Michal, v pätnástich si začal blogovať a niekoľko mesiacov predtým si písal prvý podnet na Mestský úrad v Trenčíne. Mala na tvoje zanietenie vplyv Súkromná základná škola v Novej Dubnici, ktorú si navštevoval?
Jednoznačne. Je typická demokratickými vzťahmi a cieľavedomým podporovaním aktívneho občianstva. Vyrastal som v Dubnici nad Váhom, a keď som nastupoval na základnú školu v Novej Dubnici, pamätám si, ako sa medzi ľuďmi hovorilo, že sa tam deti váľajú po kobercoch. Mali sme predmety, ktoré nie sú inde bežné, napríklad mediálnu výchovu. Pán učiteľ Marek Janičík ma dokonca povzbudil založiť si blog a to bol dôležitý moment. Pochopil som, že chcem byť v živote aktívny a konštruktívny. Spoznal som pár ďalších výnimočných ľudí a začal som sa zapájať do činnosti Mladých reportérov pre životné prostredie.
Tvoji rodičia sú Trenčania, aj ty si sa tu narodil. Prečo si si následne vybral Střední školu Kostka v šesťdesiat kilometrov vzdialenom Vsetíne?
Všetci predpokladali, že pôjdem na gymnázium. Aj ja som to zvažoval, lebo som mal celkom dobré výsledky. V tom období ma však už zaujímala doprava. Bavilo ma cestovanie, ale chcel som aj reálne zlepšovať veci. Moja dobrá kamarátka Maruška Jánošíková sa mi v deviatej triede medzi rečou zmienila, že chce ísť na nejakú školu do Vsetína. Našiel som si na nich na webe dobré recenzie a objavil som, že na nej môžem študovať program žurnalistika a médiá. To bol hlavný dôvod, prečo som tam v septembri 2017 nastúpil.
Koncom toho istého kalendárneho roka vznikla platforma Doprava na Považí. S akým zámerom ste ju vytvárali a čo sa vám za štyri roky podarilo?
Založili sme ju s kamarátom Jonášom Štepitom, s ktorým sme sa spoznali na základnej škole. Obaja sme už vtedy blogovali o verejnej doprave. Jonáš je o tri roky mladší odo mňa, a keďže sme si nemohli založiť neziskovú organizáciu, vymysleli sme si platformu. Spočiatku sme sa venovali najmä popularizácii ekologickej verejnej dopravy, no v budúcnosti sa chceme viac zamerať na mestskú mobilitu, na konkrétne návrhy na zlepšenia. Uvažujeme aj o zriadení občianskeho združenia. Najväčším doterajším úspechom Dopravy na Považí je, že je z nej skutočný uchopiteľný projekt, vďaka ktorému sme spoznali podobne zmýšľajúcich ľudí. Navzájom sa inšpirujeme a uskutočnenie našich zámerov sa stáva reálnejším.
V týchto týždňoch končíš prvý semester na odbore marketingová komunikácia na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Vyberala sa ti vysoká škola ľahko?
Dlho som sa nevedel rozhodnúť, čo a kde chcem študovať. Marketingová komunikácia ma zaujímala, ale bavili ma aj politológia, urbanizmus alebo doprava. Na uspokojenie všetkých svojich potrieb by som asi musel vyštudovať štyri vysoké školy. Rozmýšľal som dokonca nad štúdiom žurnalistiky v Brne. Pri finálnom výbere zohral opäť dôležitú rolu môj kamarát, tentoraz Martin Žarnovický, ktorý sa takisto zaujíma o dopravu. Chce zlepšovať verejnú dopravu a zároveň jej obraz v očiach verejnosti, preto išiel študovať marketing. Páčil sa mi jeho názor a zdalo sa mi, že marketing je pre mňa perspektívny, môžem v ňom prepojiť všetky oblasti svojho záujmu.
Stihol si spoznať svoje spolužiačky a spolužiakov pred tým, ako sa už znovu nedalo vyučovať prezenčne?
Našťastie áno. Sú to sympatickí a zaujímaví ľudia. Zimný semester sme otvorili v polovici septembra a do polovice novembra sme vydržali v prezenčnej výučbe, no vďaka tomu, že som ich stihol spoznať, som si pri onlinovom vyučovaní mohol za farebnými krúžkami s iniciálami mien na monitore ľahšie predstaviť konkrétnych ľudí, ich temperament a charakter.
Významnou súčasťou tvojho života sú Mladí reportéri pre životné prostredie. Čo si sa vďaka nim naučil?
