S Luciou o digitálnom umení, kultúre a kreatívnom priemysle

Ako šestnásťročná zažila Lucia Dubačová prvýkrát festival Pohoda a povedala si, že by chcela prinášať ľuďom podobné zážitky. Vďaka štúdiu podnikania v kreatívnom priemysle a kultúre a najmä vďaka štyrom rokom v Londýne zistila, v akej práci vidí zmysel a cíti sa v nej dobre. Organizuje Sensorium Festival, rada chodí do prírody, venuje sa joge, ale najlepšie si od informačných technológií oddýchne niekde v tančiarni pri swingu.

 

Čím sú pre teba festivaly zaujímavé?

Baví ma kultúra, atmosféra a neuveriteľná sociálna dynamika, skrátka všetko, čo ľuďom umožňujú. Odosobnia sa od každodenného života, vďaka zážitku sa pretransformujú, stanú sa na pár dní niekým alebo niečím iným, fungujú iným spôsobom ako bežne. Hudba je pri tom dôležitá, beriem ju však skôr ako nástroj na vzájomnú komunikáciu medzi ľuďmi, ktorí sa nepoznajú. Vďaka nej si nájdu niečo spoločné na rozhovor. Rýchlo som prichádzala na to, že hudba pre mňa nie je zaujímavá z pohľadu tvorby, ale že ma láka a baví vytvárať podnetné prostredie pre ostatných. Tí, čo majú talent, ktorý ja nemám, sa môžu realizovať, a tým, ktorí sa len prídu pozrieť, môžem vytvoriť príjemný zážitok.

Ovplyvnilo to tvoj výber vysokoškolského štúdia?

V maturitnom ročníku na gymnáziu som vôbec netušila, čo chcem študovať. Robila som s kamarátkami ohňovú šou, bavili ma rôzne subkultúry, v ktorých som asi hľadala miesto, kam sa môžem začleniť. Vždy ma priťahovali tie najbizarnejšie veci. Nikdy ma nezaujímal tento svet a táto realita, hľadala som únik. Vedela som iba to, že chcem robiť niečo kreatívne. Nebola som však žiadna umelkyňa, nemohla som ísť na VŠVU alebo VŠMU, tak som išla na marketingovú komunikáciu do Trnavy. Tam som sa ale akosi nenašla. Nebavilo ma vymýšľať, ako predáme nejaký jogurt, ktorý vlastne nikto nechce. Chýbali mi hodnoty. Už som tušila, že hľadám niečo okolo kultúrneho manažmentu, a keď sa nejakí moji kamaráti rozhodli ísť do Anglicka, povedala som si, že sa pozriem, či v Londýne niečo také nie je. A bolo. Na Goldsmiths, University of London som vyštudovala magisterské štúdium podnikanie v kreatívnom priemysle a kultúre.

Naplnilo štúdium tvoje očakávania?

Som vďačná rodičom, ako to všetko so mnou zvládli. Rozhodla som sa tak, ako by som išla do Dubnice. Išla som s jedným kufrom, nemala som nič zabezpečené, ani ubytovanie. Mamina si aj poplakala, ale pravidelne som s ňou telefonovala a hovorila som jej, že som v poriadku. Spočiatku som si myslela, že to bude najmä o škole, že sa v nej naučím veľké veci. Retrospektívne to vnímam tak, že oveľa väčším prínosom bol pre mňa život v Londýne. Na školu som nebola úplne pripravená. Štúdium bolo viac pre tých, ktorí už mali rozbehnutý nejaký projekt, rozvíjali sme biznis plány a podobné veci, ktoré som nevedela úplne uchopiť. Pre mňa však bolo neuveriteľné, oči otvárajúce a inšpiratívne žiť v takej multikultúrnej spoločnosti. Keď ma zobrali na Čínsky Nový rok na večeru, bola som jediný človek pri stole, ktorý nikdy predtým nejedol paličkami. Objednala som si jedlo s nejakými slizkými hubami a vôbec som sa nenajedla, lebo mi úplne utekalo z paličiek. Ale, samozrejme, naučila som sa to. Skúšať nové jedlá ma bavilo, ale podstatnejšie boli možnosti na škole. Postupne som sa dostala k úžasným odborom, o ktorých som predtým ani netušila, že existujú. Bola som veľkou fanúšičkou nového cirkusu, umeleckého fenoménu, ktorý je v Londýne populárny, a mala som napríklad možnosť písať eseje o cirkusovej hudbe.

Aké pracovné skúsenosti si následne získavala?

