S Ivanou o tvorivosti a hľadaní vlastnej cesty

Fotografka, šperkárka a pedagogička Ivana Poruban Santová tvorí pod značkou i.v., ktorá popri skratke jej krstného mena ukrýva aj „iné videnie”. Grafické šperky si sama navrhuje a následne zhotovuje. Ak sa práve nehrá s grafikou, tak niečo fotí alebo niekde vymýšľa novú aktivitu či projekt. Učí na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, ktorú ešte pred vysokou školou sama absolvovala.

Sú teraz mladí v škole iní, ako ste boli vy?

Neviem. V podstate sú takí ako my. Aj my sme boli neporiadni a občas sme blicovali. Vidím však väčšie sebavedomie a odvahu. Niektorí akoby už poznali, čo chcú robiť. My sme len vedeli, či chceme ísť na vysokú, alebo nechceme, to bolo všetko. Na nich vidím, že majú ambície. Určite je to aj príležitosťami. Digitálny svet im otvára odmalička veľa možností.

Aké predmety učíš?

Dejiny výtvarnej kultúry, čo je v podstate história umenia. Výtvarnú prípravu, kde sa študenti prvé dva roky učia dobre zvládnuť kresbu a postupne od realistických štúdií prechádzajú k štylizáciám, pri ktorých rozvíjajú svoju tvorivosť. A počítačovú grafiku, kde učím Adobe programy podľa toho, ktorý odbor žiaci študujú. Niekedy vyučujem video, inokedy fotku, mení sa to každý rok. Momentálne sa chcem naučiť 3D programy. V dnešnom digitálnom svete to považujem za potrebné.

Bol tvorivý človek v tebe odvždy?

Stále som niečo skúšala a vymýšľala. Na strednej som študovala odevný dizajn. Získala som dokonca ocenenie najlepší maturitný odev v ročníku. Počas štúdia som viac inklinovala ku grafike a fotke, ale nemala som s nimi veľa skúseností. Povedala som si, že idem do Trnavy na Pedagogickú fakultu na animáciu výtvarného umenia a potom sa uvidí. Nič lepšie som nemohla spraviť. Príjemní učitelia, rodinné prostredie. Každý semester sme prešli jedným ateliérom, textil, socha, grafika, video, fotka, maľba a veľa iných, tam som zistila, že ma baví vlastne všetko. Sú tam pedagógovia, ktorí učia aj tvoria, podobne ako ja teraz. Vytvorili nám dobrý základ na to, aby sme sa mohli ďalej rozbehnúť.

A šperk, fotografia?

Šperk som vnímala cez módu a chýbal mi tu. Uvedomovala som si, že ľudia sú konzervatívni. Išla som na kurz a vytvorila niečo pre seba a svojich blízkych. Potom vzniklo Sashe – internetový handmade obchod – a tam som začala predávať vlastné šperky. Ľudia ma nakopli. Aj moja bakalárska práca bola, paradoxne, šperk. Teraz sa mu venujem sporadicky, skôr keď mam chuť si niečo vyrobiť pre seba, ale chcela by som sa k nemu raz vrátiť. Postupne som sa nadchla pre fotenie. Vlastne už svoje kolekcie som si sama fotila a učila sa na tom. Potom prišla práca, prvý poriadny foťák a už to šlo. Teraz najviac fotím svadby. Hoci som sa ich dlho stránila, bavia ma. Fotím vlastne všetko, čo sa naskytne. Mám rada výzvy a najlepší pocit mám, keď sú ľudia spokojní.

Vnímaš šírku záujmov skôr ako výhodu?

Pravdaže, napadla mi už dávnejšie myšlienka, že by som sa mala konečne naplno venovať jednej veci a byť v nej naozaj dobrá. Ale nebola by som to ja. Mám vzory a obdivujem ľudí, ktorí sa venujú jednej činnosti a sú v nej výborní. Ak však dosiahnem nejakú „svoju“ métu a vidím, že sa neposúvam ďalej a moje nadšenie slabne, potrebujem začať niečo nové.

Ako vznikol váš projekt s Petrou Pršovou a Veronikou Kostkovou?

