S Barborou o práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím

Z Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého išla Barbora Tomanová študovať pedagogiku emocionálne a sociálne narušených na Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Baví ju pracovať s ľuďmi a robiť veci po svojom. Vedie Aliis a Aliis PU – denný stacionár s chránenou dielňou pre ľudí s mentálnym postihnutím a pendluje medzi Trenčínom a zariadeniami v Trenčianskej Teplej a Púchove. Je mamou dvoch detí.

Chodievajú tvoje deti s tebou k vám do zariadenia?

Jasné, bežne. Väčšina kolegýň má deti, a keď chodíme s klientmi na výlety, exkurzie a dovolenky alebo napríklad do kina, berieme aj naše deti. Prirodzene s nami vyrastajú. Amálka chodila vedľa do škôlky a má našich klientov rada, teší sa na nich. A oni majú zase radi malé deti, takže dievčence sa hocikedy zoberú a niečo spolu vyrábajú. Keď prídem s Filipom, ktorý má len čosi vyše roka, dievčatá ho rady kočíkujú a vlastne aj chlapci.

Odkedy si vedela, že chceš robiť s ľuďmi?

Odvždy. Človek cíti, či chce robiť s ľuďmi alebo preferuje niečo iné. Nedostala som sa na prvýkrát na psychológiu a myslela som si, že rok počkám, ale náhodou som sa dostala na sociálnu pedagogiku, a keďže sa mi to páčilo, už som nešpekulovala. Vymenila som neskôr viacero rôznych špecializácií. Rozhodla som sa však vrátiť do školy, lebo mi dobre vychádzala práca, ktorú som robila. Páčilo sa mi, že sa dala overiť experimentálne. Tak som prišla naspäť na katedru sociálnej pedagogiky, prediskutovali sme to, navrhli mi tému dizertačnej práce a pokračovala som ako doktorandka.

Čím si sa v dizertačnej práci zaoberala?

Vytvorila som polročný program pre deti pozostávajúci z hier a rozvojových cvičení. Formou hry v skupine sa najprv jednotlivci naučia spoznávať samých seba a jeden druhého, potom postupne posilňujeme ich sebavedomie, motiváciu, empatiu, spoluprácu a rôzne zručnosti. Sociálna inteligencia je výborná a je škoda, že sa s ňou v školách takmer nepracuje a nerozvíjame ju u detí tak, ako by sme mohli.

Aká pracovná skúsenosť bola pre teba v začiatkoch dôležitá?

Úplne prvá pracovná skúsenosť bola na Trenčianskom hrade, kde som pracovala počas letných prázdnin. Vytvorila sa tam taká kreatívna partia a odtiaľ sme postupne pokračovali v mestskej veži, ktorú sme otvorili turistom, a v roku 2004 založili občianske združenie Mestská veža. S pomocou pamiatkarov sme nainštalovali závesný systém, čo nám umožnilo robiť tu výstavy, vernisáže a koncerty.

A potom?

Najprv som robila personalistku a potom som tri roky pracovala na základnej škole v Trenčíne ako sociálna pedagogička. Bolo to na päťke, vrátila som sa tak k svojim učiteľom na základnú školu, kam som sama chodila. Počas tejto práce som sa rozhodla pokračovať v doktorandskom štúdiu a skrátila som si pracovný úväzok. V tomto období som otehotnela a naskytla sa mi možnosť rozbehnúť Aliis.

Nikdy si nepochybovala, že sa do Trenčína vrátiš?

Ja som nikdy z Trenčína neodišla. Ani školu som nebrala tak, že by som odchádzala. Možno ani jeden víkend som nezostala v Bratislave. Bola som tam rada cez týždeň, ale to stačilo.

Poďme, prosím, k roku 2012. Čo boli impulzy pre vznik Aliisu?

Bolo to pragmatické rozhodnutie. Mama robila v podobnom zariadení v Trenčíne, avšak nefungovalo to tam tak, ako by malo a mohlo. Rodičia klientov, ktorí tam už nechceli dávať svoje deti, požiadali ju a jej kolegyňu, či by sa nepustili do niečoho samostatného. Sľúbila som mame, že im pomôžem so založením a rozbehnutím združenia. Lenže behom roka sa ukázalo, že založenie nestačí, práca si pýtala stále viac času. Pridala sa k nám sestra jedného klienta a veci sa prirodzene vyvinuli tak, že som ich už nechcela vrátiť. Aliis je po latinsky iný. Tento názov sa k nám dostal od vzdialenej príbuznej nášho klienta a nám sa veľmi zapáčil. Je to príjemné slovo definujúce inakosť, ktorá tvorí našu prácu.