V mojom odbore bolo štandardom najprv robiť pracovnú stáž, získať skúsenosti a až potom hľadať zamestnanie. Mne sa to podarilo vo vysnívanej agentúre, ktorá robila vo Veľkej Británii dva festivaly, The Secret Garden Party a Wilderness Festival. Tieto britské festivaly boli inšpirované práve legendárnym americkým festivalom Burning Man, ktorý má niekoľko svojich menších foriem v Európe a inde vo svete. Popri hudobnom programe majú vždy nádherný vizuálno-umelecký koncept, pracuje sa na nich s veľkými dekoráciami a spolupracuje s rôznymi iniciatívami a klubmi v celej krajine, čím sa dosahuje obrovská rozmanitosť programu.

Čo tam bolo tvojou úlohou? 

Mala som pocit, že viem málo o tom, ako zorganizovať niečo veľké a komplexné, a povedala som si, že najlepšie by bolo naučiť sa čo najviac. Pozíciou, na ktorej človek nahliadne do všetkého, je produkcia. Tá musí vedieť o všetkom a je akýmsi spojovacím faktorom. Robila som teda stážistku hlavnej produkčnej festivalov. Ona mi priebežne posúvala menšie úlohy a popri nich som mala na starosti svoj projekt, ktorým bolo riadenie dobrovoľníkov na festivale, čo bolo asi 300 ľudí. Pomáhala som jej so zabezpečením stanov, svetelnej a zvukovej techniky, ale zaoberali sme sa spolu aj tým, ako znížiť negatívny ekologický dopad, či, naopak, spríjemniť ľuďom zážitok napríklad nádhernými ornamentálnymi marockými stanmi. Pochopila som projektový manažment, zlepšila som si anglický slovník v špeciálnych témach a ďalej spoznávala zaujímavých ľudí.

V Londýne si zostala nakoniec takmer štyri roky. Robila si aj iné práce?

Príjem som kombinovala, ako sa dalo. V Impact Hub London som koordinovala eventy, niekedy som robila v kaviarni a dosť často som opatrovala deti. Spoznala som kreatívnu časť produkcie a prišla som na to, že ma zaujíma scénografia. Jeden čas som chodila aj na kurzy scénografie a potom som robila asistentku jednej scénografke a snažila som sa spätne využiť scénografiu aj v produkcii. Veľakrát som vstávala o pol piatej ráno, aby som všetko stihla.

V roku 2015 ste založili kreatívne štúdio Unfold Collective. Pamätáš si to ešte?

Nie celkom presne. Viem len to, že jedného dňa som dostala nápad robiť na Slovensku festival digitálneho umenia. Predchádzalo tomu to, že som v Londýne chodila na výstavy, podujatia a miesta, kde sa stretávali hackeri, digitálni umelci a počítačoví nadšenci, zoznámila som sa s digitálnou fabrikáciou, s modernými výrobnými technológiami ako laserové rezanie či gravírovanie. Môjho vtedajšieho priateľa Phila, ktorý bol programátorom a študoval kognitívnu stránku vecí, zaujímalo využitie výpočtových procesov a technológií na niečo kreatívne. Oboch nás inšpirovali rôzne intenzívne workshopy na belehradskom Resonate Festivale. Fascinovala nás myšlienka skúšať spracovať veľké množstvo dát a zmeniť ho na unikátne zmyslové zážitky. Z našich konverzácií s priateľmi vzniklo niekoľko menších projektov a spoluprác. Spolupracovali sme s výskumnými centrami, anglickou University of Warwick, FabLabom v Bratislave aj festivalom Pohoda. Najkrajší pre mňa bol asi projekt pre Slovenskú národnú galériu. Robili sme pre nich interaktívnu hru pre výstavu o gotickom umení Majstra z Okoličného, kde sme rozobrali jeho obrazy na pozadia, figúry a zlaté reliéfy. Ktokoľvek, kto prišiel na výstavu, sa mohol zahrať na učňa toho majstra a vytvoriť si svoj vlastný obraz. Malo to obrovský úspech, tisícky nahraní tých tvorieb na Instagrame. Ja sa už dnes venujem naplno Sensoriu a o súčasných aktivitách štúdia Unfold Collective až tak neviem.

To sme si povedali o Unfold Collective, ale čo samotný festival Sensorium?

Rozmýšľali sme, kde by sme mohli žiť, a nejakou náhodou sme sa ocitli na Slovensku. Keď sme tu začali s našimi projektmi, chýbala nám komunita ľudí a profesionálny rozvoj. Digitálna gramotnosť verejnosti a klientov bola slabá, mali sme pocit, že ľudia tu o tých témach veľa nevedia. A keďže sme mali obrovskú inšpiráciu v Resonate Festivale v Belehrade, tak sme si povedali, že niečo podobné spravíme. Medzičasom sme sa lepšie spoznali s organizátormi a oni nám pomohli s pozvaním hostí na prvý ročník v roku 2016. Bola to vtedy len menšia konferencia, tohoročný štvrtý ročník má už úplne iné rozmery.

