S Jurajom o štúdiu vo Viedni, kopcoch, zdravotníctve aj folklóre

Od roku 2012 trávi Juraj Hunák veľa času vo Viedni, kde práve končí magisterské štúdium na Ekonomickej univerzite. Hoci jeho hlavným študijným jazykom bola nemčina, bakalárku aj diplomovku píše po anglicky. Často sa vracia do Trenčína za priateľmi a rodinou. V lete ho môžete stretnúť na okolitých kopcoch alebo na hudobných či folklórnych festivaloch. Zaujíma ho zdravotníctvo a je možné, že s ním spojí svoj pracovný život.

Juraj, ako dlho si už na vysokej škole?

Šiesty rok. O Viedni sa hovorí, že je mestom večných študentov. Predtým som tomu nerozumel, ale ozaj to platí. Na univerzitách je obrovská sloboda. Človek môže robiť kurzy, aké len chce, a nie je ľahké si to dobre manažovať. V roku 2015 som bol päť mesiacov na Erazme v anglickom Manchestri, čo považujem za skvelú skúsenosť a zážitok, takže bakalára som robil štyri roky a to, dovolím si povedať, je slušný čas. Teraz v lete by som chcel dokončiť magisterské štúdium.

Prečo si si vlastne vybral Viedeň?

Chcel som ísť na školu, ktorá má dobré meno a pripravila by ma na život. Mal som tiež v úmysle využiť svoje jazykové znalosti a zároveň nejsť niekam ďaleko. Nikdy som si nevedel predstaviť, že by som bol dlhodobo napríklad v Londýne. Viedeň mi prišla fajn, je to zaujímavé mesto a je blízko Trenčína. Stále sa totiž snažím byť jednou nohou doma.

Pomohlo ti, že si predtým cez leto často chodieval do Nemecka?

Áno. Otec tam pracoval aj pracuje. Jazdili sme za ním a neskôr som si tam našiel aj nejaké letné brigády. Robil som v lezeckom lanovom parku v Sasku, na hraniciach s Českom, v Krušných horách pri mestečku Kraslice blízko Karlových Varov. Mal som tam kamarátov a nejako prirodzene som sa v nemčine vytrénoval. Dobrý základ som mal už z Gymnázia Ľ. Štúra a z jazykovej školy.

Čo ti tam na štýle vyučovania vyhovuje viac a čo menej?

Vyhovuje mi, že na mnohých kurzoch musím používať rozum. Nie je to o tom, že sa naučím niečo naspamäť a na skúške to odrecitujem. Aplikovanie poznatkov sa mi páči. Sú určite aj veci, ktoré mi vyhovovali menej. Naša Wirtschaftsuniversität Wien je masová škola. Do bakalárskeho programu prijíma každý rok asi 3000 ľudí. Všetci máme identifikačné číslo a niekedy sa smejeme, že sme len to ID number. Prídem na nejaký predmet, dám svoje číslo a nikto nerieši, ako sa volám, nevedia o mne ani základné informácie. Poznám veľa šikovných ľudí, ktorým tento štýl nevyhovoval natoľko, že odišli. Ja som však mal zatiaľ vždy šťastie. Ľahko som si našiel kamarátov, dokonca aj Rakúšanov. Sme tam tiež dobrá partia Slovákov, čo bolo hlavne počas bakalárskeho štúdia veľmi pekné.

A čo teraz ďalej a kde? Aké sú najpravdepodobnejšie scenáre?

Najprv dokončím diplomovú prácu a potom si budem hľadať robotu. Chcel by som skĺbiť skúsenosti z Rakúska a zo Slovenska. Viem si napríklad predstaviť, že budem zdravotníckym manažérom, ale je možné, že sa budem venovať medzinárodnému obchodu. Tam by som využil, že hovorím viacerými cudzími jazykmi. Uvidíme, čo prinesie život, aké budú ponuky, na aké pohovory sa dostanem a na akých uspejem. A kde? Dlhodobo určite na Slovensku. Jednoducho cítim, že môj domov je tu a neviem si momentálne predstaviť, že by som mal svoj život prežiť niekde inde. Budem si hľadať robotu vo Viedni a v Bratislave. Ak však natrafím na niečo obzvlášť zaujímavé úplne inde, tak do toho asi pôjdem.

Minulé leto si stážoval v nemocnici v Ilave. Zaujíma ťa zdravotníctvo?

Máme to v rodine. Otec je lekár a brat študuje medicínu. Vždy ma zaujímalo, ako to skutočne v slovenských nemocniciach funguje. Nie po medicínskej stránke, ale skôr komplexne, zaujíma ma celá sféra zdravotníckej starostlivosti. Bakalárku som dokonca robil o tom, ako konflikty na operačných sálach vplývajú na výsledok práce operačného tímu. V zdravotníctve vidím v súčasnosti veľa problémov, ale počas praxe som zažil aj veľa pozitívneho. Stretol som neľahostajných a čestných ľudí a to ma povzbudilo.

Venuješ sa horskej cyklistike a turistike. Máš rád hory a prírodu?

Určite. Veľmi mám rád hory a snažím sa v prírode tráviť čo najviac času. Dokonca v prírode bývam. Kubrická dolina, Soblahov, Ostrý vrch, všade okolo domu máme les a kopce, čo je fantastické. Rád chodím na horský bicykel. V Trenčíne je určite kopa lepších bajkerov, ale neskutočne si užijem, keď sa môžem ísť previezť. Rovnako rád chodím po Tatrách. Máme šťastie, že otec je veľký športovec a motivuje nás k tomu, aby sme športovali. Boli sme spolu s horským vodcom na rôznych túrach, na trasách, ktoré nie sú bežne sprístupnené.

Máš z tých výletov nejakú zaujímavú spomienku?

Zo silných spomienok mám paradoxne skôr tie zlé. Raz nás na Lomnickom štíte delilo málo od nešťastia. Utrhla sa skala, o ktorú sa ocino istil, a bol to malý zázrak, že ho to nezabilo. Samozrejme, mám z Tatier tiež kopu dobrých spomienok. Okrem Lomnického štítu mám živo v pamäti výstup na Gerlach. Možno preto, že je najvyšší, najzaujímavejší. Boli sme tam v roku 2008. Pár rokov dozadu sme sa pokúsili výstup zopakovať, ale pre zlé počasie sme sa museli otočiť. Možno sa nám to podarí tento rok. Uvidíme.

Mali ste s kamarátmi dokonca aj krúžok horských športov. Čo to je?

Ešte na gymnáziu založil náš pán profesor Jozef Baco krúžok horských športov. Zobral nás napríklad na lezeckú stenu, na horskú turistiku, na bicykle a všelikde inde. Páčilo sa nám to. Keď sme boli ako absolventi preč z gymnázia, sporadicky sme v aktivitách pokračovali a zo žartu sme si založili na Facebooku stránku Krúžok horských športov Jozefa Baca. Hoci sme už neboli jeho študentmi, bol párkrát s nami na turistike aj potom. Takže pán profesor je čestný predseda nášho krúžku.

Je folklór dôležitou súčasťou tvojho života?

Snažím sa, aby bol. Aktívne nepôsobím v žiadnom zoskupení, ale mám v súboroch veľa kamarátov a aj moja teta bola veľká folkloristka. Už na základnej som v dobrom závidel kamošom, ktorí chodili na zájazdy a mali rôzne veselé zážitky. Hoci sám som tanečné nemehlo, prihlásil som sa do Trenčanu. Bol som v ňom od roku 2007 do roku 2012 a som rád, že s vypätím všetkých síl som sa dostal aj do veľkých tancov. V súčasnosti chodievame napríklad koledovať na Vianoce, to je pekná tradícia, alebo na Veľkú noc oblievať dievčatá, sem-tam nejaké čepčenie a podobne. Spríjemňujem tým život sám sebe a hádam aj niekomu inému.

Úspešne ste zorganizovali dva ročníky Plesu v Operle. Ako vznikol nápad kombinovať módu, dizajn, tanec a životný štýl druhej polovice minulého storočia so súčasnosťou?

Začalo to tak, že sme s kamarátom Slávom Filínom chceli oslavovať narodeniny. Obidvaja sme decembroví a hľadali sme miesto na spoločnú oslavu. Obaja milujeme recesiu a iróniu, tak sme si povedali, že ju spravíme netradične, niekde, kam by bežne nikto z našej generácie nešiel, a síce v Reštaurácii Perla. Je to fantastické, neskutočne zaujímavé miesto, len trochu zabudnuté. Nálada na oslave bola výborná a napadlo nám pripraviť niečo väčšie. Pohrali sme sa trochu s názvom, spravili sme prvý ročník plesu a potom druhý. Oba boli vypredané a dopadli, myslím, výborne.

