S Peťom o BRaKu, knihách a mestách

Peter Michalík stretol na Gymnáziu Ľ. Štúra v Trenčíne vynikajúcich učiteľov, ktorí do veľkej miery ovplyvnili jeho ďalšie rozhodnutia. Študoval filozofiu, anglický jazyk a literatúru, preto ho (ako sám hovorí) netreba brať príliš vážne. Je vydavateľom a programovým riaditeľom Bratislavského knižného festivalu BRaK. Niekoľko rokov bol rozhlasovým redaktorom a moderátorom v Rádiu Devín, od minulého septembra pracuje v Literárnom informačnom centre v Bratislave.

 

Čo si si myslel, že budeš robiť, keď vyštuduješ?

Nepredstavoval som si nič presné a stále si myslím, že nie je dobré, aby predstava nejakého zamestnania bola určujúcim ťahúňom pri rozhodovaní o charaktere vzdelania. Chcel som si rozšíriť rozhľad a poznanie. Mal som pocit, že filozofia v kombinácii s literatúrou a jazykom najlepšie naplní moje očakávania. Vybral som si podivný, azda najnepraktickejší odbor na zemeguli, vedome už s relatívnym predstihom a dodnes sa z tejto voľby teším.

Aká bola téma tvojho doktorandského štúdia?

Venoval som sa svojej veľkej vášni, ktorou sú mestá, znaky a významy v architektúre a urbanizme. Mal som obrovské šťastie, že spojenie mesta a filozofie žilo na katedre už počas mojich štúdií v osobe a akademickom pôsobení môjho profesora Miroslava Marcelliho. Na jeho pozvanie som sa stal jeho doktorandom a tá skúsenosť patrí k tým, ktoré by som nazval kľúčové. Dodnes mám šťastie, že moje dve najväčšie vášne, knihy a mestá, sa mi darí spájať aj v profesijnom prostredí.

Ktoré rozhodnutia výraznejšie ovplyvnili tvoj život?

Veľmi zásadné bolo rozhodnutie, čo ísť študovať. Tam si stále viac uvedomujem význam rodinného zázemia, ktoré ma podporovalo v akejkoľvek voľbe. Hoci naša rodinná tradícia je inde, mal som absolútnu slobodu a podporu. To považujem za dôležité. Moje ďalšie pôsobenie ovplyvnili aj rozhodnutia pre viaceré malé vycestovania. Výrazne ma ovplyvnili cesty do Krakova, v ňom som strávil dokopy takmer rok života.

Často navštevuješ susedné krajiny. Ako sa rozhoduješ, kam ideš? 

Teraz majú moje cesty do veľkej miery pracovnú náplň. Sú to najmä návštevy knižných a kultúrnych festivalov, ktoré chcem spoznať a kde chcem získať podnety pre to, čo robím. Pokiaľ ide o vydavateľskú činnosť, sú to konkrétne stretnutia s autormi, ilustrátormi či prekladateľmi. Občas je to zámienka na výlet, inokedy je to naopak – idem na výlet a objavím niečo zaujímavé z pracovnej stránky. Svojho času som zistil, že sa veľmi dobre cítim v strednej Európe a považujem ju za svoj mentálny a myšlienkový domov. Ide o priestor veľmi turbulentný, ale neskutočne bohatý. Literatúra, hudba, mestá, všetko, čo sa tu zrodilo a stále rodí, je mi veľmi blízke. V celom stredoeurópskom priestore sa cítim doma, a preto mám pocit, že ho treba stále objavovať a viac spoznávať.

Viac ako päť rokov buduješ Bratislavský knižný festival BraK. Čo ho vystihuje?

Pre mňa a pre celý okruh ľudí, s ktorými na BRaKu spolupracujem, bolo od začiatku veľmi dôležité rozšírené vnímanie knihy. Cez knižnú ilustráciu, typografiu, prácu s písmom, prekladateľské aktivity, ale aj cez samotný vydavateľský proces, teda čo sa deje s knihou pred tým, než sa dostane na kníhkupecké pulty, ako funguje kníhkupecká politika, marketing, celý ten svet, ktorý súvisí s knihou a z ktorého spravidla bežný čitateľ pozná iba moment, keď si knižku niekde zadováži a prinesie domov. Od začiatku sa snažíme robiť festival, ktorý celý tento tematický vesmír otvára pre širšie publikum.

Podľa čoho vieš, či sa vám nejaký ročník vydaril?

Možno to v dobe zameranej na merateľné dáta nie je najsprávnejšie kritérium, ale je to pocit. Nie môj vlastný, ale celkový sumár pocitov tých, ktorí nám nejakú reakciu dajú. Uvedomujem si riziká, keby som mal svoje aktivity vyhodnocovať len na základe svojho pocitu. Snažím sa vždy získať odozvu od všetkých aktérov, vystavujúcich vydavateľov, hostí, návštevníkov, médií či spolupracovníkov.

Z ktorých festivalových stretnutí s hosťami si sa tešil najviac?

Som rád, že napriek relatívne krátkym dejinám podujatia sa nám podarilo dostať na festival naozaj výrazné svetové osobnosti rôzne spojené s knihami. Veľmi sa teším zo stretnutia s pánom Albertom Manguelom, vynikajúcim spisovateľom, svetoobčanom, esejistom, riaditeľom argentínskej národnej knižnice a blízkym priateľom Jorge Luis Borgesa, ktorý patrí k mojim najobľúbenejším spisovateľom. Sú to aj vzácni hudobní hostia, ako napríklad kanadský skladateľ a klavirista ukrajinského pôvodu Lubomyr Melnyk. Teším sa aj zo stretnutí, ktoré sa ešte len uskutočnia. Už teraz mám pomerne konkrétnu predstavu o ďalšom ročníku a mám v hlave stretnutia, ku ktorým verím, že príde.

Aké máš s festivalom plány?

Hoci je najmä oslavou knižného umenia, pre nás je dôležitá práca s celou infraštruktúrou, v ktorej knihy vznikajú. Aj preto v roku 2018 spúšťame rezidenčný program. Pre mladých knižných tvorcov s vizuálnym zameraním, teda ilustrátorov, grafikov a dizajnérov, otvárame v spolupráci s Novou Cvernovkou možnosť, aby mohli rozvíjať svoje „šuflíkové“ projekty. Budeme spolu podnecovať vznik nových knižných diel a možno vzniknú aj nové výstavné projekty spojené s knihami. Ďalšou oblasťou, v ktorej chcem byť pod hlavičkou BRaKu aktívnejší, je väčší ťah na zahraničné prostredie. Súvisí to s mojím zamestnaním, od septembra pracujem v zahraničnom oddelení Literárneho informačného centra. Staráme sa tam o čo najintenzívnejšiu a čo najpozitívnejšiu prítomnosť slovenskej literatúry v zahraničí.

Prečo si sa ako slobodne rozmýšľajúci človek stal zamestnancom?

Sám som bol z toho rozhodnutia prekvapený a po štyroch mesiacoch pracovnej činnosti som zase prekvapený z toho, ako hladko som to prijal. Aj to každodenné chodenie do práce. Literárne informačné centrum som poznal a považoval som ho za inšpiratívne a príjemné prostredie. Moja motivácia bola v tom, že som videl priestor na ďalší rast, ale aj na vlastný vklad do toho, čomu sa centrum venuje. Veľká časť mojej agendy nie je pre mňa nová. Venoval som sa jej aj v minulosti a teraz sa to podarilo aj inštitucionalizovať. Keď sa teraz na moje aktivity pozriem, mám pocit istej harmónie. Veci do seba pekne zapadajú.

Prial si si od začiatku, aby BRaK bol aj vydavateľstvom?

Táto idea pri vymýšľaní BRaKu nebola, ale keď sa objavila, nebolo to nič neprirodzené ani prekvapivé. BRaK vznikol ako festival pre malé vydavateľstvá a skutočnosť, že sme sa nakoniec sami vydavateľstvom stali, vnímam ako dôsledok prirodzeného procesu. Prišlo to úplne spontánne. Dostala sa nám do rúk kniha od našich priateľov z Ukrajiny, z Ľvova, a zrazu sme si kolektívne v jednej sekunde pomysleli a v druhej sekunde povedali, že to je kniha, ktorú by sme mohli vydať. Tam sa to začalo.

Podľa čoho sa rozhodujete, ktoré knihy vydáte?

Sám nad tým niekedy rozmýšľam. Žánrový alebo tematický kľúč nemáme. Spoločné majú to, že sme pri nich mali pocit, že tu majú alebo dávno mali byť. V prekladovej literatúre sú krásne diela niekoľkých významných postáv európskej, prípadne svetovej literatúry, ktoré v slovenčine doteraz nevyšli. Tak sme ich preložili a vydali. Je to napríklad dielo Vysťahovalci nemeckého spisovateľa Sebalda, ktorý tragicky zahynul, ale vnímame ho ako súčasného autora. Nedávno sme vydali knihu Walden alebo život v lese od amerického filozofa Thoreaua, čo vnímam ako ďalší splatený dlh. Pri iných tituloch sme zase mali pocit, že hovoria o súčasných témach natoľko zaujímavo, že bude dobré ich podporiť a vydať. No a ešte vydávame knihy, ktoré nám robia radosť. Jedna, pre mňa výnimočná, bol ilustrovaný Kafka a jeho Poviedky. Priali sme si, aby sa opäť dali kúpiť v slovenčine, a zároveň sme chceli trochu pokúšať obraz Kafku ako temného autora a trochu sa s tým pohrať.

Vaša kniha Útek od ilustrátorky Danky Olejníkovej a spisovateľa Mareka Vadasa vyšla už v Česku, Španielsku, Južnej Kórei a Číne. Ako sa to podarilo?

Je to najmä výsledok poctivej práce jej tvorcov. Daniela Olejníková za ňu získala prestížne ocenenie Zlaté jablko na Bienále ilustrácií Bratislava a kniha bola zaradená do katalógu White Ravens, čo je 200 najlepších a najkrajších detských titulov z celého sveta. Zoznam robí raz za rok Mníchovská knižnica. Pri vyhlasovaní na veľtrhu vo Frankfurte mi organizátori okrem iného povedali, že vyberajú každý rok z 10 až 12 000 kníh.

Peťo, máš rád súčasnú slovenskú literatúru?

Áno, veľmi, a povedal by som, že čoraz radšej. Ak človek od literatúry očakáva, že mu otvorí cesty, obzory, že ho trochu viac zoznámi s prostredím a reáliami, v ktorých žije, tak tam je úloha domácich autorov absolútne nenahraditeľná. Rád objavujem dávnejšie podoby slovenskej literatúry, ale myslím si, že aj aktuálne sa môžeme tešiť z inšpiratívnej spisovateľskej scény. Je to zaujímavé prostredie, v ktorom ešte aktívne fungujú bardi ako páni Vilikovský, Mitana a pod. Je tu tiež stredná generácia výrazných autorov a zároveň zaznievajú výrazné a inšpiratívne mladé literárne hlasy. Podľa mňa je slovenská literatúra na tom dobre.

Čo je na nej pre teba zaujímavé a príťažlivé?

Mne na súčasnej literatúre najviac imponuje spôsob písania alebo skôr uvažovania, ktorý je akýmsi filozofovaním zo záhradky vlastného domčeka. Veľké témy uchopené cez bežné veci a situácie. Túto líniu považujem pre slovenskú literatúru za typickú. Ukážkovým príkladom je Rudolf Sloboda, ktorý dokázal písanie o zdanlivo banálnych situáciách spojiť s „veľkými“ úvahami o človeku, o jeho prítomnosti vo svete, o prítomnosti v istom kultúrnom kontexte. Tá línia sa tiahne dielami viacerých autorov. Hoci Slovensko nie je krajina, národ, kultúra, ktorá by modelovala dejiny a civilizačné zmeny, máme tu niečo ozaj svoje, vieme to nenapodobiteľným spôsobom vnímať, pretvárať a vieme o tom veľmi zaujímavo písať. To je pre mňa silné.

Máš popri práci čas učiť sa niečo nové? Ako to robíš?

Motivačné príručky nečítam, ale jednu vetu si pamätám: kedysi sa ľudia v nejakej práci zamestnali a dnes si prácu ľudia vytvárajú. Túto vetu som prijal a snažím sa podľa nej správať. Myslím, že je na každom, aby sa ďalej vzdelával a nepovažoval proces učenia sa za uzavretý. Niektoré veci sa snažím naučiť od skúsenejších, iné sa zase učím tým, že ich spravím a potom znášam dôsledky toho, že som ich nespravil úplne dobre.

Je niečo, čo ťa baví a priatelia kníh by to o tebe nepredpokladali? 

Občas musím zatajiť, že sa rád hýbem, chodievam behať a prechádzať sa. Zbožňujem dlhé prechádzky, hoci práve tie by som ešte obhájil, lebo sú spravidla v mestách. Ja vlastne kombinujem vysedávanie v kaviarni s prechádzkami okolo kaviarne. 🙂 Mám rád aj žánrovú literatúru a žánrové filmy. Zbožňujem symfonické koncerty a súčasnú vážnu hudbu. Mojím najobľúbenejším hudobníkom je však James Brown, ktorého nahrávky treba v obchodoch hľadať pod označením soul a funk.

Peťo, žiješ v Bratislave. Čo ty a Trenčín?

Trenčín je stále môj domov vďaka rodičovskému domu aj rodinnému zázemiu, žije tu aj môj brat s rodinou. Mám odtiaľto aj viacerých z najbližších priateľov. Spolu s Bratislavou a Krakovom považujem Trenčín za jedno z trojice „mojich“ miest, mám to tu veľmi rád a sám dobre vieš, že sa stále pohrávam s myšlienkou, že sa sem vrátim. Nateraz to nie je aktuálne, na najbližší rok alebo možno niekoľko rokov, ale neviem si predstaviť, že by táto téma nebola živá do budúcna. Cítim sa tu dobre z mentálneho, osobného aj praktického hľadiska.

S Petrom Michalíkom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Peťom o BRaKu, knihách a mestách"