Keby som mal povedať jednu najzásadnejšiu vec, tak som sa naučil, že chcem byť konštruktívny a objektívny, chcem hľadať riešenia. Zároveň sa však nebudem tváriť, že problémy neexistujú alebo že ich nevidím. Z tejto myšlienky čerpám aj v súkromí, vlastne vo všetkých oblastiach pracovného a osobného života. Naučil som sa spolupracovať v tíme a dobre fungovať aj pod tlakom. Som šťastný, že som súčasťou slovenskej kancelárie, pracujem s Klaudiou a Rišom Medalovcami z Centra environmentálnych aktivít. Mám na starosti komunikáciu programu a najmä moju srdcovú záležitosť – podcast Objektívne21.
Slovenskí Mladí reportéri pre životné prostredie bývajú každý rok úspešní aj v celosvetovom kole tejto súťaže. V roku 2021 ste získali dve prvé, dve druhé a jedno tretie miesto. Jedno z druhých miest dosiahol tím, v ktorom si bol aj ty.
Základom je vždy si vybrať miestny problém. Moja spolupracovníčka zo slovenskej kancelárie Aďka Henčeková výstižne hovorieva, že hľadáme riešenia globálnych problémov na lokálnom tanieri. Páči sa mi to. Hoci rád spoznávam nové miesta a naberám inšpiráciu, dajako cítim, že moje miesto je v regióne. V predošlých ročníkoch sme sa v tíme orientovali najmä na mestskú problematiku, no minulý rok sme sa v článku zamerali na nakladanie s odpadom. Boli sme na skládke Luštek, kde končí odpad z Dubnice nad Váhom a Trenčína. Mojou rolou bola práca so slovom. To ma baví, v tom som doma. Článok najprv kolektívne pripravíme, ja sa potom starám o redakčnú úpravu a jazykovú korektúru. Chceme, aby bol text zrozumiteľný a dobre sa čítal. Vizuálnu stránku, fotografie a videá, to prenechávam kolegyniam a kolegom, ktorí sú v tom lepší.
Slovu sa venuješ aj v Objektívne21. Ako sa váš podcast narodil a ako sa mu darí?
Odohrali sa dve zaujímavé veci. Prvou bolo, že s Maruškou Jánošíkovou a Tamarou Eliašovou sme v roku 2020 založili podcast Z kaviarne. Epizódy sme nahrávali provizórne, občas aj na lavičke v parku. Nezávisle od toho sa v kancelárii Mladých reportérov, kde som vtedy ešte nepracoval, zrodil nápad, že by mohli mať svoj podcast. Klaudia Medalová nás oslovila, či by sme sa pod záštitou Centra environmentálnych aktivít nechceli venovať environmentálnym témam. Boli sme vďační za príležitosť. Podcastom Objektívne21 nadväzujeme na Manuál 21 – moderný vzdelávací materiál pre 21. storočie. Okrem zelených tém sa venujeme aktívnemu občianstvu, príbehmi zaujímavých osobností chceme inšpirovať mladých.
Čie príbehy sú podnetné pre teba?
Predovšetkým Klaudia a Rišo Medalovci sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Prial by som si byť o tridsať rokov svojím zmýšľaním a životnou skúsenosťou tam, kde sú oni teraz. Páči sa mi ich nadšenie, vytrvalosť, prístup k životu aj k medziľudským vzťahom. Rád by som v rámci programu Mladí reportéri spomenul ešte dve osobnosti. Prvou je trenčianska novinárka Evka Mišovičová, ktorá je našou lektorkou. Keď som bol siedmak, naučila ma základy písania dobrého článku a dodnes na ňu spomínam, keď niekde zachytím niektoré pojmy zo žurnalistiky. Prvýkrát som ich totiž počul od nej. Ešte by som spomenul svojho učiteľa zo základnej školy Mareka Janičíka, ktorý je takisto lektorom v Mladých reportéroch. Nielenže ma nasmeroval k môjmu blogu, ale pomohol mi pochopiť dôležitosť kvalitného vizuálneho spracovania komunikačného obsahu.
Akú budúcnosť má tvoj vzťah k Trenčínu?
Trenčín je mesto, kde chcem bývať a žiť. Je to mesto, ktoré mám rád a v ktorom vidím potenciál, bohužiaľ, aj ten, ktorý ostáva nevyužitý. K jeho naplneniu chcem pomáhať. Už päť rokov sa ako občan snažím nielen poukazovať na problémy, ale aj prinášať riešenia. Mojimi prioritami sú mestská mobilita a životné prostredie, zeleň v meste ma zaujíma stále viac.
Ako sa vyvíjala tvoja spolupráca s verejnou správou?
Prvýkrát som prišiel do kontaktu s verejnou správou v roku 2016. Písal som na Mestský úrad v Trenčíne na útvar mobility kvôli zmene cestovného poriadku MHD. Odpísali mi slušne a krátko, nevediac, koľko mám rokov. Keď som sa zapojil do Mladých reportérov pre životné prostredie, zistil som, že Rišo Medal je poslancom, a zároveň som čítal blogy druhého poslanca, Riša Ščepka, s ktorým teraz spolupracujem. Svojím občianskym zanietením bol už vtedy pre mňa veľkou inšpiráciou. Keď sme sa spoznali, bol zaskočený, že som žiakom základnej školy. Podľa elektronických správ si myslel, že som starší, v produktívnom veku.
Niekedy v roku 2017 som začal chodievať na stretnutia na úrady. Prvé rokovanie, ktoré som absolvoval, bolo u dopravcu na SAD. V zasadačke sedel jeden inžinier, druhý inžinier, tretia inžinierka a ja pätnásťročný som im rozprával o potrebe zmeny cestovného poriadku. Mal som stiahnutý žalúdok, ale bol som príjemne prekvapený, počúvali ma a brali ma vážne. Moja spolupráca s útvarom mobility na Mestskom úrade v Trenčíne trvá dodnes a je, myslím, kvalitná a podnetná. Vďaka nej som zistil, že o niektorých témach ani nemusím písať blogy. Dostal som sa do priamej komunikácie s kompetentnými úradníkmi a to je dôkaz, že sa netreba báť osloviť ľudí a rozprávať sa s nimi z očí do očí. Snažíme sa mať pravidelné stretnutia a na nich sa nad podnetmi či problémami zamyslíme. Na druhej strane už začínam cítiť, že touto cestou sa dajú riešiť iba menšie veci. Veľmi rád by som preto v komunálnych voľbách kandidoval za poslanca. Pár ľudí ma od toho aj odrádzalo, ale povedal som si, že ak chce človek úprimne prispieť k pozitívnym zmenám, netreba sa báť uchádzať o získanie právomoci.
Čím sa na rokovaniach zaoberáte?
Najčerstvejším podnetom, ktorý sa podarilo z väčšej časti úspešne vyriešiť, bolo zjednotenie názvov zastávok mestskej hromadnej dopravy a prímestskej dopravy. Skutočnosť, že tá istá zastávka sa volala inak pre červené a modré autobusy, zbytočne komplikovala ľuďom život. Nehovoriac o tom, že tieto dva druhy dopravy sú na území Trenčína čiastočne integrované, platia tam rovnaké ceny cestovného. Bolo úplne zbytočné, aby červeným autobusom človek cestoval na zastávku Dolný Šianec a modrým na zastávku Trenčín Soblahovská rázcestie, pričom je to tá istá zastávka. Zdá sa to jednoduché, bol to však komplexný podnet, do jeho riešenia sme museli zapojiť viacero strán. Jednou sme boli my s Rišom Ščepkom ako navrhovatelia zmeny, druhou boli občania, treťou mesto Trenčín, ktoré objednáva mestskú hromadnú dopravu, štvrtou Trenčiansky samosprávny kraj, ktorý objednáva prímestskú dopravu, a piatou bol dopravca, ktorý to musí zapracovať. Bol to maratón stretnutí, telefonátov a emailov. Často sa vraví, že inštitúcie nemajú záujem o názory ľudí. Ja môžem povedať, že sme sa väčšinou stretli s ochotou a korektným prístupom. Povzbudzuje ma, že v tom nie som sám, že poznám ľudí, ktorí zmýšľajú podobne, vnímajú, že verejný priestor patrí nám všetkým, a chcú konať, chcú sa oň starať.
Máme takých ľudí dosť?
Nevenujem sa všetkým oblastiam a nepoznám všetkých ľudí v Trenčíne, ktorí sú občiansky aktívni, ale vzhľadom na veľkosť mesta by ich asi mohlo byť viac. Vnímam dva zásadné faktory. Prvým je to, že mnoho mladých ľudí vyrastá v prostredí, ktoré funguje štýlom nehas, čo ťa nepáli. Ak sa ťa dačo bezprostredne netýka, daj od toho ruky preč. Myslím, že už s deťmi by sme sa mali rozprávať o tom, že verejný priestor je náš, je to obývačka nás všetkých, pozerajme sa okolo seba, ako by sme sa v ňom všetci cítili lepšie, ako by sme prispeli k tomu, aby sa aj tí zraniteľnejší a slabší v ňom cítili bezpečne a boli spokojní. Druhým faktorom je to, že inštitúcie, ktoré spravujú veci verejné, nedávajú ľuďom dostatočne jasne najavo, že ich zaujíma ich názor. Ak to aj robia, niekedy mám pocit, že je to len povrchné, formálne. Už som párkrát videl, že si inštitúcia povedala: je moderné občiansky participovať, dajme na stránku formulár „napíšte nám“. Nebolo však z toho cítiť skutočný záujem. Ľudia potom stratia chuť pomáhať.
Teraz sa, naopak, pozrime na to, čo je podľa teba pri snahe vytvárať lepšiu spoločnosť žiaduce. Ktoré vlastnosti si vážiš u druhých ľudí?
Premýšľam. Nie je to veru ľahká otázka. Najviac oceňujem na ľuďoch asi to, keď im veci nie sú jedno. A teraz nemyslím veci politické či verejné. Myslím ľudskosť a všímavosť. Venovať pozornosť a čas ľuďom považujem za dôležité. Ak je niekto ochotný sa zastaviť a opýtať sa druhého s ozajstným zaujatím, ako sa má, čo ho trápi, čo ho teší. Vážim si, ak ľudia nie sú ľahostajní.
Súhlasím. Popri podcaste získavaš aj iné pracovné skúsenosti. Čomu sa venuješ?
Všeličomu. Som širokospektrálne zameraný. Veľmi sa mi páčila sociologička Elena Gallová Kriglerová v Rozhovoroch Choices. V Ovečke na jeseň hovorila, že je fajn, keď si človek vie svoju prácu sám vymyslieť. Ak si správne spomínam, podujatie sa volalo Ako mladí vidia svet a seba v ňom, epizóda sa dá nájsť v tvojej relácii na podcastových platformách. Snažím sa, aby mi každá práca dávala zmysel, tak si ich aj vyberám, no cítim, že na ideálne zamestnanie budem ešte musieť prísť, potom si ho vytvorím. Teraz spolupracujem s menšími značkami a uplatňujem, čo som sa naučil o marketingu. Mám na starosti komunikáciu a sociálne siete. Asi rok som už zapojený v rozbiehajúcej sa telekomunikačnej firme PEERS Internet a televízia. Je to projekt Jakuba, partnera mojej kamarátky Marušky. Som aj v kancelárii Mladých reportérov pre životné prostredie. Po šiestich rokoch angažovania sa v samotnom programe mám z toho veľkú radosť. Cením si dôveru Medalovcov, ktorí majú aj svoj bioobchod a oslovili ma, aby som im tam pomohol naštartovať novú značku a jej identitu.
Zdá sa, že toho stíhaš ozaj dosť. Ako oddychuješ?
Pred troma rokmi som nechápal, prečo ľudia potrebujú oddychovať. Práca ma baví, hovorím si, načo oddychovať? Teraz tomu už rozumiem. Možno ťa to prekvapí, ale výborne si oddýchnem pri cestovaní. Dajme tomu, emhádéčka. Idem na zastávku, nastúpim na prvý autobus a niekam sa odveziem. Nejdem do žiadneho cieľa, mojím cieľom je cesta, doslova. Ešteže mám predplatný lístok. Linka číslo 13 chodí okružne zo sídliska Juh cez celú mestskú časť Západ naspäť na Juh. Trvá skoro hodinu, kým prídeme naspäť na konečnú zastávku. Pre niekoho by to bol stres, ale ja si tak po celodennej práci pri počítači rád oddýchnem. Mám aj bežnejšie formy relaxu. Rád vyjdem raz za čas do prírody, povedzme na Brezinu. Do minulého roka som chodieval na záhradku, ktorú sme mali u babky. Ľudia si ma asi nevedia predstaviť s rýľom v ruke, ale bol to pre mňa príjemný odpočinok. Zo všetkého najradšej mám cestovanie vlakom. Ako sa hovorí, najkrajší pohľad na svet je z okna vlaku. Ak potrebujem riadny oddych, dohodnem sa s niektorým z mojich priateľov a ideme na stredné Slovensko. Máme tam krásne horské trate s dlhými tunelmi, vysokými viaduktmi a nádhernými výhľadmi na krajinu.
Spoločným cieľom tvojich aktivít je Trenčín pre ľudí. Držím ti v práci pre tú myšlienku palce.
Ďakujem. Bol to môj prvý komplexný rozhovor, ktorý som absolvoval, a pomohol mi utriediť si v hlave mnoho vecí. A áno, myslím, že Trenčín môže byť moderným mestom, v ktorom môže človek plnohodnotne a spokojne žiť aj bez auta. Potrebujeme k tomu chodníky bez zbytočných bariér, modernú ekologickú autobusovú dopravu a dostatok bezpečných cyklotrás. A ohľaduplnosť.
Ďakujem.
S Michalom Mazánikom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