Tak si Aliis predstavme. Čo konkrétne robíte?

Potreba vzniku organizácie vyšla priamo od rodičov klientov. Našimi klientmi boli vtedy mladí ľudia – čerství absolventi špeciálnej školy. V našom regióne nemali veľa možností, kde by mohli na dennej báze pokračovať ďalej. Rodičia ich nechceli dať do ústavnej starostlivosti, kam by chodili na týždňovky, chceli byť s nimi v kontakte. Otvorili sme teda zariadenie v Trenčianskej Teplej.  

Prečo práve tam?

Je tam špeciálna základná škola a pre klientov bolo fajn, že zostali v prostredí, ktoré poznali. So školou sme už v tom čase spolupracovali, chodievali sme k nim napríklad na keramický krúžok. Sme však úplne nezávislé zariadenie. Neboli sme fixovaní na to miesto, lenže prvý človek, za ktorým sme išli, bol vtedajší starosta Trenčianskej Teplej. Bol naším nápadom nadšený. Bol ústretový a asi o dva mesiace nám volal, že našiel priestory v Teplej, aby sme sa prišli na ne pozrieť, a tak sme do toho išli.

Je to vlastne byt, však?

Áno, je to byt po školníkovi priamo v areáli základnej školy. Je to vskutku praktické, lebo sme mohli klientom v spolupráci so školskou jedálňou zabezpečiť obedy, mali sme k dispozícii telocvičňu a ihriská, je to pre nás naozaj ideálne miesto. Teraz priestor renovujeme a tešíme sa, ako budeme v ňom pokračovať ďalej.

Ste zariadením rodinného typu. Je teda dôležité, že ste v byte?

Zozačiatku sme si mysleli, že to je určujúce. Po piatich rokoch sme otvorili zariadenie v Púchove. Nie je v byte, no funguje rovnako. Uvedomili sme si, že podobné aktivity sa dajú robiť kdekoľvek, nemusí to byť nevyhnutne byt. Rozhodujúce je trpezlivo vysvetľovať rodičom, že sa snažíme pomôcť ich deťom k najväčšej možnej samostatnosti tak, aby sa vedeli postarať o seba a o domácnosť, a až potom pridávame ďalšie veci. Niekedy mám pocit, že rodičia chcú mať z nich umelcov, robia im výstavy, ale ich dospelé deti si nevedia zaviazať šnúrky, nevedia si umyť po sebe tanier. Podľa nás je tento základ prínosný pre klientov, ale aj pre ich rodičov, lebo aj oni budú raz starší a budú potrebovať pomoc. Dennodennou prácou sa ho preto snažíme postupne budovať.

Ako denný stacionár funguje?

Klienti ráno prichádzajú k nám sami alebo s rodičmi či rodinnými príslušníkmi spravidla medzi siedmou a ôsmou a odchádzajú poobede medzi druhou a treťou. Niektorí chodia každý deň, niektorí sú viazaní na opatrovateľské príspevky a chodia trebárs na tri dni v týždni alebo prídu vždy len na pol dňa. V Teplej je to tak, že zvyčajne sú tam každý deň. Pôvodne sme mali 14 miest, teraz ich na základe predpisov máme 10. Spolu však máme 12 klientov, lebo dve miesta sa striedajú.

Skúsme trochu porozprávať o niektorých aktivitách. Netrávite čas len vnútri, ale chodíte aj medzi ľudí.

Venujeme sa sociálnej rehabilitácii, sociálnemu poradenstvu a pracovnej terapii. Snažíme sa veľa času s klientmi tráviť vonku. Učíme ich spoznávať úrady, odovzdávať dokumenty, kúpiť si lístok na vlak, berieme ich do obchodu, do reštaurácie, aby spoznávali život taký, aký je. Občas zájdeme spolu na koncert, festival, do kina či len tak, na turistiku. Nechceme robiť nič predstierané či strojené. Mnohí sú šťastní, keď ideme spolu na nákup, keď sa učia pracovať s peniazmi. Sociálna rehabilitácia zahŕňa široké spektrum na prvý pohľad jednoduchých vecí, je však pre klientov dôležitá a je hlavnou náplňou práce v dennom stacionári.

Čo všetko u vás patrí do pracovnej terapie?