Ako by sme vysvetlili čitateľom, čo je Sensorium Festival?

To je ťažká otázka, odpoveď sa mení s tým, ako sa festival rozvíja. Zjednodušene sa dá povedať, že na začiatku to bola konferencia o digitálnom umení a dnes je to festival digitálneho umenia a digitálnej kultúry. Začínali sme ako odborné podujatie pre ľudí, ktorých zaujíma, akými spôsobmi vieme byť kreatívni zapojením výpočtovej techniky. Postupne sa približujeme k všeobecnejším témam, ako sú komunikácia, každodenný život či sociálne nastavenie spoločnosti, festival je teda stále viac o kultúre. Aj tento rok budeme mať napríklad hosťa, ktorý založil laboratórium pre občianske médiá, v ktorom sa skúma, ako médiá zasahujú do spoločnosti. Bude hovoriť o tom, ako nás ovplyvňujú technológie, umelá inteligencia, ako sa v rôznych oblastiach spoločnosti čoraz viac spoliehame na technológie, ale pritom sa málo sústredíme na fakt, že technológie nie sú objektívne a zapracovávajú do nášho každodenného života veľa predsudkov a zovšeobecnení. Dá sa to ľahko ukázať na rozpoznateľnosti tvárí. Technológie rozpoznajú rasový pôvod, ale nedokážu rozpoznať, že niekto žije už trebárs päť generácií v USA a je Američan. Pre mňa je to príklad toho, prečo organizujeme Sensorium a o čom Sensorium je. Vnímame dôležitosť komunikácie a diskusie o týchto témach na profesionálnej úrovni, a preto stále robíme konferenciu pre ľudí, ktorí technológie vytvárajú alebo ktorí na ne majú či mohli by mať nejaký vplyv, ako sú dizajnéri, umelci, vedci, akademici, psychológovia, sociológovia. No zároveň budeme mať tento rok prvýkrát aj program pre širokú verejnosť, lebo chceme vytvoriť priestor, kde o rovnakých témach komunikujeme oveľa prístupnejšie a priamočiarejšie, jednoduchšie. Podujatie nám takto pomáha vytvárať pre tieto témy slovník v slovenčine, odborný aj hovorový.

Popri etickom rozmere toho, čím sa odborne zaoberáš, ostáva pre teba teda stále zaujímavé to vzájomné prepojenie kreativity, inovácie a praxe?

Presne. Veľa moderných technológií totiž vychádza pôvodne z umeleckých experimentov a až neskôr sa prišlo na to, že ich vieme prakticky využívať. Umenie a kultúra nám otvorili úplne nové kontexty. Sú zároveň dobrým nástrojom pre komunikačne zrozumiteľné metafory. Ak to vezmeme z druhej strany, umelci a dizajnéri získavajú vďaka novým technológiám ďalšie nástroje pre nové umelecké a dizajnérske formy vyjadrovania sa. Príkladom môže byť generatívny dizajn, kde autor netvorí priamo samotný dizajn, len rôzne ovplyvňuje nejaké parametre, napríklad chce mať tisíc paličiek, z ktorých každá má iný odtieň modrej a pohybujú sa do kruhu doľava. Dizajnér ovplyvňuje proces, ale vizuál sa generuje sám, preto sa volá generatívny. Manuálne by niečo také bolo takmer nemožné. Podobne sa to vyvíja v architektúre. Architekt už netvorí všetko od nuly po budovu. Zadá si nejaké parametre, napríklad chce stoličku, ktorá má byť kancelárska, ekologická a má spĺňať určité zadanie, a program mu dá sto možností, ktoré to všetko spĺňajú, len sa ešte v niečom inom líšia – v komforte, mieste výroby alebo v cene – a dizajnér je skôr akýsi selektor.

Keď rozprávaš, zdá sa, že ťa baví najmä tá obsahová stránka festivalu. Kto ti však pomáha s celou produkciou?

