S Markou o festivale HoryZonty a iných dobrodružstvách

Nadšenie pre pohyb nikdy neskrývala. Od šestnástich rokov je členkou horolezeckého klubu v Trenčíne, neskôr bola telocvikárkou, v súkromí aj bežkyňou, bajkerkou, lyžiarkou či plavkyňou. V roku 2006 založila Marka Dutková úspešný festival dobrodružných filmov HoryZonty, ktorý nám ponúka príležitosť spoznať život aktívnych športovcov a ukazuje nám zabudnuté alebo neznáme kúty sveta prostredníctvom filmov, prezentácií, výstav a workshopov.

Marka, kde sa začal tvoj pekný vzťah k pohybu a horám? Boli ste športová rodina?

To vôbec. Ani moji rodičia, ani dve staršie sestry neinklinujú k športu. Avšak moja teta bola lekárkou vo Vyšných Hágoch a my sme k nej chodievali na dovolenky. Často som u nej trávila celé leto a možno tak sa u mňa odmalička formoval vzťah k horám, túram a Tatrám. Keď som mala pätnásť, turistika mi nestačila, chcela som skúsiť niečo adrenalínovejšie a prihlásila som sa doma v Trenčíne do horolezeckého klubu. Bola som v ňom, samozrejme, prvá žena a mali ma trochu za čudáčku. Stretla som nových ľudí, začala som liezť a už to išlo samo.

Keď som sa mala vo štvrtom ročníku na gymnáziu rozhodnúť, kam ísť ďalej, rátalo sa s tým, že budem pokračovať v rodinnej tradícii. Obe moje sestry boli ekonómky, no a ja som prišla s tým, že chcem ísť na telesnú výchovu. To bol doma aj menší výbuch, že to čo je za školu?! Chcela som študovať aj angličtinu, lenže v tom ročníku neotvorili takú kombináciu, tak som si zobrala ruštinu. Otec povedal, neboj, to bude dobré, s ruštinou sa všade uplatníš, tak som vyštudovala kombináciu telocvik – ruština. Školu som skončila v roku 1988. Ruštinu som učila jeden rok, lebo som skoro odišla na materskú, a keď som sa po troch rokoch vrátila, po ruštine nebolo ani chýru, ani slychu. Považujem sa teda za telocvikárku.

Ako dlho si učila?

Moja učiteľská kariéra trvala dvadsaťdva rokov. Začínala som na sedmičke, potom som prešla na odevné a textilné učilište, ktoré už neexistuje, a skončila som na stavebnej priemyslovke. Neviem, či sa pamätáš, v 90. rokoch prebehla transformácia ruštinárov na nemčinárov a angličtinárov. Postretlo to aj mňa. Spravila som skúšky, dali mi papier a učila som angličtinu. Našťastie som mala z gymnázia dobré základy. Bola som v triede s rozšíreným vyučovaním cudzieho jazyka a z angličtiny som maturovala. Za angličtinárku sa však nepasujem. No a teraz už neučím vôbec.

Marka Dutková v kaviarni

Dôvodom sú HoryZonty?

Presne. Prvé tri ročníky festivalu som učila a zároveň robila festival. Lenže som perfekcionistka a neviem sedieť na dvoch stoličkách. Cítila som, že školu už nerobím dobre. Sústredila som sa na festival, to bolo niečo nové, čo ma nadchlo, bavilo a pohltilo. 

Ostaňme, prosím, ešte v súkromí. Tvojím manželom je jeden z najlepších slovenských horolezcov Jaroslav Dutka. Priniesol ti do života veľkú zmenu?  

Áno, prelomovú, ako to už pri manželoch a manželkách býva. Bol tu na vojne a v tom čase bol už slovenským reprezentantom v horolezectve. Stretli sme sa, samozrejme, na skalách. Nebola to láska na prvý pohľad, ale vzájomné chémie a energie tam boli od začiatku. Priniesol do Trenčína čosi nové, čo ma inšpirovalo. Tréningy s ním neboli len o tom, že sa stretneme ako dobrá partia a je nám spolu fajn, čo je, pravdaže, tiež dôležité. Lezenie s ním bolo aj o tom, že máme výzvy, dávame si ciele, chceme dosahovať výsledky. Keďže som bola študentkou telocviku, jeho systém sa mi zapáčil a hovorila som si, áno, poďme spolu trénovať, poďme liezť. Časom sme sa dali dokopy a trénovali aj s pridanou hodnotou.

Absolvovala si lezecké cesty v Tatrách a Dolomitoch, zúčastnila si sa viacerých cestovateľských expedícií, zlanila si najvyšší vodopád sveta, venezuelský Salto Angel. Ktorý z týchto úspechov je pre teba najvzácnejší?

Nepovažujem sa za výkonnostnú športovkyňu. Pre mňa bolo vždy podstatné niečo zažiť a zdieľať to s priateľmi, s príjemnými, dobrými, láskavými, nezištnými ľuďmi okolo seba. Nikdy som nešla na nejakú výkonnosť. Možno zamlada, keď som nemala rodinu… Vtedy sme s Jarom trénovali a výsledkom toho boli niektoré ťažké výstupy v Tatrách. V tom čase nebolo bežné, že ich ženy zdolávajú. Je to však minulosť, ktorú nechávam tak. Keď som sa vydala a mali sme deti, všetko sa vo mne otočilo. Máme v rodine športovca, reprezentanta, a ja mu rada robím zázemie. Hovorím mu, áno, ty choď, príď domov, všetko mi porozprávaj a ja si to, s tým, že viem, o čom hovoríš, rada s tebou prezriem. Síce v obývačke alebo niekde inde, ale budem pri tom a tak mi to stačí. Nemala som vysoké ambície, videla som sa najmä v rodine, v deťoch. Samozrejme, športovať som športovala, ale nebolo to o výkonnosti.

Vodopád Salto Angel bol pre mňa skúsenosťou, pri ktorej som si posunula svoje fyzické, no predovšetkým psychické limity. Výkonnostný šport na vyššej úrovni nie je len o fyzickej kondícii, je hlavne o mentálnom nastavení. Vidíme to všetci napríklad na Petre Vlhovej. Okolo nej je viac vynikajúcich dievčat. Raz má v hlave lepší deň jedna, inokedy druhá, tak to je. Aj ja som ako športovkyňa niekedy liezla na kopec s ľahkosťou a na druhý deň som si na tom istom mieste pripadala, akoby som sa ani nevedela chytiť skaly. Nie každý deň je nedeľa. Netreba na veci tlačiť, treba ich nechať dozrieť. Keď príde správny čas, tak nás to zasa pustí. Pri Salte sme sa zišli skutočne dobrá partia. Mali sme tam však aj ťažký úraz spojený so záchranou a inými náročnými okolnosťami. Nebolo pre mňa jednoduché celé to zvládnuť.  

Marka Dutková pri rozhovore

Spomínaš úraz. Je horolezectvo nebezpečnejšie ako iné športy?

Určite. Jednak to veľakrát nezáleží na tebe, môžu prísť nebezpečenstvá ako padanie skál, lavín, zmeny počasia, únava materiálu, nevydrží ti skoba alebo lano, to sú objektívne veci. Potom sú aj tie subjektívne. Nenaviažeš si dobre lano, na moment sa zarozprávaš alebo sa niekam zapozeráš a je po tebe. Môže sa stať, že tvoj spolulezec nedá pozor, pustí ťa a ty padneš. Mnoho objektívnych a subjektívnych faktorov radí horolezectvo medzi veľmi nebezpečné športy. Dobrý horolezec je ten, ktorému sa v začiatkoch podarí padnúť a nič sa mu nestane, alebo aspoň nič fatálne. Poučí sa a pozerá sa na lezenie inak. Občas si aj s manželom hovoríme, no ten ešte nepadol, ten ide.

Stále veľa športuješ. Často beháš, bicykluješ, lyžuješ, plávaš…  

Mám to pod kožou. Musím dostať do seba nejaké endorfíny alebo pri lezení možno aj adrenalín, keďže je to späté so strachom. Najviac je to u mňa spojené s túžbou byť vonku. Keď napadne sneh, každý deň sa chodím bežkovať. Keby som vládala a mala čas, robila by som to aj dvojfázovo. Teším sa však aj na bicykel, na beh a na plaváreň. Kiež by už bolo dobre a bola by znovu otvorená.  

Marka Dutková s úsmevom

Poďme, prosím, k roku 2006. Ako si sa rozhodla zorganizovať prvý ročník festivalu HoryZonty?

Väčšina mojich kamarátov boli dobrí horolezci, cestovatelia, objavitelia. Zúčastňovali sa rôznych expedícií do zahraničia. Naše možnosti komunikácie boli však pred dvadsiatimi rokmi celkom iné. Veľa sme sa stretávali osobne. Ten, kto sa vrátil z ciest, ukazoval ďalším diapozitívy a rozprával svoje zážitky. My sme sedeli, počúvali, trochu závideli, no najmä sme si v kútiku duše predstavovali, aké to bolo. Doslova sme celé roky takto nasávali energiu, spoznávali iné kultúry, zažívali krásne chvíle a obdivovali skvelé výkony.

V roku 2006 ma oslovil môj kamarát Alan Formánek, organizátor festivalu Hory a mesto a sám výborný horolezec, s tým, či by som nechcela niečo podobné spraviť v Trenčíne. Videla som v tom príležitosť posunúť sa z obývačky do kina. Zdalo sa mi perfektné umožniť ďalším vidieť to, čo som ja zažívala dlhé roky. Ponúkol mi filmy, dal základné know-how a dali sme to dokopy. Ako učiteľka som nevedela, čo je marketing, všetko bolo pre mňa nové. Moja povaha mi však vravela, poď, naučíš sa, zvládneš to, a tak sme to v novembri u Slnka v Artkine Metro spustili. Neskutočný výbuch záujmu. Mnohí docestovali z okolitých miest, nemohli sme ich nepustiť dnu. Prišlo dvakrát toľko ľudí, ako bola kapacita priestoru. Nedýchateľná atmosféra, ale úžasná. Bezpečnostný technik by nám isto naparil pokuty. Jarko mi pomáhal, k dvom dňom sme pridali hneď tretí, ľudia boli nadšení a nás to nesmierne povzbudilo. Prvý ročník bol ešte pod názvom Hory a mesto Trenčín, ale potom sme to chceli robiť po svojom, premenovali sa, poďakovali sme Alanovi za uvedenie do festivalového organizačného sveta a od druhého ročníka ideme svojou cestou. Presťahovali sme sa a dokázali sme zaplniť aj Dom armády. Festival sa nadýchol a začal žiť svoj život.

Ste známou a rešpektovanou značkou, urobili ste 15 krásnych festivalov. Aký máš na to recept?

Moje nadšenie a láska sú základom. Dôležitý je však tím ľudí, ktorých mám okolo seba. Každý v ňom vie, čo má robiť, a robí to zodpovedne. Keď sa stretneme, každý príde s nápadom, rozprávame sa, všetko analyzujeme a mojou úlohou je len dať to dohromady a doladiť, aby sa to realizovalo a prinieslo výsledok. Pre mňa je to hlavná práca, pre nich vedľajšia a je skvelé, že popri svojej práci a rodine majú zaujatie pre festival a vkladajú doň tak veľa. Vážim si to. Mala som šťastie, že v začiatkoch festivalu nebola oblasť outdooru taká podchytená ako teraz. Takže: správne miesto a čas, veľké nadšenie a ľudia okolo mňa.

Marka Dutková portrétová fotka

Získavanie licencií, financie, verejné obstarávania, zmluvy, oslovovanie hostí. Veľa z toho, čo robíte, diváci ani nevedia…

Je to tak. Pri premietaní filmu sa mi vždy páčilo len tak si na chvíľu sadnúť na schody a pozerať sa na ľudí. Oni so zatajeným dychom vnímali film a ja som videla celú jeho cestu k nám. Niekde na začiatku som ho musela nájsť, vyhral trebárs na nejakom festivale, potom som musela získať kontakt na producenta alebo režiséra, absolvovať dlhú mailovú komunikáciu, zabezpečiť preklad, konzultovať pritom mnohé výrazy s prekladateľkou, lebo sú špecifické alebo slangové, postarať sa o dabing či otitulkovanie, správne ho naformátovať. Je to dlhý proces. Mojím zadosťučinením je pozorovať, akí sú z neho hotoví. Vidím otvorené pusy a niekedy aj od strachu zatvorené oči. Podobné to je, ak príde hosť a rozpráva o svojich zážitkoch. Veľmi ma to uspokojuje. Okolo našej práce je veľa vecí, ktoré diváci alebo účastníci workshopov nevedia. Je to v poriadku. Na to sme tu my. Robíme to radi a s láskou.

Minulý ročník a november 2020 boli ovplyvnené epidemickou situáciou. Vám sa však podarilo prejsť do online priestoru a zvládli ste to.

Áno, dopadol výborne. Keby sme vedeli v auguste, že budeme mať iba túto možnosť, tak sa na ňu pripravíme. Lenže v lete všetko vyzeralo inak. Potom sa to zmenilo a za tri týždne sme museli festival nanovo vymyslieť. Nie som dobrá v technických veciach, takže som mala množstvo telefonátov, kde mi každý rozprával, čo je streamovanie, ako by to mohlo byť, ako nemohlo, čo je potrebné pre to spraviť. A, samozrejme, nové položky v rozpočte, keď nevieš, či to stojí sto, tisíc alebo desaťtisíc eur. Akoby to nebolo málo, nemohlo sa ani cestovať. Pomohli nám však ľudia, ktorých poznáme v Trenčíne a okolí. Ďalší natočili niečo doma, Paľko Barabáš aj Rasťo Hatiar. Dali sme to dokopy, ale ľahké to nebolo. Aj reklamu sme museli cieliť inak. Máme celoslovenskú pôsobnosť, najviac ľudí však zvyčajne chodieva z Považia, a teraz sme chceli osloviť ľudí po celom Slovensku, na Morave aj v Čechách. Netušili sme, koľko ľudí si kúpi lístok. Ja som dúfala, že päťsto, niektorí ma varovali, že to bude možno stovka. Nakoniec si ho kúpilo vyše tisíc ľudí, čo je perfektné. Nesedeli pri počítači sami, takže nás sledovalo dvetisíc, možno tritisíc ľudí.

Všetko bolo fajn, ale atmosféru nenahradíš. Keď festival skončil, sedela som sama v izbe a rozplakala som sa, pretože som nemala svoje pocity s kým zdieľať. Keď končí bežný festival, máš okolo seba divákov, ľudí z tímu, hostí, porotcov, všetci ste nabití emóciami a tie potrebujú na doznenie spoločne strávený čas. To nám všetkým teraz chýbalo. Ešte o jedenástej večer sme si telefonovali, že čo, ako, plačeš? Áno, plačem. Bolo to skvelé. Nie je to len vykonanie dobrej práce a jej odovzdanie, dôležité sú pocity, ktoré pri nej máme. O ne sa potrebuješ s niekým podeliť a až vtedy cítiš naplnenie. Diváci aj hostia nám veľakrát povedali, že na lepšom festivale, ako je trenčiansky, ešte neboli. Páči sa im najmä atmosféra, ktorá tam je. Teším sa už na osobné kontakty, na objatia, to sa nedá nahradiť.

Marka Dutková pri rozhovore s Ivanom Ježíkom

Keby bolo všetko v poriadku, teraz sedíme v Kaviarni Na ceste na Matúšovej ulici a máme malé verejné podujatie aj s divákmi. Mimochodom, viem, že ty ju rada občas navštíviš.

Jasné. Aj v decembri sme tam s Jankou Pondušovou, riaditeľkou Domova sociálnych služieb – Adamovské Kochanovce, nahrávali jeden rozhovor. Spolupracujeme v rámci našej sekcie Umenie a šport v živote zdravotne postihnutých. Je to krásny priestor, má svojho ducha a sú tam príjemní ľudia. Mávame tam workshopy, a keďže sa našou sekciou už dlhšie dotýkame komunít ľudí s hendikepom, na mnohé veci sa sama pozerám inak. Je dôležité, aby ľudia so znevýhodnením mohli pracovať, a obdivujem, čo všetko Janka s kolegyňami z Kochanoviec a spolu s Rotary Clubom Trenčín Laugaricio dokázali pre svojich klientov a klientky urobiť. Katov dom je úžasné miesto. Verím, že keď to bude možné, bude tam chodiť ešte viac ľudí.

Odbočme k tvojmu menu. Všetci ťa volajú Marka. To však nie je typické pre náš región. Kde sa to vzalo?

Som Mária, ale Mária ma nikto nikdy nevolal. Vždy som bola Marika. Až keď prišiel môj manžel, Horehronec, povedal, že Marika je meno, ktoré sa podľa neho nedá povedať pekne. Naše dcéry to majú jednoduché Zuzana je Zuzka, Michaela je Miška, tak Marika bude Marka. A začal ma tak volať. Trochu mi to prišlo divné, ale čo nespravíš pre milovaného manžela. Zostalo mi to.

Ujalo sa to aj v rodine z tvojej strany?

Tam ma každý volá Marika. Aj v práci, keď som ešte pracovala, bola som vždy Marika. Ale v lezeckej komunite už som bola Marka a prijala som to. Nič s tým nenarobím. 

Marka Dutková pred výstavou fotografií

Asi nie. Mám, prosím, poslednú otázku. Máš Trenčín rada a s festivalom ste preň spravili niečo jedinečné a prínosné. Čo ťa tu v poslednom období obzvlášť teší a čo ti, naopak, chýba?

Čo mi chýba? Idem na odpoveď cez svoje festivaly. Posledných päť rokov máme reálny problém s priestorom. Na náš festival vie prísť veľa ľudí, ale nemá kam. Veľmi mi chýba dôstojný priestor, kam by ľudia mohli prísť. Hoci sme outdoorový festival, naša cieľová skupina je od 5 do 70 rokov a možno aj vyššie, takže potrebujeme pohodlné sedenie. Ľudia u nás strávia často celé popoludnie, chcú sa cez prestávky vystrieť, porozprávať, občerstviť. Neviem, ako to je s vylepšovaním Domu armády, no veľmi sa teším na zrekonštruovanú Hviezdu, tam bude istotne veľký potenciál. Ktovie, trebárs by sme mohli robiť festival aj na dvoch miestach. A čo ma teší? Teší ma množstvo mladých ľudí, ktorí v Trenčíne sú a majú v sebe neskutočné množstvo inšpiratívnych myšlienok. Vedia ich pretaviť do malých vecí a veľké veci predsa vznikajú z malých vecí. Navyše, nie každá dobrá vec musí byť veľká. Rada sa obklopujem mladými. Cestujú, prinášajú nápady, pretavia ich do výsledku. Možno oslovia len zopár ľudí, ale to nevadí. Ide o to, že prídu a majú potrebu niečo zo seba dať a ukázať nám, aha, aj takto sa to dá robiť. Som veľmi rada, že sa ľudia vracajú do Trenčína a chcú tu ostať, lebo zistia, že dobre bolo v Londýne aj v Bratislave, ale ja som odtiaľto, vrátim sa a skúsim tu niečo spraviť. Vidím, že to k tomu smeruje, a páči sa mi to. Verím v spoluprácu ľudí z rôznych oblastí a generácií.

Ďakujem pekne.

S Markou Dutkovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Active citizens fund logo

Žiadne odpovede k "S Markou o festivale HoryZonty a iných dobrodružstvách"