S Alex o vegánstve, francúzštine aj thajskom boxe

Alexandra Lochmanová pred piatimi rokmi maturovala na Gymnáziu Ľ. Štúra v Trenčíne a potom na Masarykovej univerzite v Brne absolvovala bakalárske štúdium antropológie. V nejakom inom vesmíre by dnes bola možno kriminalistkou, ona však už rok prevádzkuje spolu s bratom na Mierovom námestí vegánsku reštauráciu Roots Vegan Food.

 

Alex, bola antropológia tvoj vysnívaný odbor?

Neviem. Bola som tá nenápadná žiačka, o ktorej učitelia v škole ani nevedia. Bavili ma prírodné aj humanitné vedy. Nemala som jasnú predstavu, čo chcem robiť. Nakoniec som si vybrala antropológiu, ale ani v nej som sa celkom nenašla. Po bakalárskom štúdiu som si povedala, že sa vrátim domov, dám si pauzu a zistím, čo ďalej.

Vtedy vznikol nápad otvoriť reštauráciu?  

V rovnakom období končil školu môj brat a spolu sme rozmýšľali, čo ďalej. Vegánkou som možno tri roky, ale dlho som bola vegetariánkou. Vnímala som, že po celom Slovensku pribúdajú dobré reštaurácie, no v Trenčíne to bolo ešte v plienkach. Nemala som sa kam ísť najesť, keď sa v centre niečo dialo. Možno nejaké hranolky, inak nič moc. Doma som vždy rada experimentovala pri varení, a tak brat navrhol, aby sme išli práve do toho.

Ako si prišla k vegánstvu?

Prirodzeným prechodom od vegetariánstva, ktoré bolo pre mňa dôležité najmä z etickej stránky. Nechcela som jesť zvieratá, žiadne mäso. Mlieko, vajíčka, o tom som začala premýšľať až neskôr. V šestnástich sa mi zdalo, že vegánstvo je trochu extrémne a nie je to nič pre mňa. Ale vidíš, človek mieni, život mení. Dnes je vegánstvo môjmu srdcu blízke.

Chceli ste byť s reštauráciou v centre?

Pozreli sme sa na rôzne miesta. O tomto sme sa dozvedeli od Diany z Maku a hneď nás zaujalo. Hoci tu boli škaredé koberce a pod nimi asi dvadsať vrstiev linolea, priestor bol krásny a zo všetkých najvhodnejší. Výhľad na hrad je odtiaľto neskutočný. Pred otvorením sme museli urobiť veľa vecí. Podlahy, stenu na chodbe, kuchyňu, sklad, dvere, celý interiér. Nebolo tu kúrenie, tak sme inštalovali krby. Otvárali sme 30. januára a riešili sme to asi deväť mesiacov vopred.

Čo ťa po roku od otvorenia na tom najviac baví?

Keď sú tu ľudia radi a vracajú sa k nám. Mám rada našich stálych zákazníkov. Teším sa, samozrejme, aj vtedy, keď nás nájdu noví klienti a sú spokojní. Baví ma, keď sa zaujímajú o jedlo a sú otvorení vegánskej strave, ale aj to, keď občas zavtipkujú a povedia, že mohla byť k tomu nejaká klobáska.

Čo je tvojou hlavnou pracovnou úlohou?

Navariť. Som predovšetkým kuchárka. Na starosti mám aj každodenný manažment práce. Sledujem, čo treba dokúpiť, čo treba urobiť, a dohliadam na to, ako to tu funguje.

Varíš podľa receptov? Musela si sa niečo naučiť?

Všetko robím podľa seba. Aj keď si nájdem nejakú inšpiráciu, prispôsobím si ju. Musela som sa hlavne naučiť variť rýchlo. Keď človek varí doma pre seba, je to o niečom úplne inom. Keď máš zrazu navariť päť rôznych jedál, tak je efektívna práca dôležitá. Mala som celkom dobrý prehľad, ale občas ma niečo prekvapilo. Nečakala som napríklad to, aký úspech bude mať vegánska variácia bryndzových halušiek. Tie som predtým doma nikdy nerobila. Bryndza sa v nich nahrádza zmesou tofu, sójového jogurtu a korenín.

Akí zákazníci k vám chodia?

Študenti, mladší aj starší dospelí, všetky vekové kategórie. Minule prišiel pár sympatických dôchodcov. Chceli niečo nové vyskúšať a odchádzali veľmi spokojní. Cestu sem si nájdu rôzni ľudia a z toho sa veľmi teším. Ja som väčšinou v kuchyni, tak sa sama s nimi nerozprávam. Od dievčat, čo roznášajú jedlo, viem, že medzi pravidelnými zákazníkmi sú najmä vegáni, ktorí nechcú každý deň variť doma, ale veľkú časť tvoria ľudia, ktorí len hľadajú pestrosť a kvalitu v stravovaní.

Bolo ťažké postaviť sa na vlastné nohy?

Keď som maturovala, netušila som, že budem podnikať. Sama by som do toho určite nešla. Hnacím motorom bol môj brat, je skvelé, že ho mám. Vôbec som sa nevyznala v komunikácii s úradmi, všetko ohľadom hygieny som si musela naštudovať, pozisťovať. Teraz sa mi zdá, že to nebolo nijako desivé, len som o tom nič nevedela a musela som sa to učiť. Pomáhajú nám sociálne siete. Ak zverejním peknú fotku, vyvolá v ľuďoch záujem, prídu sa najesť alebo aj opýtať sa na recept.

