnou šesť a máme aj pár externých spolupracovníkov.

Akú chybu robia pri marketingu malé a stredné firmy najčastejšie?

V prvom rade to, že ho nerobia. To je asi najväčšia chyba. A druhá najväčšia chyba je, že sa snažia opakovať to, čo robia iní. Je dôležité nájsť si svoju cestu.

Prečo by teda mali do marketingu investovať čas a energiu?

Neustály rast je teraz akousi mantrou. Neuznávam ju. Chápem, že niekto nechce rásť do objemu, nechce viac zákaziek ani zamestnancov či väčší obrat. Ale aj tomu marketing pomôže, a to rásť do kvality. Bude si môcť vyberať zákazníkov a spolupracovať s tými, s ktorými mu to najviac dáva zmysel. Zlepší si svoje meno, získa viac slobody.

Robíš po piatich rokoch aj ty niečo inak?

Určite áno. Učím sa skôr hrou a skúsenosťami, neviem preto vypichnúť konkrétnu vec. V praxi však isto konám inak ako kedysi. Asi som dospel a zmenil sa. 🙂

Je niečo pre teba v práci stále ťažké?

Byť trpezlivý. Nechcieť zmeniť a opraviť všetko naraz, udržať si nadhľad, riešiť jedno po druhom. Asi to je pre mňa najzložitejšie.

Si v seniorskej pozícii. Máš nejaké pracovné plány?

Láka ma angažovať sa v samospráve, rozprávať sa s ľuďmi. Uvedomujem si, že to nie je ľahké a môže to byť aj nevďačné. Ale láka ma to. Na tímovej práci sa mi páči, že si vďaka nej poradím s niečím, čo by som sám nezvládol. Spolupodieľam sa na niečom, čo by som sám nedokázal. Talenty ľudí sa pospájajú a vytvoria niečo, čo presahuje každého jedného z nás. V meste by sa to znásobilo a navyše v reálnom prostredí, kadiaľ človek denne chodí.

Čím si vlastne chcel byť, keď si bol malý?

Chcel som byť ítečkárom. Mal som asi niekde zafixované, že veľa zarábajú. Potom som robil programátora a zistil som, že ma to nebaví, že neviem ísť dostatočne do hĺbky a zdokonaľovať sa. Nebavilo ma hrabať sa v kóde. Obdivoval som kreativitu. Sledoval som svetové reklamy, ktoré vedeli človeka rozosmiať, pričuchol som k tomu cez blog Michala Pastiera. S Marošom Bebjakom sme v Zlíne s jedným návrhom vyhrali súťaž a išli do Slovinska na festival. Tam som nakukol do sveta reklamy a to sa mi páčilo.

Čo máš na súčasnej práci rád?

Mám rád voľnosť a dôveru, aká mi je zverená. Firma má už významné postavenie na trhu, ale zároveň mám stále slobodu robiť veci tak, ako považujem za správne. To je pre mňa ideálna kombinácia. Mohol by som ísť do firiem, ktoré majú väčší záber, ale mal by som tam menšiu slobodu a to nechcem.

Na čo si v kariére špeciálne hrdý?

Najpyšnejší som na tím, ktorý máme. Hoci ho vediem, snažím sa, aby sme boli v jednej rovine, všetci majú svoje oblasti, za ktoré sú zodpovední. Nehovorím im, čo nemajú robiť.

Bolo pre teba prirodzené dať ľuďom toľko samostatnosti?

Bolo to v prvom rade nevyhnutné. Nebolo však ľahké nestarať sa im do toho, nechať ich a radšej si zahryznúť do jazyka. Ešte v tom robím veľa chýb, ale potvrdzuje sa mi, že je to správna cesta. Je dobré, že zažívajú slobodu a radosť.

Čo sa zmenilo, keď si sa stal otcom?

Nie som už pánom svojho času. Na prvom mieste je Dorotka, hneď za ňou Dáška a potom všetko ďalšie. Najprv nech sú ony dve spokojné, potom ja a až ďalej sú ostatné veci. Sú to neskutočne krásne momenty. Napríklad keď Dorotka zíva, je to rozkošné. Alebo keď si len tak niečo ševelí popod nos, len tak žasnem. Ona je super. Neschopnosť rodičov bola vyvážená schopnosťou dieťaťa. Ona nám spí, ona nám je. Boli sme s ňou na Pohode ako s desaťmesačnou. Večer sme jej dali na uši slúchadlá, pokojne spala v kočíku a my sme si mohli niekde zozadu vypočuť koncert.

Ako si najlepšie oddýchneš?

Najradšej mám, keď môžem ísť niekam na kopec. Som ako pes, ktorý potrebuje niekedy vyvenčiť. Kým nebola Dorka, chodieval som občas do Vrátnej, vybehol popod lanovku hore a nejakou cestou zišiel dolu. Boli to možno tri-štyri hodinky, pokochal som sa výhľadom a išiel domov šťastný a spokojný.

A s bicyklom si kamarát odvždy?

Nie, to sa mi všetko udialo neskôr. Na strednej som najradšej sedel doma a hral sa na počítači. Nerád som chodil na turistiku. Veľmi na sebe cítim, ako sa hovorí, že človek je taký ako päť jeho najbližších ľudí okolo. Kamaráti bicyklovali alebo išli na turistiku a ja som nechcel ostať doma. Tak sa to vyvinulo.

Prečo si sa zapájal do vecí mimo školy a práce?

Škola ma nevyťažovala na sto percent, tak som si povedal, že sa chcem venovať iným veciam, aby som získal skúsenosti. Zúčastnili sme sa rôznych súťaží, snažil som sa učiť viac praxou. A to mi zostalo. Nesnažil som sa pozerať v prvom pláne na to, čo mi to dá, skôr som sa snažil ja dať tomu čo najviac a potom sa mi to vrátilo. Napríklad v Artfilme som mal na starosti tlmočníkov, prekladateľov, titulky, vlastne som organizoval všetko, čo sa dávalo do slovenčiny. Bola to super skúsenosť, robil som to dva roky.

Vnímal si neskôr radosť z užitočnosti viac ako to, že si sa sám niečo naučil?

Áno. Keď nemáš prax, tak ti to dáva skúsenosti, a vedľajší efekt je to, že si užitočný. A keď už máš skúsenosti, tak ťa zase baví to, že si prospešný druhým. Mne sa to zmenilo pri TEDxTrenčín. Tam som sa tešil najmä z toho, že pomáham.

Ako sa učíš nové veci?

Ak mám v práci tému, ktorú neovládam, robievam dve veci. Pýtam sa ľudí, o ktorých viem, že sa s ňou stretli a nejakým spôsobom ju riešili, a potom hľadám čo najlepšiu knihu o danej problematike. Neviem vychádzať z blogov a článkov, zdajú sa mi plytké. Knihe som vďačný za to, že sa môžem ponoriť hlbšie do témy, zostať v nej pár hodín a premýšľať.

Čítaš aj teraz nejakú dobrú knihu?

Kamaráti sa mi smejú, že som posadnutý efektivitou. Teraz čítam niečo k predaju. Nechcem to ovládať, chcem byť v obraze. Ale kniha, ktorá bola pre mňa osobne teraz najzaujímavejšia, bola Hlboká práca od Cala Newporta. Tá je strašne dobrá. Veľmi vo mne rezonovala. Vidím na sebe, priateľoch a aj v širšom okolí, akí sme rozptýlení a nevieme byť duchom prítomní a sústredení.

Udržuješ si kamarátske vzťahy ešte zo školy?

Áno. Aj v tom sa však snažím ísť skôr do kvality ako do kvantity. Môže to byť aj nevýhoda. Keď potrebujem niečo vybaviť, nemám známych, vždy idem formálnou cestou ako trúd. Mám teda pomerne málo, ale, našťastie, veľmi dobrých kamarátov. Tak je to v poriadku.

Ďakujem.

S Ľubošom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Ľubošom o slobode a kvalite v práci aj v živote"