Nadstavba je rovnako pestrá. Pôvodne sme mali predstavu, že budeme robiť najmä umeleckú činnosť, keramiku a rôzne krúžky. Ukázalo sa nám, že často sme začali pri veľkom stole desiati a po desiatich minútach odišli prví dvaja a po hodine sme už len my dorábali ich veci. Odpozorovali sme, že majú veľmi radi klasickú prácu. Robíme teda s nimi naďalej všeličo možné, od hliny cez maľbu, strihanie, kreslenie, vyrábame výrobky z papiera, z dreva, vianočné ozdoby a rôzne sezónne veci, skúšame rôzne výtvarné techniky, ale vytvárame im bežne veľa iných príležitostí. Už vedia, že si musia umyť, upratať po sebe, chodievajú von hrabať lístie okolo školy. Asi úplne najlepší nápad, čo sme mali, bol stroj na magnetky, to doslova milujú.

Súvisí to so statusom chránenej dielne, ktorý ste získali?

Presne. Keď sme raz videli, ako sa vyrábajú odznaky, napadlo nám, že taký postup by naši klienti zvládli, že je to presne niečo pre nich. Vyskúšali sme to a čoskoro sme sa pustili do chránenej dielne a zamestnali prvých dvoch z nich. Netušili sme, čo všetko nás čaká. Hoci zamestnaní sú dvaja, pracujú skoro všetci. Už aj sami hovoria, že nejdú k nám do školy, ale idú do práce. Keď prídu do zariadenia, pýtajú sa, či máme dnes nejaké zákazky, už tým tak trochu žijú a získavajú pracovný návyk. Keď niekde sme, spontánne komunikujú a vybavujú. Nosia sami od seba moje vizitky, ani neviem, kde ich našli.

Povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím vo výške povinného podielu môže zamestnávateľ plniť aj zadaním zákazky chránenej dielni. Ponúkate firmám toto náhradné plnenie?

Naň som sa sprvoti spoliehala, ale reálne ho máme minimum. Našimi zákazníkmi sú spravidla malé obchodíky, iné neziskové organizácie či jednotlivci. Radšej sme ostali v malom. Máme skúsenosť, že sme pre veľkého klienta raz tri mesiace robili vianočné balíčky, ale nie je to pre nás cesta. Skôr ideme medzi ľudí, vyrábame odznaky priamo na mieste. Myslím, že je dobre, ak priamo ukážeme, akí šikovní a samostatní vedia byť ľudia so stredne ťažkým až ťažkým mentálnym postihnutím. Jedna klientka sa dokonca naučila pracovať s peniazmi a komunikovať. Je to pritom autistka a dokázala to. Presne vie, ako má oslovovať ľudí, koľko má vydať, zvláda to všetko.

Veľmi sympatické. Pre príbuzných vašich klientov je to tiež isto veľká pomoc?

Určite. Vo veľkých mestách je to možno samozrejmosť a nevyhnutnosť, rodičia pracujú a musia dospelé deti niekde umiestniť. V regióne vnímajú túto potrebu menej, riešia to opatrovateľským príspevkom. Vlastne až vďaka nám uvideli a pochopili, čo všetko ich deťom denný pobyt s nami dáva, a áno, vnímajú to aj ako veľkú pomoc pre seba. Majú nejaký čas pre seba, môžu sa pracovne rozvíjať a trochu si oddýchnuť.

Aký je základný finančný model?

My sme financovaní podľa zákona o sociálnych službách z ministerstva práce a sociálnych vecí. V ňom sú teraz už v podstate rovnocenní verejní a neverejní poskytovatelia. Kedysi nám prispievali na celú prevádzku, ale posledné dva roky nám po splnení podmienok preplatia len mzdy a odvody. Prevádzkové náklady by mali financovať obce a mestá, kde majú klienti trvalé bydlisko, lenže to vôbec nie je jednoduché. Je tam diera v zákone. Ministerstvo tvrdí, že musia, a oni, že nie. Riešime to, ako sa dá.

Čo je tvoja rola v Aliise?

Organizáciu sme zakladali spolu so sestrou jedného klienta, takže som spoluzakladateľka. Ale je to ťažká otázka. Stále niečo robím. Zháňam peniaze, riešim manažérske aj personálne veci a robím aj v dielni. Sme malé zariadenie, nemôžeme si dovoliť mať na každú aktivitu odborníka. Veľa vecí som sa musela naučiť, no navzájom si pomáhame. Musíme mať povinne podľa počtu klientov aj presný počet zamestnancov. V Trenčianskej Teplej sú to traja zamestnanci a v Púchove už skoro siedmi, tam máme 20 klientov.

Čo sú najväčšie mýty o ľuďoch s mentálnym znevýhodnením?

