S Erichom o džeze, angličtine, dejinách a plánoch

Klavirista Erich Vladár je neodmysliteľnou súčasťou trenčianskeho kultúrneho života. Dlhodobo spolupracuje s rešpektovanou džezovou kapelou Aurelius Q. a inými hudobnými zoskupeniami. Okrem aktívnej koncertnej činnosti má skúsenosti aj s prácou v nahrávacích štúdiách. Vyštudoval anglický jazyk a literatúru v Nitre a o desať rokov neskôr aj dejepis v Bratislave a Trnave. Rád beháva a hrá futbal. 

 

Zaujímala ťa hudba odmalička?

V archíve mojich rodičov je fotka, na ktorej sedím asi dvojročný v obývačke na zemi a obhrýzam starú platňu. To bol pravdepodobne môj prvý fyzický kontakt s hudbou. Na klavír som štandardne chodil do zušky, to bola pre našich povinná jazda. Zďaleka som však nebol najlepší klavirista. Dokonca som si párkrát zablicoval a radšej som šiel hrať futbal. Mama potom doma dávala pozor, či a ako cvičím. Motivovala ma, ale mne sa nechcelo. V štrnástich som začal hrať na gitare. S chalanmi sme hrávali trampské pesničky, dievčatám sa to páčilo. Pamätám si, že som si sám niekde zohnal gitaru, prepisoval som spevníky, ktosi mi vonku ukázal, ako sa chytí G-dur, a bolo to.

Kedy ťa klavír začal baviť?

V pätnástich rokoch. Na prekvapenie všetkých, vrátane mňa. Pred absolventským koncertom sa ma pani učiteľka Petrová spýtala, čo tam chcem hrať. Odpovedal som, že isto nie Mozarta ani Bacha, a požiadal som ju, aby mi našla niečo súčasnejšie. Ponúkla mi skladbu od Bélu Bartóka, úpravu nejakej ľudovej piesne, a to bol pre mňa prelom. Vážna hudba, 20. storočie, a on mal vo svojej hudbe prvky džezovej harmónie. Vtedy som tomu vôbec nerozumel, ale veľmi sa mi to páčilo. Odvtedy som zháňal a počúval rôznu hudbu a začal som skúšať hrať na klavíri iné veci.

Tam začalo tvoje priateľstvo s džezom? 

S ozajstným džezom som sa zoznámil o čosi neskôr vďaka kamarátovi Ľubovi Horňákovi. Vyštudoval teológiu a odišiel do Anglicka na ročný študijný pobyt. Namiesto teológie tam ale hral na klavíri. Keď prišiel domov, pustil mi Petra Lipu a Andreja Šebana a tam už bol aj džez. Mal som vtedy šestnásť alebo sedemnásť rokov a bol som z toho úplne vedľa.

Ako to pokračovalo?

Absolútny zlom prišiel, keď som vo februári 1991 odcestoval do amerického Texasu. Býval som u jedného kamaráta, ktorý ma brával do džezových klubov. Každý pondelok sme chodili na Open Mike, bol tam totiž voľný vstup. Schádzali sa tam miestni muzikanti, aby si spolu zahrali. My sme si mohli dovoliť kúpiť za celý večer dve pivá, ale mohli sme počúvať chlapov, ktorí proste prišli a hrali. Pre mňa to bolo ako zjavenie. Vedel som, že hrajú voľne, nevidel som žiadne noty, ale nerozumel som, keď mi vysvetľovali, že oni normálne spolu vôbec nehrávajú, že sa len tak stretli, aby si zahrali. Znelo to profesionálne.

Deväťdesiate roky. Tam sú začiatky kapely Aurelius Q.?

Áno. Prišiel som z Ameriky a vedel som, že to chcem robiť. Nevedel som ako, ale chcel som to robiť. Niekde na hrade som stretol Peťa Beláka, rozprávali sme sa o hraní a o džeze a neskôr sme začali všeličo skúšať. Doteraz spolupracujeme v rôznych zoskupeniach a hrad, ten je v mojom životnom príbehu jedinečným magickým miestom.

Ako skladáš hudbu?

Odvtedy až doteraz prvotné nápady dostávam najčastejšie vtedy, keď sedím sám pri klavíri a skúšam. Odjakživa sa vyhýbam kopírovaniu. Nebaví ma to. Neviem si predstaviť, že by som niečo trocha upravil a vydával to za svoju prácu. Hoci som vtedy o plagiátorstve nič nevedel, cítil som, že to nie je moja cesta. Samozrejme, občas niečo zahrám a niekoho mi to pripomenie. Cielene to ale nerobím. Džez je úžasný v tom, že je to hudba, ktorá vzniká v komunikácii. Často hudobné kompozície vznikajú pri džemovaní, priamo na vystúpení alebo dokonca pri nahrávaní.

Kde si sa tieto veci učil?

Za bývalého režimu bol džez vo veľmi zvláštnej polohe. Na jednej strane sme mali skvelé Bratislavské džezové dni a komunisti dovolili, aby sem chodili veľké hviezdy. Vraj to bolo aj preto, že súdruh Chruščov si myslel, že džez je hudba černošského utláčaného ľudu. Na druhej strane sme však nemali noty, školy ani skúsenosti. Našej partii pomohlo, že sme sa prihlásili na džezový workshop do Bratislavy. Odtiaľ sme prišli múdrejší, s notami a aj s nejakou teóriou. Potom sme si to zopakovali a tak to začalo. Peťo chodil k Andrejovi Šebanovi, Ivan Letaši objavil Jura Grigláka, ja Borisa Urbánka z Ostravy, ktorý vtedy hrával s Peťom Lipom, čo bola džezová elitka. Bolo to nádherné obdobie.

Ako si spomínaš na stretnutia s Janou Koubkovou? 

S Janou to bolo výnimočné. Pozvali sme ju na prvý ročník festivalu, ktorý sme v Trenčíne organizovali. Bola plná energie a top profesionálka. Skoro týždeň sme skúšali každý deň a doslova sme potili krv. Vystúpenie dopadlo úžasne. Pozvala nás potom na festival Vokalíza, ktorý organizovala ona v Prahe. Pamätám si, ako sme tam išli po diaľnici piati ľudia v jednej škodovke, za ktorou bol prívesný vozík a v ňom naše nástroje. V motoreste Devět křížů sme sa zastavili na kávu. Vojdeme dnu a tam sedia pri stole Andrej Šeban, Oskar Rózsa, Marián Jaslovský a Dežo Ursíny. S Andrejom sme sa poznali, bol na krste nášho cédečka, tak sme sa pozdravili. Spýtali sme sa, kam idú, a oni že do Prahy, idú hrať. Tak sme skromne povedali, že aj my ideme hrať do Prahy. Na to sa Andrej spýtal, kam idete, chlapci, hrať, a my odpovedáme, Jana Koubková nás zavolala na Vokalízu. Tak sa stretneme na jednom pódiu, dodal Andrej. Už ten rozhovor bol pre nás zážitok. Čo je však ešte zvláštnejšie, bol to posledný koncert Deža Ursínyho. Necítil sa už dobre. Keď sme dorazili, chcel odohrať svoje vystúpenie čím skôr, tak sme si vymenili poradie. Pozreli sme si jeho posledný koncert a vystúpili na samom konci. Potom sa kontakt s Janou prerušil, išli sme každý svojou cestou. Jano Babič mal však skvelý nápad a pozvali sme ju na dvadsiate piate výročie džezového festivalu. Vedeli sme, že má svoj vek a jej životná cesta nebola ľahká. Boli sme v očakávaní, ako to dopadne. Prišla s klaviristom a mala taký koncert, že dovidenia. Pre mňa určite jeden z piatich top zážitkov toho roka. Predtým z nej išla čistá energia a teraz životná zrelosť, múdrosť, skúsenosť. Bolo to neuveriteľné, nádherný koncert.

Tvoj voľný čas vypĺňa hudba, ale čo pracovný? Máš priemyslovku, dokonca rok stavebnej fakulty v Košiciach, krátko si pracoval vo vodných elektrárňach, ako si sa odtiaľ dostal k angličtine?

Angličtinu som sa učil skôr, v robote sa mi za to aj smiali. Nechápali, na čo mi to bude. Po revolúcii otec navrhol, aby sme si obaja spravili štátnicu. Jeden rok sme spolu sedeli v lavici. On to bral vážne, nakoniec to ale vzdal, nemal odvahu ísť na skúšku. Medzitým som robil na Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Bolo to výborné, robil som stavebný dozor na hrade Trenčín, aj v Beckove, len potom reformou prešiel hrad pod správu múzea a ja som prišiel z večera do rána o robotu. Myslím, že som už mal štátnicu, keď zrazu prišla ponuka, aby som učil angličtinu na základnej škole v Trenčianskom Jastrabí. Pani riaditeľka ma zobrala do triedy a povedala, ukáž, ako by si učil angličtinu. Niečo som skúsil, jej sa to zapáčilo, dala mi kontrakt a odvtedy som od učenia neodišiel.

Popri práci si v Nitre vyštudoval anglický jazyk a literatúru, učil si zase nejaký čas na stavebnej priemyslovke, potom na City University a v iných jazykových školách. Čo ťa na tom baví?

Je to podobné ako džez, kreatívny priestor a komunikácia. Je to len o čosi zložitejšie v tom, že keď hráš džez, tak ho hráš s ľuďmi, ktorí ho chcú hrať, a keď učíš v škole, je menšie percento ľudí, ktorí sa naozaj chcú učiť.

A prečo si človek, ktorý hrá džez a učí angličtinu, rozširuje vedomosti z dejepisu? Najprv UK v Bratislave a potom rigorózna skúška na UCM v Trnave…

Som asi divný. Mám viac záujmov a od ranej puberty je jedným z nich história. Prvé knihy, ktoré som čítal, neboli romány, ale napríklad Zamarovský. Dejiny boli pre mňa ešte zaujímavejšie ako angličtina. Časom som zistil, že som aj v tejto oblasti chcel bližší kontakt s akademickým svetom. Navyše bolo pre mňa zážitkom byť po rokoch opäť študentom. Odporučil by som to každému učiteľovi. Vrátiť sa späť a pozerať sa na veci z druhej strany. V rigoróznej práci som potom spojil anglický jazyk a literatúru s dejinami.

Po Aureliuse Q. si spoluzakladal aj skupinu Fascination band. Prečo vznikla a čo hráva?

To sú zvláštne príbehy. Niečo ti napadne, ale nevieš si ani predstaviť, že by sa to mohlo stať, a ono sa to predsa stane. S príbehom je spojený Jožko Brindzák. Keď sme s Aureliusom občas hrávali v Tatre, Brindzákovci tam mali stále angažmán a občas sa stalo, že sme sa stretli. My sme hrávali hore na poschodí a oni dolu v Slovenskej reštaurácii. Zoznámili sme sa, oni sa prišli pozrieť na nás, my na nich. Popri ľudovkách famózne hrali evergreeny, aj džezové štandardy. Jožko hral na kontrabase a mne napadlo, aké fajn by bolo zahrať si s týmto kontrabasistom. Bol to však len záblesk myšlienky, na ktorú som vzápätí zabudol. Keď moja dcéra Žofka začala hrať v zuške uňho na zobcovú flautu, znova sme sa stretli. Do toho sa ozval bubeník Paľo Harár z Kubrej, že aj on oslovil Jožka Brindzáka, či nechceme spolu spraviť džezovú kapelu. Stretli sme sa uňho na skúške ešte s jedným mladým saxofonistom, doteraz si pamätám, ako som niesol nástroj hore dedinou, zahrali sme si, ale nešliapalo nám to dobre. Pri kofole v krčme U Cíbika mi potom Jožko navrhol skombinovať husle, kontrabas a klavír, my dvaja s jeho priateľkou Veronikou, ktorá hrá na husliach. Keď sme to skúsili, bolo to zase nádherné zjavenie. Nebol to džez, boli to šlágre, evergreeny, ale bolo to príjemné. Veronika potom išla na materskú, tak sme začali s Peťom Blahákom, chvíľku sme aj s Kristínou Hlístovou hrali a teraz občas hráme s Peťom, občas s Veronikou alebo aj všetci štyria spolu.

Je to rovnako potešujúce ako džez? 

Áno. Naučilo ma to mnohým veciam. Hrali sme viac ako s Aureliusom, až som začínal mať pocit, že som profesionálny muzikant. Naučilo ma to zodpovednosti, dôrazu na prípravu, hre z nôt, lepšiemu zvládaniu kritických situácií. Pamätám si, ako sme raz v Žiline hrali tri kórejské pesničky z vytlačených nôt. V živote sme ich predtým nepočuli, ale zahrali sme to. A to je profesionálny prístup, ktorý som sa od Jožka musel naučiť. On hrával s otcom, fungoval ako profesionálny hudobník, ktorý musí hrať v každej situácii a pre ľudí. V džeze je to iné. Ideš na pódium a prezentuješ seba.

Potešilo ťa, keď začal tvoj Šimon hrať na basgitaru? 

Bola to čistá radosť. Hoci som už starší, nepoznám všetko, neviem, či je hudba najväčšia vec v živote. Pre mňa je to mágia. Nedá sa ľahko opísať, čo znamená, keď hráš. Neviem, ako to majú muzikanti vážnej, klasickej hudby, ale v džeze hudbu do veľkej miery tvoríš a výsledok je založený na spolupráci. To prináša neuveriteľné pocity. Samozrejme najviac vtedy, keď sa to podarí a komunikácia je dobrá. Občas hrávame aj spolu. Asi nemusím hovoriť, aký je to pre otca zážitok, že si zahrá spolu so synom. To je veľká vec. Zo začiatku sme mali možno päť vecí, čo sme vedeli spolu zahrať, potom desať a teraz už možno dvadsaťpäť štandardov.

Aká musí byť skladba, aby si ty o nej povedal, že je dobrá?

Prvé, čo mi napadlo, je pravdivosť. Ako skladateľ som napísal aj veci, ktoré som trochu konštruoval, ale mám aj veci, ktoré proste zrazu išli zo mňa von. Mám pocit, že to sú tie správne. Rovnako to cítim ako poslucháč. Mám hudobné zážitky, keď som na dvoch koncertoch počul top americkú kapelu a nepáčilo sa mi to. Bolo to geniálne technicky, ale nemal som z toho nič. Naopak, napríklad americký spevák Gregory Porter, ktorého sme videli pred dvoma rokmi v Bratislave na Džezákoch a ktorého počúvam, kde len môžem a kedykoľvek môžem, hral džezovú hudbu, ktorá je skôr pieseň. On spieval, mal džezových muzikantov a ja som mu to veril. Ak má hudba príbeh a je spravená tak, že nerozmýšľam, či je technicky dobrá, ako muzikanti hrajú, aké majú tempo, akordy a harmonické postupy, to je pre mňa najväčšia vec. Ak na Slovensku niekto robí hudbu, v ktorej toto dokážem vycítiť a nikdy ma to nesklamalo, tak to je Andrej Šeban.

Povedz nám ešte, prosím, o LadyMoon a tvojich plánoch. 

Začalo to náhodne. Aďo Vitaloš ma oslovil, či by sme spolu neodohrali nejakú akciu. Zahrali sme jednu, po nej zrazu druhú, tretiu a začali sme systematickejšie skúšať. Potom sme zostavu rozšírili, hrali niečo so Šimonom, niečo s Jankom Babičom. Teraz hľadáme, ako ďalej. Mám aj niekoľko vlastných vecí, už by to mohlo byť na koncert alebo album. Je to aktuálne najväčšia výzva, ktorú vidím. Chcel by som pod svojím menom robiť vlastnú hudbu, ktorá nie je len mainstreamový džez, štandardy, ako som robil doteraz. Bavia ma aj tie a určite ich budem ďalej hrať, ale priťahuje ma autorstvo. Chlapci ma ešte v lete po odohraní koncertu nahovárali, že možno je čas na to, aby som kapelu nazval Erich Vladár a niečo. Takže pracovný názov je Erich Vladár and friends, Erich Vladár a priatelia, Dušan Rozenberg, Tomáš Jurica a Martin Horný. Možno ozaj nastal čas, aby som nabral odvahu a neskrýval sa za iné názvy. Samozrejme s veľkým rešpektom a úctou voči všetkým, ktorí to spravili predo mnou.

 

Ďakujem a želám veľa úspechov. 

S Erichom Vladárom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Erichom o džeze, angličtine, dejinách a plánoch"