Prvé dva roky som robila takmer všetko len s Philovou pomocou. Minulý rok som ešte zabezpečovala produkciu, ale prvýkrát sme mali v tíme kolegyňu, ktorá sa starala o hostí, vybavila im letenky a ubytovanie, a mali sme ľudí, ktorí pomáhali s marketingom a komunikáciou. Veľmi nám pomáha Baša Janáková, ktorá zabezpečuje, aby všetkým bolo dobre. A ľuďom je dobre, keď sa bavia, sú najedení, napití, majú si kam sadnúť a je tam pekne. Zároveň spolupracujeme s partnermi, s ktorými máme dlhoročné dobré vzťahy, či už je to Slovenské centrum dizajnu, BRaK, Cvernovka, Progressbar alebo Mladý pes. Teraz máme prvýkrát produkčnú, takže ja sa môžem viac venovať programu, a veľmi nám pomáha mesto Bratislava, lebo najmä pri verejnom programe musíme s nimi úzko spolupracovať. V rôznych krajinách v Európe aj mimo nej máme veľa ďalších partnerov, s ktorými sa navzájom inšpirujeme, pomáhame si pri zabezpečení umelcov či komunikácii programu svojim lokálnym komunitám. Je to celá sieť spolupracujúcich ľudí.

Kedy si povieš, toto som chcela, teraz som spokojná?

Z hľadiska dosahu festivalu na jednotlivca sa vždy poteším, ak sa realizuje nejaký nový projekt alebo vznikne nová spolupráca. Alebo obyčajné drobnosti. Nedávno som sa stretla s kamarátom architektom, ktorý pravidelne chodí na Sensorium, a hovoril mi, že pri jednom projekte využili program, ktorý sa naučil na jednom našom workshope. To má pre mňa obrovský zmysel. Ľudia sa o niečom nielen dozvedia, ale dokonca to využijú.

Baví ťa zapájať publikum. Nie sú však ľudia u nás príliš plachí a opatrní?

Áno. Niekto môže povedať, že u nás sa neoplatí vystavovať interaktívne inštalácie, lebo v zahraničí sa ľudia idú pobiť, a tu ľudia často iba postávajú obďaleč a pozerajú sa na to so strachom. Ale podľa mňa to chce čas. Ľudia majú odstup, lebo sú to komplexné veci. Všetci používame internet, ale mnohí si nevieme predstaviť, ako je niečo naprogramované, ostáva to neprístupné. A čo je neprístupné, to je nám cudzie. A čo je nám cudzie, toho sa bojíme. Vychádza to z našej prirodzenosti. A keď si toto premyslím z opačnej strany, tak mi z toho vychádza, že musíme o tom komunikovať otvorene, prístupne, verejne a jazykom, ktorý je každému zrozumiteľný. Ak demystifikujeme tieto témy, pozdvihneme všeobecnú digitálnu gramotnosť a odbúrame rešpekt a strach. Ideálnym efektom by bolo, aby viac ľudí malo pocit, že môžu zasahovať do toho, ako sú technológie vyvíjané a ako nám ovplyvňujú život.

Je práve skúsenosť cestou k zodpovednosti?

Áno, a ešte by som dodala, robiť to čo najhravejšie. Keď je niečo hravé, nie je to strašidelné, neberie sa to tak vážne. A pre nás je to výzva. Tým, že sme zahryznutí do zložitých tém, vidíme hlboko a strácame ľahkosť. Aj preto program pre verejnosť nekoordinujem ja, ale kolegyňa, ktorá má väčší odstup, a myslím, že bude oveľa lepšia ako ja.

Nech sa vám, Lucia, štvrtý ročník vydarí. Premýšľaš aj o tom, čo ďalej?

Dúfam, že budeme ďalej robiť Sensorium a budeme stále zrozumiteľnejší pre ľudí. Veľmi by som chcela, aby sa na Slovensku vytvorila možnosť riešiť témy digitálnej kultúry s nejakými inštitúciami na strategickej úrovni, možno aj s väčším presahom do kreatívneho priemyslu. To by ma veľmi zaujímalo. Ako to napríklad už začali robiť v Košiciach. Predstavujem si, že by sme to mohli robiť na národnej úrovni, a tým sa zapojiť do medzinárodného diania. Bolo by skvelé, ak by Slovensko malo kreatívny priemysel, malo ho aktuálny a ak by bol ozaj priemyslom, teda aby ľudia naozaj mali možnosť sa v ňom udržateľne realizovať.

Maturovala si na trenčianskom Piaristickom gymnáziu Jozefa Braneckého. Má Trenčín miesto v tvojej budúcnosti?

Určite. Pre mňa bol Trenčín vždy dôležitý najmä kvôli ľuďom a myslím, že výrazne ovplyvnil moje životné smerovanie. Mám tu veľa kamarátov, najmä v umeleckej oblasti, ale nielen v nej. V spolupráci s Aj Ty v IT tu pomáham organizovať Coding Cluby, kde neformálne podporujeme stredoškoláčky v objavovaní sveta vedy, techniky a informačných technológií. Mám rada toto mesto.

 

Ďakujem a prajem ti všetko dobré.   

S Luciou Dubačovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Luciou o digitálnom umení, kultúre a kreatívnom priemysle"