Prišlo veľmi veľa mladých. Ako tú myšlienku prijali?

V spoločnosti je vlna istej nostalgie. Ľudia majú radi retro a podobné podujatia sú obľúbené aj v iných mestách. Keď sme robili prvý ročník, nevedeli sme, koľko ľudí príde a ako zareagujú. Totálne nás prekvapili. Väčšina mala absolútne kreatívne, skvele vyšpičkované outfity a hneď pri prvej pesničke vybehli tancovať. Bola to recesia. Ľudia sa vôbec nebrali vážne, dokázali si sami zo seba v dobrom robiť srandu. Určite chceme s plesmi pokračovať a verím, že nám nič nebude brániť.

Kto vám so Slávom pomáhal?

Boli sme celý tím ľudí. Rád by som spomenul predovšetkým šikovného fotografa Dominika Tuchyňu, robil všetky videá, ktoré sú na sociálnych sieťach. Jedlo a nápoje zabezpečila Perla, ďalších kamarátov sme mali v šatni a všelikde inde a rôznymi formami nás podporili aj viacerí sponzori.

Pred dvoma rokmi si sformuloval list, ktorým slovenskí študenti vo Viedni podporili štrajk slovenských učiteľov. Majú tvoji rovesníci chuť zapájať sa do verejného života, alebo sú skôr skeptickí a ľahostajní?

Nedá sa to zovšeobecniť. Vo svojom okolí vnímam obe skupiny. Vidím viacerých, ktorí už rezignovali a povedali si, že nechcú žiť na Slovensku a vrátia sa až vtedy, keď sa niečo zlepší. Do určitej miery ich chápem. Nemá každý chuť bojovať s veternými mlynmi. Dosť často im však vyčítam to, že samo sa nič nezlepší, treba sa o to nejako pričiniť. A potom je tu druhá skupina, veľmi aktívna, ktorá má šancu aj schopnosti pohnúť veci dopredu. Sám neviem dať ruku do ohňa za to, že budem mať chuť pokúšať sa niečo meniť, keď prídu naozaj vážne problémy. Neviem, ale verím, že áno.

Vieš si predstaviť aj to, že by si sa angažoval v politike?

Áno. Zúčastnil som sa viacerých študentských politických podujatí, ale nemám reálnu skúsenosť z politiky. Nemôžem sa asi len tak rozhodnúť kandidovať za poslanca Národnej rady a myslieť si, že ma bude niekto vítať s otvorenou náručou. Nateraz v tom žiadne kroky nepodnikám a v blízkej dobe ani neplánujem. Viem si však predstaviť, že jedného dňa sa budem angažovať v politickej strane alebo platforme, a istou postupnosťou krokov sa môže stať, že budem kandidovať do nejakej verejnej funkcie. Nie je to môj životný plán, ale predstaviť si to viem.

Na čo z toho, čo si doteraz urobil, si najviac hrdý?

Neuveríš, mám na to odpoveď. Pre moju budúcu pracovnú kariéru to síce nie je podstatné, ale som dosť hrdý, že som tancoval v Trenčane, že som sa v ňom uchytil. Som skutočne veľké tanečné nemehlo, ale naozaj som to veľmi chcel a dokázal som to. Aj pre niektoré úplne iné situácie je to pre mňa doteraz silná motivácia.

Na letnej škole Voices si minulý rok robil rozhovor s folkloristom Jožkom Ďuráčim. Čím ti je sympatický?

Obdivujem, keď majú ľudia pre niečo takú vášeň, že dokážu nadchnúť aj iných a spríjemnia im život. Potom z nich srší energia a to je pekné. Jožko je nositeľom tradícií v najčistejšom zmysle slova. Vie veľa vecí, ktoré ani nie sú nikde napísané, a prirodzeným spôsobom ich odovzdáva ďalej. Považujem to za veľmi záslužné a som rád, že v Trenčíne je takých ľudí viac, a nielen v oblasti folklóru.

Ďakujem.

S Jurajom Hunákom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Voices, n.o.
Gen. Viesta 6
911 01 Trenčín
IBAN: SK65 0200 0000 0024 1744 6357
IČO: 37925156
DIČ: 2022545327
Zásady ochrany osobných údajovZásady používania súborov cookie
Rozhovory Choices pripravujeme vďaka Nadačnému fondu Telekom pri Nadácii Pontis už od roku 2013. Nájdeš nás na: