Kedy si sa začala venovať písaniu a blogovaniu?
Už v škole ma bavilo písať slohy a básničky. Dokonca som si pre seba a pre kamošov vydala knižku, v tridsiatich kusoch. Verejne sa to prejavilo, keď som išla do Anglicka. Posielala som odtiaľ ľuďom e-maily o tom, čo zažívam. Hovorili mi, že sú zábavné a mala by som ich publikovať. Patrila som k vlne imigrantov v čase, keď sme vstúpili do Európskej únie. Mali sme otvorený pracovný trh a ľudí na Slovensku zaujímalo, čo sme prežívali, lebo každý mal v rodine niekoho, kto takto odišiel. Začala som písať na blog denníka SME. Bolo nás len okolo 100-150 a bolo pomerne ľahké dostať sa medzi najlepších. Bola to príjemná online komunita ľudí. Ale poznali sme sa aj osobne, organizovali sa stretnutia. Doteraz si veľakrát s niekým povieme, že sa poznáme z blogu alebo sme sa videli na blogovom stretku. Dobrú partiu sme mali aj v Londýne. Bloger Branko Štefanatný bol dokonca mne a môjmu mužovi, ktorý bol tiež bloger, svedkom na svadbe. Blogovanie mi teda ovplyvnilo aj osobný život.
Ako vzniklo písanie článkov pre .týždeň? Máš ho rada?
Na blogoch ma objavila Eva Borušovičová a oslovila ma na písanie pre T-Station. Tam bola šéfredaktorkou Elena Akácsová, ktorá má teraz na starosti lifestylové témy v .týždni. Keď sa mi narodil Matúš, každý mesiac som písala o nejakej téme. Námety som mala z britského časopisu Psychologies. Ľuďom sa príspevky páčili, zdieľali ich a komentovali. Elena poznala moju prácu, tak ma oslovila s ponukou písať do lifestylovej rubriky .týždňa. Keď mi zavolala, práve som kočíkovala, bolo to vo februári a bola mi strašná zima. Prišla som domov a povedala manželovi, predstav si, Peťo, Elena mi zavolala, či by som nechcela písať do .týždňa! S obrovskou radosťou prišla zodpovednosť. Najprv som si hovorila, že dám do článkov vlastný pohľad. Potom som si povedala, koho zaujíma pohľad Mirky Gúčikovej, ľudia chcú čítať niečo seriózne. Tak som rešeršovala. Až Elena, ktorá mi je mentorkou, ma naučila, že existuje stredná cesta, že ľudia chcú niečo odborne podložené, ale zároveň pôvodné a osobné, chcú rozumieť, prečo práve ja prichádzam s touto témou a čo hmatateľné mi dala do života. Píšem o tom, čím žijem. Mám čitateľov, ktorí mi napíšu, že majú radi moje články, a dokonca raz čitateľka napísala do .týždňa, že má nápad a chce, aby som ho spracovala práve ja. To sú odozvy, ktoré ma posilňujú, lebo občas si myslím, koho to všetko zaujíma, veď je to len jedno prečítanie a časopis skončí v koši. Na základe spätnej väzby zisťujem, čo ľudia chcú a čo na tom baví mňa.
Externe spolupracuješ s portálom Ženy v meste.
Tam by som mala písať skôr dedinské príbehy. V praxi to je tak, že im niečo pošlem a spýtam sa, či sa im to páči. Mala by som písať každý mesiac, ale som perfekcionistka a to mi bráni produkovať články pravidelne. Dám niečo von až vtedy, keď cítim, že je to správne. Píšem menej, ale necítim to ako problém.
Minulé leto si s Voices viedla letnú školu blogovania. Bola to dobrá skúsenosť?
Bolo to super. Opäť som mala pochybnosti. Čo môžem tých ľudí naučiť? Prečo chcú prísť v lete tráviť tri dni práve so mnou? Potom som si to ozrejmila. Mám skúsenosti a sú rôzne, môžem o nich rozprávať. A ďalšia vec, že aj druhí majú v sebe veľa múdrosti a ak je skupina malá a vnímavá, môžeme veľa spolu vytvoriť. Aj tak bolo. Mala som pocit, že sme prišli na úžasné nápady. Keďže bežne robím z domu a sama, uvedomila som si, aké inšpiratívne je robiť s ľuďmi, a že to ku svojej spokojnosti potrebujem. Druhá vec, ktorú som pochopila, je, že ma ozaj baví učiť. Neviem, či je to učenie, možno skôr spoločné objavovanie. Nie som tá jediná najmúdrejšia. Radšej navrhujem, poďme sa o veciach rozprávať a premýšľajme, čo vieme robiť. Tiež som zistila, že ma nebaví byť s ľuďmi iba krátko. Mám rada, keď si vytvoríme vzťah, máme spoločný cieľ a cítime pracovné súznenie. To na letnej škole s Voices fungovalo a bavilo ma asi najviac.
Časť tvojej pracovnej identity tvorí moderovanie. Bol to detský sen?
V ôsmej triede na základnej škole som moderovala miss školy. Mala som aj spolumoderátora, ten však už potom nechcel ísť na pódium, lebo som všetko hovorila ja. Takže niečo vo mne zrejme bolo. Vystupovala som od detstva. Mám však problém s moderovaním podujatí, ktoré sa ma akoby netýkajú. Niečo sa o hosťoch naučiť a robiť zabávača, to nie som ja. Keď som moderovala podujatia TEDxTrenčín, užívala som si to. Stála som na pódiu a ľudia tlieskali. Nebola som tam zďaleka hlavný človek, ale bola som súčasťou toho všetkého a bola som šťastná. Byť stredobodom pozornosti nie je pre mňa to hlavné. Rada moderujem podujatia, kde sa cítim s obsahom bytostne spätá, napríklad Cesty k dobrej škole. Vzdelávaním žijem, v rámci koučingu veľa pracujem s učiteľmi a organizáciami, ktoré sa tomu venujú.
Moderovala si nielen konferencie, Trenčín na korze, ale aj pár podujatí Choices a diskusie na Pohode. Je to iné?
Úplne. Na Pohode robím vždy svoju tému. Pripravím si otázky a rozprávam sa s ľuďmi o tom, o čom chcem. Je to v niečom náročnejšie. Vždy sa v priebehu diskusie môže niečo zmeniť, musím byť v strehu. Pamätám si, že na prvých Choices som bývala unavená. Spýtala som sa a občas som nevedela, čo hosť odpovedá, lebo som si už pripravovala v hlave ďalšiu otázku. Predtým som si ani neuvedomovala, aká vyčerpávajúca je práca moderátorky, ak ju robíš poriadne. Kontroluješ čas, sleduješ niť diskusie, počúvaš odpovede, vnímaš náladu publika a snažíš sa sama prispieť… Zaujímavé pre mňa boli diskusie s nepočujúcimi, kde bolo všetko prekladané do posunkového jazyka. Boli únavné, ale mala som skvelý pocit, že niečo podstatné spoluvytváram.
Až ti svietia oči, keď o tom hovoríš. Máš stále radosť, keď na niečo prichádzaš?
Áno. Stále ma baví učiť sa. Teraz študujem online kurz o analýze sociálneho dopadu. Súvisí s jednou prácou, ktorú robím, ale aj s koučovaním, keď pomáham rečníkom pri prípravách prezentácií. Je dôležité, ak vedia povedať, čo sa im podarilo. Učiť sa ma baví, ale už by som asi nechcela chodiť na vysokú školu. Mám problém s tým, ak dospelí ľudia nevnímajú iných ľudí rovnocenne, tvária sa ako autority a dávajú im to pocítiť. U nás sa to, žiaľ, deje často. Viem sa s tým vyrovnať, ale nechcem na to márniť svoj čas.
Spomenula si koučovanie. Začalo podujatiami Jump Slovensko a rozbehlo sa…
Áno, konferencie Jump boli moja prvá skúsenosť. Potom si ma odporučil Ashoka Foundation. Vďaka nim som pomáhala aj rečníkom zo zahraničia, čo bolo zaujímavé tým, že to bolo v inom jazyku a o iných témach. Veľa robím s CEEV Živica – s učiteľmi z Komenského inštitútu, zo Zelenej školy, s Ashokou, tiež pre Generáciu 3.0 a tento rok aj s českou organizáciou EDUin podporujúcou inovácie vo vzdelávaní. Je krásne vidieť, čo všetko sa dá v školách robiť aj v podmienkach, v akých sa nachádzajú. Systémové zmeny sú, samozrejme, potrebné, ale tá energia zdola je povzbudzujúca.
Ako prebieha koučovanie?
Ak pripravujeme na jedno podujatie viac rečníkov, zvyčajne im so Žofkou Teplickou a Ferom Paulinym vypracujeme zadanie. V ňom dostanú technické a obsahové informácie o akcii, zameraní, rozsahu a tóne prezentácie. Potom si dohodneme stretnutie. Ľudia, najmä mimo Bratislavy, chápu, že sa nedá stretnúť osobne, Skype nevidia ako nevýhodu. Potom záleží len na tom, koľko času môžu a chcú človek a organizácia investovať. Ideálne sú tri sedenia, môžu mať rôznu dĺžku. Napríklad prvé môže byť hodinu a pol a posledné len 20 minút. Na prvom sa porozprávame, čo rečník robí a o čom chce, aby bola jeho prezentácia. Len sa vyzvedám, ako to celé začalo, čo sa podarilo, čo mu urobilo radosť. V spontánnom rozhovore zväčša ľudia povedia najkrajšie veci. Ja im hovorím, toto je pekné, ešte raz to zopakujte, toto si zapamätajte, táto veta je výborná, úplne ma chytila za srdce, krásne ste to povedali. Všetko podstatné si zapisujem a urobíme kostru prezentácie. V druhom kroku si štruktúru naplnia textom, pohľadajú fotky a obrázky. Občas zistia, že k niečomu nemajú jasnú myšlienku, k niečomu zase nemajú vhodný vizuál. Na druhom sedení všetko spolu prejdeme, povieme si, čo sedí viac a čo menej, čo treba vyhodiť, čo doplniť. Posledná, tretia konzultácia by mala byť finálna. Niektorí mi celý príspevok povedia a potom diskutujeme o tempe a melódii reči, o miestach, kde treba klásť väčší dôraz. Iní sa rozhodnú, že budú improvizovať, s tými skontrolujeme aspoň časovú primeranosť.
Máš pre prezentujúcich nejaké dobré rady?
Jedna rada je, že nikto iný nebude o vašej práci rozprávať lepšie ako vy sami. Poslucháči nečakajú perfektného rečníka, ale zaujímavý obsah. Ľudia sú skromní a často vravia, že nie sú na prezentovanie tí praví. Snažím sa z nich sňať bremeno toho, že musia byť dokonalí, žonglovať, zabávať a vedieť všetko naspamäť. Ďalšia vec je nesústrediť sa na všetko, čo chceme povedať, ale vcítiť sa do poslucháča a hovoriť to, čo by nás zaujímalo, keby sme boli v publiku. Tretia rada je dať preč výrazy, ktoré v bežnej reči nepoužívame. Veľa ľudí si príhovor napíše a používa slová, ktoré sú zrozumiteľné iba v písanom prejave. Rozprávanie má byť prirodzené a uveriteľné, a nie nejaký formálny, strohý a umelý prejav. Pani učiteľka nemusí hovoriť, že deti v materskej škôlke monitorovali dopravné vozidlá. Môže pokojne povedať, že autá pozorovali a rátali.
Ktoré koučovanie bolo pre teba nezvyčajné?
Neviem, každé je niečím výnimočné. Je ťažké niektoré vyzdvihnúť. Väčšinou mám pocit, že tí ľudia sú ako moje deti alebo študenti. Keď niekde prezentujú, bojím sa ísť pozrieť, prežívam to s nimi, držím im palce. Najradšej mám prerod niekoho, kto nebol sebavedomý a nakoniec mal sám pocit, že to dobre zvládol, na začiatku bol nervózny, ale v závere pokojný. Ľuďom veľmi pomáha, ak ich povzbudíš. Popri radách je to tiež významná úloha kouča.
Veľa si cestovala. Neuvažovala si niekedy, že chceš žiť inde ako v Podolí?
Uvažovala som nad tým žiť všade inde, len nie v Podolí. Od šestnástich rokov som rozmýšľala, ako odtiaľ vypadnúť. Potom som aj odišla, ale vrátila som sa. Neplánovane. Bola som v Londýne, kde mi nebolo úplne dobre. Stále som mala akúsi predstavu o práci v neziskovom sektore a nevedela som ju dosiahnuť. Z Londýna som vycestovávala robiť konzultantku na volebné pozorovania. Napríklad v Egypte som mala prekladateľa, šoféra, bývala som v hoteli, radila som ľuďom. Oni si mysleli, že som odborníčka, a ja som aj bola, ale necítila som sa tak. Pretože keď som prišla naspäť do Londýna, obsluhovala som v krčme. Tam to je normálne, robí to veľa mladých ľudí. Len ja som vtedy ešte bola spútaná slovenskou predstavou života – musíš mať jeden džob, musíš mať vlastnú nehnuteľnosť. A preto som tam nebola šťastná. Neuvedomovala som si, že skúsenosti, ktoré získavam, a život, ktorý tam žijem, mi môže aj veľmi pomôcť. To všetko som pochopila oveľa neskôr.
Po návrate na Slovensko?
Robila som v Nadácii Pontis a plánovala som zostať v Bratislave. A keď prišiel môj manžel Peťo na Slovensko, povedali sme si, že začneme žiť v Podolí. Je záhradník a inak to z finančných dôvodov nešlo. Prešla som si zložitým obdobím, keď som si hovorila, že toto som nechcela, nemám tu toľko kamarátov. Teraz to vidím inak. V Bratislave bolo fajn, ale bola som len jedno koliesko. V Podolí mám pocit, že keď niekto niečo urobí, prinesie pre ľudí ozajstné zmeny. Žijeme tu pokojnejší život, čo je fajn aj pre rodinu. Myslím, že som tu šťastná.
Ako to bolo, prosím, s vašou knižnicou v Podolí?
To je krásny príbeh. Vedľa nás bývala pani Geišbergová, mama Mariána Geišberga a Jany Oľhovej. Pamätám si, keď mi rozprávala, že Podolie je smutná dedina, lebo ľudia sa zatvárajú do svojich domov a nezdieľajú spolu veci. Keď som potom vnímala ľudí, ktorí sa prisťahovali, videla som, aké bolo pre nich ťažké nadväzovať kamarátstva s domácimi. Mne nie, lebo odtiaľ pochádzam. Hovorila mi, že jej otec mal doma knihy a raz do týždňa si k nemu chodili ľudia čítať. Mne to prišlo skvelé. Mala som veľa kníh a bolo mi ľúto, že ich nikto nečíta. Rozmýšľala som, že by som ich niekam dala. A potom som vošla do knižnice, do ktorej som chodievala ako dieťa. Voňalo to tam. Knihy boli všade, v debničkách, na zemi, na poličkách, po stoloch. Bolo tam kopec kníh, ktoré ľudia podonášali, lebo sa ich chceli zbaviť. Matúš mal dva a pol roka a ja som si povedala, to je perfektné miesto, tu môže byť naozaj funkčná knižnica. Tu by sme sa dokonca mohli stretávať s deťmi a chodili by sem aj tie deti, čo nevyrastajú obklopené knihami, lebo doma ani nemajú knižnice.
A od nápadu si išla k realizácii?
Mám výborné kamarátky. Často mám nápad a ony zase majú energiu. Ak poviem, že ideme upratovať, ony už upratujú a ja ešte len hľadám handru a motám sa. Urobili sme si niečo ako materské centrum. Začali sme sa tam stretávať s našimi deťmi a popritom sme ukladali knihy podľa abecedy. Z Martinusu prišli za nami Jana Šlinská s Ivanom Janíkom a vytriedili celú beletriu. Vtedy som si prvýkrát pomyslela, že to naozaj pôjde. Teraz sa postupne pridávajú ďalší. Naše deti už začali chodiť do školy, tak možno zase v zime obnovíme stretnutia. Teraz je to už ozaj čitateľské. Robíme si bazáry a ak nám ostanú peniaze, nakúpime knižky. Veľa máme darovaných, zbierame nové, vydané po roku 2000. Inak – ak by nám niekto chcel niečo darovať, potrebujeme severské kriminálky. Stále čosi triedime. Ale je to krásne! Všetky komunitné veci sú skvelé na to, že aj v malej dedine ako Podolie môže človek spoznať veľa nových ľudí. Ja už napríklad viem, že pani poštárka má rada historickú prózu, pani Ľuba z Kopaníc detektívky a jej vyše osemdesiatročná mama číta skôr romantické knihy. Môj ďalší čitateľ Martin tiež číta kriminálky a keď viem, čo bude preňho dobré, tak mu to odložím, tak ako aj Natálke zase niečo o princeznách. Moja sesternica mi raz povedala, že ona nečíta. Tak jej vravím, že možno ešte nenašla knihu, ktorá by sa jej páčila. A potom sme spolu zistili, že má rada skutočné príbehy mladých ľudí. Nedávno mi písala, že celý víkend nič nerobila, lebo čítala, a poprosila ma, aby som jej doniesla ďalšiu takú knihu. Veľmi ma to baví. Ak som sa v niečom v živote najviac našla, tak asi v tomto.
Pri čom si dobre oddýchneš?
Mám rada turistiku, nie vysokohorskú, ale takú príjemnú. Som rada v prírode, baví ma plávanie v jazere, v mori. Mám rada cestovanie, objavovanie. Mám rada knižky. Odkedy mám Matúša, čítame si spolu detské knihy a encyklopédie. Cez neho som sa veľa dozvedela. On ešte sám nečíta, ale už si povie, čo chce. Keď mu večer dočítam, čítam sebe s čelovkou, aby som ho nerušila. Niekedy nemôže zaspať a povie, že mu mám čítať nahlas zo svojej knihy. Niekedy ho to zaujíma a inokedy povie, že je to nuda. Čítanie mi robí malú veľkú radosť, ktorú si môžem dopriať a užiť každý deň.
Ďakujem.
S Mirkou Gúčikovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
