S Barborou o kultúre, spoluprácach a plánoch

Hoci sa Barbora Janáková pôvodne chcela venovať žurnalistike, vyštudovala marketing a neľutuje to. Obsedieť na jednom mieste sa jej zatiaľ nedarí a jej život je plný rozličných aktivít. Primárne ho však napĺňa dizajn a edukačný koncept obľúbenej skladačky pod značkou Pucle. Podieľa sa na príprave viacerých festivalov a aktuálne sa venuje aj svojmu návratu do mesta, kde vyrastala. Chce tu totiž rozbehnúť podujatia PechaKucha Trenčín.

 

Vraciaš sa na pár rokov alebo navždy?

Neviem. Veľakrát sa mi potvrdilo, že som typ človeka, ktorý, keď sa zamiluje, je ochotný zbaliť sa a odísť na druhý koniec sveta, aj keď vie, že to nemusí vyjsť. Pred rokom by som neverila, že sa budem sťahovať z Bratislavy do Trenčína. Nastali však rôzne životné situácie, ktoré ma k tomu doviedli a vytvorili mi zázemie, aby som tu mohla byť. V lete sme sedeli s kamarátmi v Paddocku na terase a frflali sme, že sa tu nič nedeje, nemáme kam ísť, iba tu sedíme a pijeme pivo a keby sme boli inde, ideme na nejaké prednášky. A ja som sa zrazu prichytila pri myšlienke, že vlastne nemáme právo niečo také hovoriť, lebo všetci sa v nedeľu zbalíme a ideme do Bratislavy, Brna alebo Prahy a vôbec sa nesnažíme niečo s ľuďmi v Trenčíne rozvíjať. Tak som sa aj zahanbila sama za seba. Vtedy som už vedela, že sa sťahujem naspäť, a tak som si návrat sama v sebe ospravedlnila tým, že tu začnem niečo robiť.

Dostaneme sa k tomu, poďme však, prosím, poporiadku. Ako si spomínaš na študentské rádio TLIS?

Bolo to veľmi skoro, v druhom ročníku na škole. Ako redaktorka som tam mala rozhlasovú šou, do ktorej som si pozývala zaujímavých hostí a hudobné kapely. Zoznámila som sa s celou komunitou ľudí, od ktorých som sa veľa naučila a ktorí mi otvárali dvere ďalej. Toto obdobie ma hudobne vyformovalo a zároveň mi umožnilo spoznať priateľov, čo stáli pri zrode viacerých úspešných projektov, napríklad Urban Marketu, ktorý vtedy iba začínal. Zistila som, čo sa mi páči a čo nie, a aj to, že chcem byť v kultúrnej alebo marketingovej oblasti, ale nechcem robiť len s tabuľkami a číslami, že som trochu ten rojko, ktorý potrebuje niekoho druhého, aby ho držal v realite.

Kde si končila školu?

Bakalára som dokončila na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a hneď nato som odletela do Londýna, kde som asi pol roka pracovala. Potom som išla do Prahy, kde som si urobila magisterské štúdium. Od začiatku som vedela, že potrebujem robotu, ktorá ma uživí. Vedela som aj to, že marketing mi ide prirodzene, preto som si inštinktívne hľadala zamestnania na marketingových oddeleniach. Robila som najprv pre Siemens a potom viac ako štyri roky online marketing pre poisťovaciu spoločnosť AXA. Našťastie chápali, že potrebujem lietať hore-dole. Rozumeli, že ak by ma chceli niekde držať, zviazali by ma a bol by to boj.

Mala si popri škole a práci aj nejaké svoje aktivity?

Už v TLIS-e sme pomáhali pri rôznych podujatiach. Neskôr som sa zapojila do trenčianskeho projektu HALA, potom ma Lucka Dubačová zavolala do tímu, ktorý robí Sensorium – festival s konferenciou zameraný na témy umenia, dizajnu a kreatívnych technológií. Na ňom je najlepšie, že vôbec nerobím marketing. Moju pozíciu voláme servítková manažérka a vlastne sa starám o to, aby sa ľudia cítili dobre, mali čo jesť, pekne sedeli a aby to celé dobre vyzeralo. Som tá, ktorá zháňa káble, ak niekde chýbajú, a ak čosi nefunguje, pobehuje a rieši. Komunikácia s divákmi, médiami či partnermi nestojí na mne, čo je pre mňa veľké odľahčenie, až akási dovolenka.

Pucle je tvoja rola už zásadná. Fungujete vo dvojici s Lenkou Kuricovou, vyrábate originálne, ekologické, viacgeneračné a relaxačné puzzle. Grafické motívy slovenských ilustrátorov si ľudia môžu poskladať do ručne vyrobených rámov. Ste spokojné s tým, čo ste za dva roky dokázali?

Je to zatiaľ najlepší zážitok v mojom živote. Podarilo sa nám miliónkrát viac, než sme si na začiatku stanovili. Na tom projekte vidím, ako veci na seba nadväzujú a každá naša chyba či rozhodnutie ovplyvňuje ďalšiu vec. Rozišla som sa s frajerom, odsťahovala som sa z Londýna, chcela som ísť naspäť do Bratislavy, ale vracala som sa do korporátu. Mala som pocit, že potrebujem robiť niečo svoje a nevedela som to nájsť. Aj som si vždy niečo vymyslela, ale chýbal mi človek, ktorý by ma potiahol a celé to so mnou rozbehol. V tom je Lenka úžasná. Ona dokáže moje bublinky a vesmírny pocit vymýšľania pretaviť do niečoho reálneho. Boli sme obe v zložitej životnej situácii. Bola ma pozrieť v Bratislave a boli sme obidve deprimované z toho, ako sme zo dňa na deň dospeli. Zrazu sme chceli, aby bolo niečo za nami vidieť, aby sme ráno rady vstávali a robili prácu, ktorá nás napĺňa. Kráčali sme okolo obchodu Remini, kam som išla bratovi kúpiť zápisník. Karol Prudil tam má stroj, v ktorom ručne viaže zápisníky a diáre so slovenskými ilustráciami na obaloch. Odchádzala som úplne ohúrená. Zdalo sa mi, že by bolo super mať kanceláriu a v nej niečo také krásne. Do piatich minút sme s Lenkou vymysleli Pucle. Lenka mi povedala, ako jej v ťažšom období skladanie puzzle pomáhalo a mne napadlo, že by sme mohli prezentovať slovenské umenie. Potom sme si uvedomili, že by bola škoda, keby sme puzzle museli strčiť naspäť do škatule, a cestou autom z Bratislavy do Trenčína sme vymysleli celý koncept. Bolo to akoby tá myšlienka na nás čakala a iba potrebovala na nás skočiť.

O Pucle by sme mohli urobiť aj samostatný rozhovor. Aké máte plány?

My sa s Lenkou smejeme, že sme protipóly. Ja chcem zachrániť planétu a ona chápe, že je to biznis. Dobre sa dopĺňame. Cítime, že máme na to, aby sme Pucle posunuli do zahraničia a niečím tak samy prispeli k prezentácii slovenského umenia. Ohlasy máme pozitívne, tak si myslím, že sa to podarí. Zároveň by som si priala, aby sa nám darilo pomáhať. Máme plány viac vzdelávať verejnosť o tom, že je to hra, ktorá pomáha proti demencii, rozvíja jemnú motoriku, pomáha deťom pri vývoji a dospelých dokáže upokojiť. Snažíme sa o tom rozprávať a písať a trochu dúfame, že puzzle zažijú vďaka nám renesanciu.

Ako ti napadlo robiť všetko s čo najmenšou produkciou odpadu?

Niekedy sa stanú veci, s ktorými nerátaš. Nemali sme peniaze. Na začiatku sme mali Lenkine úspory na cestovanie a moje na život. Obe sme rozmýšľali, ako neplytvať. Nechceli sme, aby sa puzzle pri posielaní poštou obúchali, a nechceli sme kupovať ďalšie obaly. Oslovila som pár ľudí, či nemajú zostatkové bublinkové fólie. A mali. Raz mi cestou autobusom napadlo vytvoriť na Facebooku skupinu Zodpovedné podnikanie, kde sa spojíme a pomôžeme si. Prvoradý bol zámer ušetriť, chcela som však tiež zabrániť zbytočnému vyhadzovaniu vecí. Až postupne som si uvedomila, koľko ľudí u nás nevie, čo má robiť s odpadom, a aké je to dôležité. Mnohí by ho chceli niekomu posunúť, ale nevedia ako. Výsledok ma prekvapil. Podarilo sa nám za pol roka vybudovať komunitu skoro tisíc ľudí, ktorí si ochotne navzájom a často aj na vlastné náklady posúvajú rozličné veci. Odvtedy som sa už viackrát dostala do situácií, že som niekomu pomáhala zamyslieť sa nad tým, ako by mohol produkovať menej odpadu. Je dobré, že to nie je len krátkodobý módny trend, ale stalo sa to témou. Spoznala som vďaka tomu veľa ďalších šikovných ľudí a ktovie, možno sa degradovateľným veciam a tomu, ako niečo využiť ešte pred odhodením, budem venovať viac.

Zapájaš sa do expertného dobrovoľníctva. Kedy si o ňom prvýkrát počula?

Aj Gallup testy mi potvrdili, že potrebujem stále začínať, niečo sa naučiť a potom zase začať niečo nové. Dobrovoľníctvo ma vždy lákalo. Ešte počas bakalára som pomáhala s nakrúcaním videí pre Vagus – združenie pracujúce s ľuďmi bez domova. Hoci sme neskôr už mali Pucle, stále mi to dobro chýbalo. Vyskakovali na mňa na Facebooku reklamy z LEAFu. Neziskovky im píšu, kto koho potrebuje. Jedna hľadá právnika, druhá marketéra, tretia fotografa a expertní dobrovoľníci si zase môžu vybrať, komu by radi pomohli. Navyše si človek mohol navoliť svoju časovú kapacitu. Ja som si najprv dala dve hodiny týždenne, čo je nič, to si vždy viem ukrojiť a ak niekomu pomôžem, budem len rada. Pracovala som tak pre Aj Ty v IT. Už na prvej káve sme mali s Petrou Kotuliakovou medzi sebou spoločný vesmír. S grafičkou Barborou Rozložníkovou sme im minulý rok urobili úspešnú kampaň na hľadanie dobrovoľných lektorov. Expertné dobrovoľníctvo je o tom, že sme mladí ľudia, máme šťastie, robotu aj zázemie, niečo už vieme a máme kapacitu niekomu pomôcť, tak prečo nie.

Čo je hlavným poslaním organizácie Aj Ty v IT?

Ukázať dievčatám, že IT nie je iba pre chlapcov. Robia kurzy od najmenších dievčat až po ženy, ktorým napríklad pomáhajú získať kvalifikáciu, aby mohli byť analytičkami dát. Celý koncept je založený na tom, že dievčatá sa často boja alebo hanbia spýtať. My sa niektoré radšej tvárime, že nás to nezaujíma. Dnes našťastie fungujú kluby, kam sa dá prísť vyskúšať si rôzne programy, pochopiť fungovanie dizajnu, naučiť sa čokoľvek, čo sa týka počítača. My sme sa spojili s Petrou z Aj Ty v IT, Luckou zo Sensoria a začali s klubmi aj v Trenčíne.

Už sa začína hovoriť o tom, že súčasťou Trenčína na korze 25. mája večer bude prvá PechaKucha Trenčín. Ako sa ti to podarilo?

Už pred ôsmimi či deviatimi rokmi som si priala, aby bola v Trenčíne PechaKucha. Lenže išla som do Londýna, a tak som čakala, či sa toho niekto chytí. Keďže sa to nestalo a teraz sa vraciam, požiadala som o licenciu a dostali sme ju. PechaKucha je zameraná najmä na umenie, dizajn, architektúru a dáva priestor ľuďom stretnúť sa, porozprávať sa a možno vďaka tomu vytvoriť nové veci. Máme úžasný tím. Peťo Štuller bude robiť grafický dizajn. Vidím, ako ho to baví, a mám z toho radosť. Maťo s Maťou z BEZOBALiSu sú zase tými, ktorí sú nohami na zemi a dokážu uchopiť veci, v ktorých ja ulietam. Áno, prvá PechaKucha bude súčasťou Trenčína na korze, čo je veľmi milé. Celý deň tam všetci budeme, potom si spolu oddýchneme a vypočujeme si príspevky. Mám sen, aby sa práve na prvej PechaKucha stretli zástupcovia rôznych komunít a umeleckých zoskupení a povedali, prečo sa v Trenčíne oplatí robiť kultúru a prečo je dôležité, aby sme na to nezabudli.

PechaKucha Trenčín bude isto predmetom viacerých rozhovorov. Teším sa na ne. Povedz nám ešte, prosím, aká si, ako oddychuješ?

Som knihomoľ a čítanie je pre mňa správny relax. Ale začnime prácou. Neviem robiť niečo, čo ma nenapĺňa. Baví ma veľa vecí a myslím, že mám viacero zručností na celkom dobrej úrovni. Pri hľadaní uplatnenia je to dobré, ale zároveň je tak ťažšie nájsť jednu správnu prácu. Cítim stále ešte nejaký veľký otvorený priestor v mojom živote. Ale ono to príde, verím tomu. Sama si uvedomujem, že potrebujem mať vedenie, potrebujem si sama sebe dávať tvrdý režim a hľadať si projekty, ktoré ma nútia stále sa učiť niečo nové. Takže veľa čítam a tiež veľmi veľa cestujem.

A je Londýn stále tvojím favoritom?

Už nie. Teraz ma to viac ťahá smerom na Ukrajinu. Pred štrnástimi dňami som sa vrátila z Berlína, minulý rok som si prechodila Izrael, Mexiko. Som impulzívna nakupovačka leteniek, neviem si veľmi plánovať veci. Keď vidím nejakú peknú letenku, tak si ju kúpim a niekoho so sebou zoberiem. Som tá, ktorá si prezerá galérie, motá sa len tak po uličkách, obzerá si veci a počúva rozhovory.

Takže si trochu flanérka, zbieraš v meste zážitky a inšpirácie?

Som mestský človek. Avšak čím som staršia, ťahá ma to viac do prírody. Začínam si uvedomovať všetko za tým, čo robím, a aj to, že niekedy mi to veľmi nejde. Vtedy sa snažím vypnúť, nájsť vnútorný pokoj, možno si aj odpustiť veci z minulosti a posúvať sa ďalej bez toho, aby som ťahala za sebou zbytočný náklad. Pomáhajú mi ľudia, s ktorými bližšie spolupracujem. Za posledný rok to je predovšetkým Petra Kotuliaková, ktorá mi ukázala, že žena môže byť úspešná a zároveň ženská. Jej zmýšľanie o svete mi postupne otvára pohľad na to, čím by som chcela byť a čo by som chcela robiť.

 

Ďakujem a prajem ti všetko dobré.   

S Bašou Janákovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Barborou o kultúre, spoluprácach a plánoch"