V mnohých rodinách aj školách chýba praktická príprava na život. Myslím, že v hlavách ľudí niekedy príliš pracuje ľútosť a snaha ochrániť, majú nedostatok informácií, čo všetko sú ich deti schopné robiť a ako všelijako by sa s nimi dalo pracovať. Stretli sme sa aj s tým, že rodičia boli nahnevaní, že klienti upratujú. Trpezlivo sme im vysvetľovali, že si tým neuľahčujeme svoju prácu, veď my musíme tie okná po ich dcére tak či tak umyť, že ide o pracovnú terapiu a ich dcéra je pri práci šťastná. Každá mama vie, že niekedy je jednoduchšie, rýchlejšie a menej vyčerpávajúce urobiť niečo za deti, ale zároveň chce, aby jej deti boli neskôr šikovné a samostatné, a rozumie, že niekde sa to musia naučiť.

Ako na vás ľudia reagujú, keď ste vonku?

Poznajú nás, zdravia nás. Čo o nás rozprávajú, neviem. Začula som zriedkavo aj reakcie, že zase idú tí blbci, ale snažím sa to nepočuť, lebo celkovo nás prijímajú veľmi dobre. V Teplej na jarmoku boli ľudia doslova nadšení, keď videli, čo decká robia. Skôr by vedeli povedať oni sami, ako nás vnímajú, žiadny veľký problém v tom určite nie je.

Čo ťa na práci teší, z čoho máš radosť?

Nadovšetko ma teší, že robíme veci podľa seba. Neviem si predstaviť prácu v zariadení, kde by som používala metódy, s ktorými nie som stotožnená. V oboch zariadeniach sme sa našli, rovnako chápeme, čo je dôležité, a spoločne to rozvíjame a ideme za tým. Veľmi mi pomáha kolegyňa z Púchova, ktorá začínala v Teplej. Je to moja pravá ruka. Má sestru s postihnutím a vďaka nej prišla k nám, páčilo sa jej, ako s ňou pracujeme. Videla, čo v iných zariadeniach nefungovalo, a nepáčilo sa jej to. Pre mňa bolo veľkým ocenením, že u nás zostala, a teraz vo všetkom úzko spolupracujeme. Ovplyvňuje nás viac vecí, s ktorými nič nenarobíme. Ak by sme boli domovom sociálnych služieb, mali by sme pravidlá jasne dané od začiatku. Povesť denných stacionárov bola, žiaľ, naštrbená viacerými podvodmi, keď bolo do nich niekde zapísanej aj pol dediny a skutočnosť bola iná. Postupné zmeny v legislatíve musíme teraz každý rok klientom a ich rodičom vysvetľovať, ale to je prekážka, ktorú stojí za to zvládnuť.

Pýta sa ťa občas niekto na to, že máš priezvisko ako bývalá ministerka práce?

Stále. Nie sme v žiadnom príbuzenskom vzťahu, ale áno, často sa ma na to pýtajú.

Aké máš ďalšie plány? Máte teraz dve zariadenia, chcela by si tretie?

My sme ani to druhé neplánovali, namotivovali nás rodičia z Púchova. Behom pol roka sa nám z tej lokality ozvali dvaja alebo traja. A nás to nakoplo tak, že sme si povedali, prečo nie, je správny čas. Stretli sme sa s riaditeľkou špeciálnej školy v Púchove a tá nám povedala, že to musíme spraviť, že bude veľmi rada, keď decká budú mať kam chodiť. To nás povzbudilo. Teraz by sme radi zriadili chránenú dielňu aj v Púchove a premýšľame, čo by bolo najlepšie vyrábať. Rodičia sú tomu otvorení, ale musíme si najprv otestovať, kto z nich je schopný takej pracovnej disciplíny, aby to malo význam.

Ak sa obzrieš späť, vieš povedať, čo ti práca dala?

Naučila som sa riešiť problémy. Kedysi, keď prišiel problém, mala som obavy, ako to všetko bude. Teraz mám pocit, že sme takí flexibilní, že sa dokážeme v relatívne krátkej chvíli prispôsobiť akejkoľvek situácii. S kolegyňou si vždy sadneme a riešime to. Myslím, že do určitej miery je to tak aj doma. Problémy ma nezaskočia. Viem, že sa všetko nejako upokojí, že existuje riešenie a že ho spolu nájdeme, len musíme o ňom premýšľať a mať chuť ho hľadať.

Ďakujem pekne.

S Barborou Tomanovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Barborou o práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím"