S Luisou o viole, knihách, nečakaných obratoch a skutočných výzvach

Luisa Kočiš chcela byť violistkou, náhoda jej to však celkom neumožnila. Neskôr vyštudovala estetiku, stala sa mamou a začala učiť na zuške hru na husliach. Chcela otvoriť v Trenčíne kníhkupectvo, nakoniec spoluzakladá knižné vydavateľstvo Atomic. V ňom našla správnych ľudí a vhodný priestor pre viacero svojich umeleckých talentov. Onedlho pokrstia svoju prvú knihu.  

Vyrastala si a donedávna si bývala na Mierovom námestí. Aké detstvo si mala?

Centrum bolo vtedy iné. Nebol doň prístup autami, námestie bolo pre nás veľkým ihriskom. Chodievali sme často na trávnatú plochu, bicyklovali sme sa alebo sme išli na Brezinu. Kamkoľvek bolo blízko. Náš dvor ešte nebol parkoviskom a bol skvelým miestom na hranie. Pamätám si aj na klasický pracháč, po ktorom sme lozili.

Trávila si veľa času so starými rodičmi?

Áno. Moja mama bola na mňa sama, musela pracovať a oni mali byt hneď oproti nám. Ópapa (dedko) Štefan Szabo bol na námestí známy, mal dielňu na obťahovanie gombíkov a narážanie cvokov. Ľudia ho poznali, lebo dokonale šil. Bol precízny, pre mňa až taký mužský vzor. Mali s babkou sedem detí a dvaja poslední – dvojičky – sú iba o tri roky starší odo mňa. Spolu sme vyrastali, všetko dobré aj zlé sme prežívali spoločne. Starí rodičia mi boli ako rodiča a ómi (babka) stále je, ujovia sú mi doteraz ako bratia.

Akou žiačkou si bola?

Bola som odmalička veľmi introvertná, taká tá niekde v kúte. Bola som najvyššia, takže som musela byť vzadu, a mám krivé ruky, takže som sa ani nemohla hlásiť, lebo decká hovorili, že to strašne vyzerá. Školu som však mala rada. Vedela som, že niektoré veci mi v živote nepôjdu, napríklad matematika či chémia, ťahalo ma k jazykom a najmä k hudbe. Začala som sa jej venovať v piatich rokoch, keď som začala chodiť na husle. Niektorí učitelia nevedeli pochopiť, že matematika mi nepôjde. Keď som sa na základnej rozhodla ísť na konzervatórium, učiteľka matematiky ma chcela nechať prepadnúť, len aby som si vybrala inú školu. Bila som sa vtedy za svoju krásnu trojku, bola som na ňu hrdá a stačila mi. Nemala som pocit, že musím byť dokonalá vo všetkom.

Konzervatórium si si vybrala kvôli husliam?

Asi v trinástich rokoch som sa rozhodla, že hudba ma láka natoľko, že sa jej chcem venovať. Poradili sme sa s dirigentkou a pedagogičkou Ivetou Viskupovou a ona mi prvýkrát vnukla myšlienku skúsiť violu. Aj na základe mojej výšky. Mne to predtým nenapadlo, lebo na zuške sa s violou deti bežne nestretnú. Nevedela som, aké ladenie, nevedela som si to predstaviť zvukovo, ale povedala som si, dobre, skúsim to. Po základnej škole som išla na konzervatórium do Banskej Bystrice. Prijímačky som robila na husliach, ale nakoniec to bola viola.

Splnilo štúdium všetko, čo si očakávala?

Zozačiatku to bolo presne to, čo som chcela. Neskôr prišiel zdravotný problém a všetko som stratila. Prvé momenty boli o prijímaní zmien, prijímaní toho, na čo človek nie je pripravený. V Banskej Bystrici som bola jediná žiačka svojho učiteľa. Venoval mi veľa času a vytiahol ma na vysokú latku, ktorú by som inde nedosiahla. Moja mama sa presťahovala do Viedne, a aby som jej bola bližšie, prestúpila som od druhého ročníka do Bratislavy. Veľký svet mi priniesol veľa možností na hranie v rôznych hudobných zoskupeniach. Hrávala som neprestajne, dokázala som si celkom dobre zarobiť. Keď som bola na najväčšom osobnom výslní, stala sa mi v treťom ročníku svojím spôsobom komická udalosť – v sušiaku na bielizeň sa mi zaseklo zápästie. Keďže ho mám tenké, zaseklo sa mi tam tak, že úpon svalu sa zapálil a pri tom množstve cvičenia som zrazu mala obrovský problém. Ešte dva a pol roka som to ťahala, maturitu vo štvrtom ročníku som zvládla, ale potom sa chronický zápal vrátil a šesť-sedem hodín cvičenia denne moja ruka nezvládala. Šiesty ročník som nedokončila. Idylické plnenie sna sa zmenilo na liečenie ruky. Bola to pre mňa veľká psychická zmena. Mala som pocit, že neviem nič iné robiť, a nevedela som, čo ďalej. Hudba bola pre mňa všetkým. Keď ostatní chodili von, ja som zostávala v škole cvičiť. Bola som tá, na ktorú ukazovali prstom, prečo tam stále sedí. Mňa to bavilo. Teraz spätne som vďačná za to, že sa to stalo tak, ako sa to stalo. Malo to svoje dôvody, len som ich mohla pochopiť až o pár rokov neskôr.

Ako to je teraz?

V pohode. Učím na zuške husle a predstav si, inšpekcia ma zadelila naspäť do školy, takže sa vraciam na konzervatórium. Mám za sebou prijímačky a od septembra idem dokončiť šiesty ročník.

Aký happyend!

Je to asi po desiatich rokoch a je to pre mňa celkom zložité. Rodina, práca, dochádzanie do iného mesta. Ale je to aj vtipné, vôbec som nečakala, že budem opäť študentkou. Teším sa, že konzervatórium dokončím.

Skočili sme do súčasnosti a nehovorili sme o tom, že si vyštudovala vysokú školu. Vráťme sa do obdobia, keď si musela konzervatórium nechať. Ako si to zvládla?

Prišlo obdobie, keď som trochu zatrpkla. Mama bola v zahraničí, ja v Trenčíne a teraz čo? Robila som to, čo si človek najrýchlejšie nájde, čašníčku. Vždy však vo mne bola túžba učiť sa a posúvať sa ďalej. Po niekoľkých rokoch, keď som sa vnútorne upokojila, podala som si prihlášku na vysokú školu do Nitry na estetiku. Chcela som lepšie pochopiť súvislosti výtvarného a hudobného umenia a estetika mi vyšla pre mňa ako ideálna. Bakalárske štúdium som dokončila, ale keďže mám posledné ročníky vždy komplikované, mala som magistra zároveň s termínom pôrodu a vyhral pôrod. Magisterské štúdium som nedokončila. Každý máme v živote niečo absurdné, čo sa opakuje. Mne nevychádzajú posledné ročníky.

Dieťa je väčšia radosť ako dokončená škola.

Pre mňa je dieťa zázrakom, lebo podľa doktorov som nikdy nemala mať deti. Lilli bude mať štyri a pol roka a som šťastná za to, že je to tak, ako to je.

Veľa si cestovala, ale z Trenčína si neodišla.

Pre mňa bol Trenčín domovom. Mama najprv odišla do Viedne, teraz žije v Londýne, časť mojej rodiny žije v iných štátoch Európy. Veľa ich bolo preč, viacerí sa medzičasom vrátili, ale stále bol dôvod niekam ísť. Malý byt na námestí bol však pre mňa miestom, kam som sa zakaždým rada vracala. Aj keď som bola na škole, na víkend som vždy prišla domov.

Ozaj si nikdy neuvažovala, že by si rada žila inde?

Jediné iné mesto, kde som si vedela predstaviť žiť, bol Londýn. Bolo to v období, keď som ešte nemala rodinu, a bolo to tým, že je tam veľa galérií, a najmä Tate Modern mi prirástla k srdcu. Jeden čas som uvažovala, že by som skúsila školu v Anglicku, ale celková situácia nám to nedovolila, tak som to akceptovala a rada išla do Trenčína. Do Londýna som chodievala na pár týždňov cez prázdniny, a kým sme nemali Lilli, chodievala som ešte s orchestrom najmä po Rakúsku. Hrať pod dirigentskou paličkou bolo pre mňa po celom roku akýmsi oslobodením, odhodením starostí, návratom k tomu, čo som vždy chcela robiť.

Kedy si počas materskej začala rozmýšľať nad tým, čo bude napĺňať tvoju inú ambíciu, nielen tú rodinnú?

Veľmi skoro. Lilli prišla, zostala som doma a nie som človek, ktorý dokáže sedieť. Hlava mi vždy niekde lieta. Keď mala Lilli asi sedem mesiacov, prišli sme s nápadom priniesť do Trenčína Artforum. Nasledujúci rok a pol bol o tom, že chceme vytvoriť miesto, kde by ľudia prišli, našli dobrú knihu a cítili sa dobre. Dali sme do toho všetko, ale malo to byť inak a nateraz sa to neuskutočnilo. Druhá vec bola, že som na materskej riešila aj náš dom. Veci okolo úradov riešil Miro, všetko ostatné ja.

Rada čítaš?

Ja som si knihy zamilovala na vysokej škole. Pri estetike musí človek veľa čítať. Stretla som sa s filozofiou a úplne ma to uchvátilo. Kniha je pre mňa až akýmsi miestom. Dokážem sa do nej natoľko vhĺbiť, že sa strácam odtiaľ, kde som. Možno je to aj trochu nebezpečné, ale užívam si to. Príbeh viem osobne prežiť a ten pocit prajem zažiť každému. Na chvíľku odísť preč, a pritom neodchádzať nikam. Nápad s Artforom prišiel spontánne. Raz sa ma Miro spýtal, čo chcem robiť po materskej. A ja naňho pozerám a hovorím, bolo by super mať niečo ako Artforum. A on bez toho, aby mi o tom povedal, na druhý deň napísal do Artfora, že by sme chceli otvoriť Artforum, či sa nemôžeme stretnúť. Vlado Michal krásne zareagoval a vznikla pekná spolupráca. Celý proces, všetky stretnutia boli milé, priateľské a otvorené. Bolo pre nás sklamaním, že to nevyšlo. Na úplnom konci sa nám nepodarilo doladiť veci ohľadne priestoru.

Rozumiem sklamaniu. Čo ti pomohlo prekonať ho?

Sklamaná som bola dlho. Ľudia sa pýtali, kedy otvárame, či na tom pracujeme. Chápali sme ich očakávania. Finančne by nás to nakoniec pohltilo natoľko, že by to nebolo dobré. A potom ma kamarátka Anna Ferdicsová nadchla pre to, aby sme spolu vytvorili vydavateľstvo Atomic. Presvedčila ma, že nemám zahodiť svoj sen, že som len unavená. Ak všetko dobre pôjde, 29. septembra budeme krstiť prvú knihu Etela letela, ktorá vzniká v spolupráci s Dominikou Šikulincovou. Je to picture book – detská kniha písaná veľkými písmenami tak, aby si ju aj šesťročné deti vedeli prečítať samy. Je to príbeh o odvahe, ktorá sa nikdy nestráca, je v každom z nás, len ju treba hľadať. Pre mňa je tá kniha pohladením na duši, lebo Dominikina kresba a ilustrácia je príjemná. Autorkou pôvodného textu je Anička a ja som ho upravila, takže sme tam my dve ako spoluautorky.

Etela letela je výborný názov. Kto ho vymyslel?

Miro, môj manžel, a podaril sa mu, uznávam.

Približne v rovnakom čase vydá Atomic ešte jednu knihu. Ktorú?

Autorkou je Francesca Sanna, skvelá ilustrátorka a dizajnérka žijúca v Zürichu, a my vydáme jej prvú knihu The Journey. Pôvodne sme zvažovali vydať až druhú, Me and My Fear, ale rozhodli sme sa ísť postupne. Kniha je napísaná z pohľadu dieťaťa a je o zložitej tematike života utečencov. Hoci je príbeh ťažký a smutný, končí sa pozitívne. Posledná strana knihy je ilustráciou plnou nádeje. Vôbec nechcem zájsť do politiky, len si myslím, že by sme sa nemali tváriť, že sa nás netýka, čo sa niekde vo svete deje. Musíme s deťmi hovoriť o tom, že dakde inde sa možno nemajú tak dobre ako my, riešia rôzne problémy a môže sa im stať, že ich dom niekde zostane, a oni sa musia posunúť ďalej. Hlavným nositeľom príbehu v knihe sú nádherné ilustrácie. Kniha má málo textu, je však výstižný a dôležitý, veľa som o ňom premýšľala. Pôjde o môj prvý prekladateľský počin, snáď sa vydarí.

Držím palce. S Aničkou píšeš, postupne tvoríš vizuálnu identitu vznikajúceho vydavateľstva, prekladáš. Čo budú tvoje úlohy vo vydavateľstve?

Moja rola vo vydavateľstve bude hľadať a vyberať knihy, komunikovať na webe a cez sociálne siete, rozvíjať značku a ešte prekladať, ak teda pôjde o angličtinu. Tlačou a predajom sa viac zaoberá Anička. Tretím členom nášho tímu je Marek Ščamba.

Aké kroky treba podniknúť, aby vydavateľstvo vydalo prvú knihu?

Hlavne sa nenechať odradiť. Musí sa vybrať správna kniha, treba sa na nej zhodnúť a mať financie na odkúpenie práv. Knihu sme vyberali veľmi dlho. Najťažšie je získať peniaze, lebo ak ide o takúto knihu, nie je to malá suma. My však naozaj chceme tú knihu priniesť a rozbehnúť sa. Pokúsime sa získať financie spätne cez fundraisingovú kampaň a ďakujeme všetkým, ktorí nám v tom pomôžu.  

Vnímate sa ako trenčianske vydavateľstvo?

Určite. Anička sa bude síce sťahovať na východ, no Marek a ja tu zostávame. Dominikina kniha bude prvou, ktorá bude pod taktovkou trenčianskej ilustrátorky. A mám v hlave ďalšiu, ktorá bude pre dospelých a bude s iným trenčianskym ilustrátorom. Dokonca aj text tej knihy, ktorý bude vychádzať z jedného interview, má na svedomí moja kamarátka, ktorá je z Trenčína, ale žije v Anglicku. Čiže v Atomicu chceme mať dva základné smery: jeden bude podpora trenčianskych umelcov, ilustrátorov a šikovných ľudí z nášho kraja a druhý bude tvoriť preklad kníh, ktoré chceme priniesť.

Nie si aj ty rodiaca sa spisovateľka?

To nie, pre mňa je text niečo hlboké. Áno, vždy, keď som mala v živote nejaké zlomové obdobia, tak som to dávala na papier. Vždy ma to očistilo, keď to bolo napísané nie na počítači, ale perom na papieri. Niekedy som len tak dokázala reálne otočiť list a začať nanovo. Pre mňa je to niečo také výnimočné, že si netrúfam stať sa spisovateľkou. Veľmi rada to dám nejako dokopy a pomôžem tomu, ale na viac si asi netrúfam.

Máš ako čitateľka nejaký obľúbený žáner, obdobie alebo autora?

Posledné roky mám sama voči sebe výčitky, lebo som bola na materskej, stavali sme dom, potom sme riešili Artforum, takže som vôbec nemala čas čítať. A práve vtedy som sa stretla s detskou ilustrovanou knihou a začala som sa jej venovať. Takže momentálne sú to najmä detské knihy, ktoré mávam v ruke. Kto ma však v poslednej dobe veľmi oslovil, bol Julian Barnes a jeho knihy. Do nich som sa dokázala absolútne vnoriť. Materstvo mi akoby zmenilo hlavu a nevedela som sa dobre sústrediť. Keď som však chytila jeho knihu, tak ma vtiahol do príbehu, že som nevedela prestať čítať.

Spomínaš materstvo. Zmenilo ťa ešte v niečom?

Naučilo ma komunikovať. Som veľká introvertka, ale Lilli je nesmierne komunikatívna, celou dušou je extrovertka. Keď som s ňou počas materskej chodila kade-tade, každému sa prihovorila a donútila ma komunikovať. Lebo to už ja som musela potom hovoriť: prepáčte, nehnevajte sa, dobre, Lilli, poďme ďalej. Vďaka nej spoznávam aj svoje temné stránky. Vidím, koľko trpezlivosti mám alebo nemám. Myslím si, že motivovať dieťa byť lepším znamená zmeniť najprv seba. Pre mňa je to v živote najväčšia výzva. Pochopila som, že nejaká práca sa stále nájde. Vždy som mala túžbu, aby moja práca zanechala stopu, aby som urobila niečo, čo bude mať význam a čo si ľudia zapamätajú. Zanechať však za sebou dieťa, človeka, ktorý má hodnoty, je asi to najviac, čo môžem mať v živote šancu spraviť. To je teraz pre mňa tá najväčšia výzva.

Ďakujem a prajem všetko dobré.  

S Luisou Kočiš sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Luisou o viole, knihách, nečakaných obratoch a skutočných výzvach"