Zoznámili sme sa na škole. Peťa bola moja aj Veronikina pedagogička. Keď sme sa stali kolegyňami, spriatelili sme sa. Zistili sme, že máme spoločné názory aj záujmy, vytvorilo sa kamarátske puto. Veronika s Peťou sa rovnako ako ja pohybujú okolo svadieb. Veronika prišla s nápadom začať vyrábať originálne veci, ktoré dopĺňajú to, čo je pred svadbou a počas nej. S Peťou navrhujú netradičné strihy a šijú tričká, župany a iné veci z kvalitných materiálov pôsobiacich luxusnejšie ako bežné bavlnené tričká s potlačou. Mojou úlohou je vytvoriť na tričká originálne grafiky symbolizujúce svadobný deň. Takisto vyrábame rôzne doplnky pre družičky a pomaly rozširujeme náš svadobný sortiment. Chceme to robiť poctivo a s nadšením. Vnímam to ako posun, dáva mi to priestor niečo nové vytvoriť a rozvíjať sa.

Má značka už svoj názov?

Voláme sa MY a tento názov sa môže rôzne pretvárať, ide o takú slovnú hračku. My day, my wedding alebo len my, my dvaja, alebo aj ako máj, MY_lásky čas. Chceme, aby si v tom každý našiel niečo svoje, ale aby bolo jasné, že sa to spája s láskou, pretože o tom je svadba. Zatiaľ máme iba facebookovú stránku a zopár vecí sme nahodili na Sashe. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Chceli sme sa najskôr prezentovať na svadobnej výstave v Kursalone v Trenčianskych Tepliciach a to vyšlo. Ponúkame rôzne milé veci, ktoré sú vizuálne lákavé, originálne a hlavne ručne robené, žiadny fast fashion.

Máme všetci potenciál byť kreatívni?

Záleží na tom, ako kreativitu definujeme. Čo to znamená? Vedieť kresliť? Pre mňa je kreativita o nápade. O tom, či človek vymyslí niečo nové a chce to niekam posunúť. Už tú myšlienku považujem za kreativitu. Myslím si, že sa dá nájsť v každom z nás. Už dávno to nie je iba o tom, že niekto vie pekne maľovať. Všetko sa dá predsa naučiť. Na výtvarnej príprave sa stretávam aj s tým, že žiaci kresliť nevedia, ale nie je to pohroma. Ak majú chuť tvoriť, my musíme zistiť, v čom sú dobrí, a to v nich rozvíjať. Ak ale nechcú, my im v tom nepomôžeme.

Nechcela si žiť inde ako v Trenčíne?

Vždy ma lákalo ísť von, niekam do sveta. Som fanúšik cestovania, chcem veľa spoznávať a rozširovať si obzory. V Bratislave aj v Trnave bolo veľa pracovných aj spoločenských možností pre mladých ľudí. No môj muž mal prácu v Trenčíne, tak sme zostali tu. Máme tu svoju rodinu, priateľov, takže to berieme pozitívne. Bratislava je blízko. Chodíme tam pomerne často na výstavy, koncerty, rôzne podujatia. Ale všetko je otvorené. Možno sa nakoniec aj niekam presťahujeme, ale zatiaľ to neplánujeme. Trenčín má potenciál byť pekným miestom na život a momentálne sa snažíme byť jeho spolutvorcami.

V čom sa to tu mení?

Keď som chodila na vysokú, ľudia, ktorí chceli niečo v živote dosiahnuť, z Trenčína utekali. Študovali v iných mestách, vytvárali tam komunity, poznali sa navzájom a už im bolo ťažké sa vracať niekam, kde nikto nie je a kde to nežije. Ani dnes nie je v Trenčíne práca, ktorá by prilákala mladých kreatívnych ľudí. Postupne sa to však mení. Niektorí sa vrátili a ďalší s niečím začínajú. Vznikajú coworkingové centrá, prebúdzajú sa galérie, formujú sa nové organizácie, rodia sa dobré kaviarne a kvalitné reštaurácie. Trenčín je iný ako pred piatimi rokmi. Vnímam to ako prebúdzanie a mám z neho radosť.

Ďakujem.

S Ivanou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Voices, n.o.
Gen. Viesta 6
911 01 Trenčín
IBAN: SK65 0200 0000 0024 1744 6357
IČO: 37925156
DIČ: 2022545327
Zásady ochrany osobných údajovZásady používania súborov cookie
Rozhovory Choices pripravujeme vďaka Nadačnému fondu Telekom pri Nadácii Pontis už od roku 2013. Nájdeš nás na: