Martin, kde a čo si študoval?
Chodil som na Obchodnú akadémiu v Trenčíne a potom na Ekonomickú univerzitu v Bratislave na informatiku. Nebavilo ma to tak, ako som si predstavoval, preto som po dvoch rokoch odišiel najprv do Prahy a neskôr do Anglicka. Chcel som sa osamostatniť, zažiť reálnu prácu. Farmárskym životom som sa tam prepracoval k skladníkovi, potom vedúcemu skladníkov … a spoznával som veľa ľudí.
Čo bolo ďalej?
Začal som chodiť na jazykovú školu. Pochopil som, že nechcem rozprávať len jednoduchým jazykom. Skladníci boli fajn ľudia, ale bolo to predsa len menej intelektuálne prostredie. Dal som si prihlášku aj na účtovníctvo. Nešlo mi o získanie papiera. Chcel som sa zdokonaliť v obchodnej angličtine. Potreboval som dobehnúť stratu vysokej školy a mať čo ponúknuť. Po návrate do Prahy som pracoval pre rôzne korporácie z oblasti logistiky, ktoré nehľadeli na inžiniersky či magisterský titul, pozerali sa skôr na životopis a skúsenosti.
S Jankou ste sa spoznali tam?
Áno, ona je z Nimnice a stretli sme sa, paradoxne, v Prahe. U mňa je inak všetko prepojené nejako už od základnej školy. Boli sme na sedmičke partia, sedeli sme v laviciach okolo seba. Veľa z nich má tvorivé zamestnania a kreatívcami som bol obklopený v Prahe aj v Bratislave. Postupne som zistil, že ekonomický svet mi je v podstate ukradnutý. No, možno nie celkom. Ak riešime v Coffee Sheep interné procesy, je veľkou výhodou, že to ovládam.
Ako si sa dostal ku Coffee Sheep?
Coffee Sheep vznikol tak, že dvaja kamaráti si popri svojej práci našli hobby, ktoré sa pretavilo do komunitnej kaviarne a pražiarne. Mali potrebu vytvoriť niečo, čo v Trenčíne nebolo, a dostali výborný nápad v správny čas. Ja som sa pridal neskôr. Dnes máme celoslovenské pôsobenie, dokonca dodávame kávu aj na Moravu a chystáme sa v blízkej budúcnosti na pražský trh.
Kedy ste dostali s Jankou nápad založiť Novú vlnu?
Vyvinulo sa to až v Trenčíne. Možno sme si podvedome chceli domov priniesť kúsok Prahy. Mali sme tam radi rôzne centrá, galérie a komunitné priestory nepriamo ovplyvnené Berlínom či Hamburgom. Po návrate z Prahy sme mali s Jankou a ešte s jedným výtvarníkom veľkorysý podkrovný byt – ateliér. Vznikol nápad spraviť malú výstavu. Lenže prišlo až 100 ľudí. Odchádzali spokojní a usmiati a ten pocit bol na nezaplatenie. Úplne nás to vtiahlo.
Ako by si Novú vlnu opísal?
Sme skupina ľudí, ktorí sa venujú organizácii výstav. Väčšinou sa špecializujeme na klasické médium – maľba, kresba, grafika, prípadne fotografia. Tie prežijú všetky trendy a umelecké línie a autori sa k nim väčšinou vrátia. Ide nám o nový dych a názov sme spojili s areálom Merina, kde sídlime. Kedysi sa tu spracúvala vlna. Umelcom ponúkame výstavný a coworkingový priestor. Chceme sa postupne viac profesionalizovať, mať pripravený dramaturgický plán na rok dopredu, spraviť 5-6 výstav za sezónu, ako to robia profesionálne súkromné či štátne galérie. Je tu veľa šikovných ľudí prinášajúcich stále niečo nové a originálne a každopádne ich treba vystavovať aby boli videní.
Je pre teba dôležité, koľko ľudí si výstavu príde pozrieť?
Určite. To prežívam citlivo. Najviac ma poteší, keď vidím medzi stálymi návštevníkmi nové tváre. Návštevnosť pre nás znamená prepojenie a životaschopnosť. Robiť samotné výstavníctvo je ťažké, o našich autorov zatiaľ nie je až taký záujem, pretože sú buď na začiatku alebo uprostred svojej kariéry. Robili sme aj komentované prehliadky cielené na študentov základných a stredných umeleckých škôl.
Fungujete ako občianske združenie. Sú financie veľkou témou?
Určite. Rozbeh je nevyhnutné dotovať. Využívame peniaze od súkromných nadácií, od mesta, z Fondu na podporu umenia. Bez toho by sme nemohli ponúknuť pravidelnosť, ktorú treba udržiavať.
Čo by vám ešte pomohlo?
Chceli by sme sa viac vzdelávať v tom, čo robíme. V prvých rokoch je podpora fajn, aj by to tak malo byť nastavené, ale nedá sa tak fungovať dlhodobo. Hľadáme cesty, ako byť životaschopní, nezávislí a úplne bez dotácií. Veľa ľudí si teraz robí webové stránky, virtuálne predajné galérie a pod.
Skúšaš tvoriť aj ty?
Nie, ale chcel by som. V detstve som maľovanie a kreslenie miloval. Ale mám rád aj hudbu. V podstate som taký zberateľ vinylov, ktoré z času na čas aj pustím na verejnosti. A o to radšej sa venujem dramaturgii a realizácii podujatí v Coffee Sheep. Tam riešim všetko, od výberu umelcov až po ozvučenie.
Ako sa rozhoduješ, koho pozvať?
Podľa toho, čo to prinesie firme, či to má svoju originalitu, či to zaujme. Je to taký pozitívny kalkul pre všetkých. Od víkendov sme tiež prešli na podujatia v týždni.
Aký máš pocit z občianskeho diania v Trenčíne?
Napreduje to v každom aspekte a vytvárajú to práve ľudia, akčné skupiny, komunity. Je to pozitívne. Stačí si vygúgliť možnosti, na čo všetko sa dá každý mesiac ísť. Čo mi tu chýba, je profesionálne divadlo. Hoci tu historicky nikdy nebolo, krajské mesto by ho malo mať. Mesto potrebuje kultúru a kultúrnosť. To, že jazdíme v super autách, ešte neznamená, že sme kultúrni. Celá demokratická spoločnosť na Slovensku je stále na začiatku. Kultúra a správanie sa ľudí k sebe navzájom sú pre vývoj a napredovanie dôležité.
Čo by teba a Novú vlnu najviac potešilo?
Bol by som rád, keby to tu reálne žilo umením. Aby sme mali pravidelnú vysokú návštevnosť. Chceme mať dobré vzťahy s umelcami, ktorí tu vystavovali a budú vystavovať. Tešiť sa, že robia to, čo ich baví a zároveň živí. Aby sa umenie nedehonestovalo tým, že to je len voľnočasové hobby.
Ďakujem.
S Martinom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
