Zaujíma ťa ekologické poľnohospodárstvo. Čo to je?
Je to vlastne tradičný spôsob hospodárenia v krajine. Založený je na spolupráci s prírodou, láske k pôde, zvieratám a rastlinám. Pestujem a chovám tak, aby to bolo zdravé a aby moja poľnohospodárska činnosť nezaťažovala životné prostredie. Je to zodpovedný spôsob hospodárenia, kolobeh, v ktorom všetko zužitkujem, všetko vrátim. S múdrosťou našich predkov a využitím moderných technológií sa to dá. Človek nie je odkázaný na používanie ťažkej chémie v poľnohospodárstve.
Robíš toho veľa. Ktorá aktivita ti zaberá najviac času?
Teraz sú to Mladí reportéri pre životné prostredie. Je to partnerský projekt Zelenej školy a koordinujem ho piaty rok. Páči sa mi, lebo je to práca s mladými, ktorí chcú niečo robiť. Je to pekný príklad, ako spolu s pedagógmi učiť mladých udržateľnému spôsobu života. Deti si samy v mieste bydliska vyberú tému, ktorá ich trápi, a snažia sa nájsť riešenie. Program má metodológiu logických krokov: skúmaj, navrhni riešenie, kontaktuj kompetentných, spracuj príspevok (článok, reportáž, video) a šír do sveta. Spolupracujeme s profesionálnymi fotografmi, novinármi a filmármi. Všetci sa niečo učíme.
Čo deti prácou získavajú?
Predovšetkým investigatívnosť a komunikatívnosť. Neboja sa ísť za starostom, získať podklady, napísať reportáž. Naučia sa pracovať so zdrojmi, správne citovať, osloviť regionálne médiá a publikovať v nich svoje príspevky. Celosvetová súťaž, kde máme každý rok vynikajúce úspechy, je ďalším bonusom.
Akí sú podľa teba mladí ľudia?
Stretávam krásnych mladých ľudí. Tí z programu Mladí reportéri pracujú na sebe, učia sa jazyky a majú svoju víziu. Veľa sa od nich učíme. Mne napríklad pomáhajú lepšie pracovať so sociálnymi médiami. Najväčšími učiteľmi sú pre mňa naše tri deti. Vnímam občas medzi mladými aj netolerantné hlasy a úprimne neviem, kde sa berú. Mne skepticizmus nie je blízky. Verím, že svet je miestom pre lásku a radosť. Tadiaľ idem.
Čomu okrem Reportérov sa venuješ?
Všeličomu, čo nám pomáha šíriť príklady dobrej praxe: Klubu priateľov bioproduktov a biopotravín, občas výstavám, súťaži Slovenská biopotravina roka, redakčnej práci, jarmokom, webu www.biospotrebitel.sk – ten dokonca beriem ako svoje štvrté dieťa. Trochu času vkladám do krásneho projektu Prírodná záhrada, v ktorom ponúkame poradenstvo pre záhradníkov, ako pestovať bez pesticídov a hnojív, rešpektovať prírodné procesy a podporiť biodiverzitu. Najnovšie sa nám v Trenčíne podarilo uviesť do života verejnú semienkovňu, odkiaľ si na jar každý môže zadarmo zobrať semienka s tým, že na jeseň z vlastnej úrody donesie niečo späť.
Je o ňu záujem?
Áno, až ma to prekvapilo. Prvá akcia bola spojená s burzou vrúbľov. Komunity záhradníkov a ovocinárov sa tu navzájom prepojili a podporili. Prišlo k nám v ten deň asi 100 ľudí. Mám radosť, že je veľa mladých, ktorým záleží na zachovaní starých odrôd ovocia.
Klaudia, a ako vnímaš vzťah miest k parkom a zeleni?
Rozvoj miest sa často spája s urbánnou ekonómiou a výlučne s finančnou rovinou, ale mestá nie sú firmy, nemali by primárne napĺňať peňaženky. Mne viac imponujú kvalitné verejné priestory, zeleň, čistota, kultúra, blízkosť človeka k človeku. Trenčianska Zátoka pokoja je pekný príklad. Spočiatku bola nápadom ako zabrániť, aby na nábreží vyrástli vysoké bytovky. Nechceli sme ďalší betón. Povedali sme si, že najlepšie bude ju upratať. Prvý rok tam bolo veľa brigád, ťahali sme odtiaľ kočík, pneumatiky, strašne veľa vriec s odpadom. Som rada, že veľa ľudí sa dnes k nej hlási. Myslím, že pochopili, že je to krásne miesto, na ktoré radi chodíme, a verím, že už si ju nedajú vziať.
Čo sa ti v práci a komunikácii osvedčilo?
Ľudia nemajú radi, ak niekto niekde niečo vymyslí a oni sa potom môžu prísť pozrieť na výsledok. Nemajú vtedy k tomu vzťah. Veci fungujú lepšie, ak sme súčasťou celého procesu. V Trenčíne to platí pre Zátoku pokoja, ale aj pre Čerešňák. Ak si donesieme hrable, rukavice a spravíme malé brigády, výsledok možno nepríde tak rýchlo, ale dlhšie trvá. Navyše sa príjemne spolu pozhovárame a navzájom skamarátime.
Veľa pracuješ?
Veľa, ale baví ma to. Doobeda sa zvyčajne venujem environmentálnym projektom, poobede vstupujem do voňavého sveta biočajov a korení a pomáham s obchodom. Keď som dlho za počítačom, idem sa pohýbať do skladu. Potrebujem rovnováhu. V posledných rokoch sa mi, našťastie, všetky projekty začali navzájom dopĺňať. Na Biospotrebiteľa píšu články už aj Mladí reportéri a mám aj iné prepojenia. Kedysi som snívala o aktivitách v cestovnom ruchu šetrnom k životnému prostrediu a teraz mi prichádzajú ponuky, ktoré s ním súvisia. Keď necháš veci prirodzene plynúť, niekedy sa samy pekne spoja a to je čistá radosť.
Nájdeš si, prosím, čas aj na oddych?
Jasné. Som milovníčka slnka a pohybu na čerstvom vzduchu. Od jari do jesene trávim veľa času na bicykli a v prírode. Večer mi dobre padne previezť sa na inline korčuliach. Rada chodím na chalupu čerpať silu z pôdy.
Máš do budúcna nejaké prianie?
Záleží mi na tom, aby bol Trenčín mestom pre ľudí, kde sa dobre a udržateľne žije. Občas premýšľam nad svojím prvým projektom Paradigma 21, z ktorého sa zrodil občasník Trenčín 21. Bolo v ňom niekoľko dobrých myšlienok, tak zvažujem, či niečo z neho neobnovím. Stále som presvedčená, že svet sa môže rozvíjať len malými krokmi a že lídrami v tomto procese by mali byť občania. Priala by som si, aby sme spolu kultivovali to dobré, čo sa v meste deje, aby samospráva bola bližšie k ľuďom a ľudia bližšie k mestu. Ak sa dobrí ľudia spoja, dokážu šíriť svoju energiu a pritiahnu k sebe ďalších.
Ďakujem.
S Klaudiou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