Okrem jedného týždňa dovolenky celý rok varíš. Otvorené máte aj v sobotu. Ako to zvládaš?

Pomáha mi, že to nevnímam len ako prácu, skôr je to náplň môjho dňa. Ale je to fyzicky náročné, nebudem popierať. Keď sme v lete o hodinu skrátili otváracie hodiny, pomohlo mi to. Myslím si, že do budúcna budem hľadať niekoho, kto sa so mnou bude striedať v kuchyni. Raz za čas aj ja musím mať nejaké voľno.

Chystáte nejaké novinky?

Vymyslieť sa dá všeličo. Ľudia sa pýtajú na donášku, chcú recepty či dokonca kurzy varenia, zvažujeme dlhšie otváracie hodiny, možno budeme robiť nejaké menšie večerné podujatia. Sú to zatiaľ len nápady.

Na gymnáziu si bola vo francúzskej bilingválnej sekcii a jeden rok si strávila v kanadskom Quebecu. Aké to bolo?

Výborné. Stále som v kontakte s ľuďmi, s ktorými som tam bola. Moja „hosťovská sestra“ z rodiny, u ktorej som bývala, ma už dvakrát prišla pozrieť na Slovensko. Dalo mi to predovšetkým samostatnosť. Bola som sama vo veľkom svete, preč od rodiny, všetko som musela nejako zvládnuť. Hoci ma bilingválne štúdium dobre pripravilo, dennodenné rozprávanie mi pomohlo. Keď ma sem prišli pozrieť profesori a lektorka z gymnázia, hovorila som trochu po francúzsky. Smiali sa, že mi ostal prízvuk, ktorý som pochytila v Quebecu a ktorý je úplne iný, ako majú francúzski Francúzi. Ešte by som sa tam rada niekedy dostala.

Nerozmýšľala si nad tým, že budeš žiť inde ako na Slovensku?

Keby si sa ma opýtal na strednej škole, asi ti poviem, že budem niekde v zahraničí. Teraz je to takto a neriešim to. Aj počas štúdia v Brne som často chodievala na víkendy domov a nikdy som to nebrala tak, že som sa z Trenčína odsťahovala. Som tu rada, ale ktovie, možno niekedy v budúcnosti budem v zahraničí.

Spoliehate sa s bratom predovšetkým sami na seba?

Väčšinu vecí sme riešili po vlastnej osi. Nechceli sme napríklad len tak niekde kúpiť stoly, chceli sme, aby tu bolo niečo z nás, tak sme ich vyrábali sami. Svoju rolu hrá aj finančná stránka, je to tak lacnejšie. Spolupracovali sme s dizajnérkou aj so stolárom, logo a vizuálnu identitu nám robil Peťo Štuller, grafický dizajnér a bratov kamarát. Pomáhajú nám rodičia. Ak treba, prídu napríklad zakúriť. Niekedy stihnem navariť presne na jedenástu a hodí sa mi, ak je tu ešte niekto iný a postará sa o to.

Je prevádzkovanie reštaurácie finančne náročné?

Stále sa ukazujú nové veci, ktoré treba urobiť. Vždy je niečo, do čoho treba investovať. Vôbec to nie je tak, že by som si mohla sadnúť a vyložiť nohy. Neberiem to ako trápenie, proste to tak je a pomaly sa to zlepšuje. Myslím, že nie sme nejaká bublina, ktorá sa nafúkla a o chvíľu praskne. A to je dobrý pocit.

Je to niečo, čomu sa chceš venovať dlhodobo?

Áno, ale vôbec neplánujem, čo bude o 10 rokov. Je to otvorené. Teraz robím toto a budem to robiť, dokedy ma to bude baviť a bude to fungovať. Stále sa tu mám čo učiť.

Vieš si predstaviť aj ďalšie štúdium?

Vôbec to nevylučujem. Bolo by to však už niečo premyslenejšie, čo chcem pre seba spraviť. Ak končíš gymnázium, stále sa akosi očakáva, že pôjdeš na vysokú školu. Mňa antropológia bavila, ale odrádzal ma systém fungovania ústavov. Dnes by som si vybrala skôr niečo s environmentálnym zameraním alebo jazyky.

Venovala si sa thajskému boxu. Ako si sa k nemu dostala?

Prvý kontakt s boxom som mala počas vysokej školy, keď som si ako telesnú výchovu vybrala klasický box. Nešli sme do hĺbky, ale zaujalo ma to. Potom niekto na Facebooku zazdieľal, že v Trenčíne robí Monika Chochlíková thajský box pre ženy. Povedala som si, že to skúsim. Nešlo mi o adrenalín ani sebaobranu, ale bavilo ma hýbať sa. Cítila som sa fit a fajn. Chodievali sme aj s maminou, ale neskôr nám to už časovo nevychádzalo. Rada by som sa k boxovaniu aspoň raz týždenne vrátila kvôli radosti a kondícii. Neberiem to ako kariéru, žiadne zápasy, nič také. Som skôr individuálna športovkyňa. Aj behávať chodím najradšej sama. Dobre si tak oddýchnem.

 

Ďakujem.

S Alexandrou Lochmanovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Alex o vegánstve, francúzštine aj thajskom boxe"