S Matejom o radostiach dobrodružného života bez linajok

Hudobníka z Púchova Mateja Drobného baví nielen fotenie, hra na gitare a spev, ale aj bicyklovanie, záhradníčenie a turistika. Riadi internetové študentské rádio a na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne sa stará o zahraničných študentov. Jeho cesta k vysokoškolskému štúdiu nebola priamočiara a dnes je jeho snom skombinovať v živote aj tri či štyri rôzne povolania.

 

Matej, odkiaľ máš svoje tvorivé a umelecké sklony?

Ani neviem. Myslím, že som odvždy zbožňoval vôňu fotografií. Vieš, že kedysi sa fotili pohreby? Keď som prvýkrát videl fotku môjho pradeda, ako chcel skočiť do hrobu za svojím synom, ktorý mal haváriu, všimol som si, ako zozadu cez jeho šedivé rozfúkané vlasy svietilo slnko. Povedal som si, že je úžasné, čo fotka dokáže. Fascinovalo ma vidieť na fotkách svojich starých rodičov alebo rodičov na miestach, kam v Púchove chodím aj ja. Miesta vyzerali inak a oni ma na ne svojím spôsobom prenášali. Asi to ma priviedlo k fotografii. V Anglicku som neskôr robil projekty, v rámci ktorých som sa snažil zachytiť niečo s rovnakou ohniskovou vzdialenosťou a z toho istého miesta v rôznom čase, pred a po.

Čo najradšej fotíš? Ľudí, objekty alebo krajinu?

Pre mňa je krajina nádherná sama osebe. Ak ju niekto zachytí zaujímavo pre ľudí, ktorí sedia doma, je to super. Ísť však priamo do hôr, zažiť to a nechať si myšlienku v hlave, to je pre mňa omnoho dôležitejšie ako ísť niečo odfotiť a ponáhľať sa domov to spracovať. Na street fotografii milujem pocit vystihnutia nejakého pohybu človeka. Nemusíš byť extra kreatívny, musíš len vedieť zachytiť pohyb, uhol, situáciu, musíš vedieť, v ktorom momente stlačiť tlačidlo na fotoaparáte. Baví ma, keď niekto ide fotiť jednu fotku a fotí ju trebárs mesiac. Mám teraz napríklad sen, že si vyrobím z dreva obrovský kríž, na ňom bude Ježiš, ale bude ženou. Ešte to nemám domyslené. Je to nápad, s ktorým sa možno budem pohrávať celý rok. Potom začnem z dreva vyrábať kríž, zoženiem si človeka, nejako ho oblečiem, nájdem deň, kedy to budeme fotiť. A prvýkrát sa to ani nemusí podariť.

Takže ťa baví skôr plánovanie alebo aj rád improvizuješ?

Asi by som nebol dobrý filmový režisér, ten musí mať poriadok. Kedysi som aj natočil veľa filmového materiálu v nádeji, že z neho niečo vyjde. Ale nevedel som sa z toho vymotať. Vo fotografii sa to dá spojiť. Raz som doma fotil ženu oblečenú do hrubého lana. Zrazu prišli do izby cez žalúzie svetelné pruhy, ktoré som mohol použiť. Dopadali kolmo na jej telo a krásne vytvárali jeho línie, tak som ich pridal, hoci som to nemal v pláne. Aj keď si niečo naplánujem, takmer vždy mi počas tvorby niečo napadne a dostanem sa do inej polohy, ako som pôvodne chcel.

Máš to tak aj v hudbe?

Väčšinou skladám, keď mám ťažšie obdobie. Keď sa mám dlho dobre, začne ma štvať, že nič nezložím. V hudbe sa to našťastie dá robiť tak, že prídeme s kapelou na skúšku a začneme niečo džemovať. Do toho začneme spievať, nejako tam ten spev napasúvame. To ma baví zo všetkého najviac, lebo je to improvizačné a je to spoločná tvorba. Rád robím v tíme, potrebujem cítiť podporu ostatných, vnímať ich energiu, vtedy dokážem ísť na sto percent. Ďalšia podoba tvorenia hudby pre mňa je, že si sadnem sám doma s gitarou, nič nerobím a zrazu si uvedomím, že hrám nejakú pieseň a mám aj slová. Nie som asi najlepší textár, s tým trochu bojujem, ale baví ma to.

S kapelou striedate intenzívnejšie a pokojnejšie obdobia…

No, to sú riadne sínusoidy. Na vysokej som kvôli kapele opakoval ročník, lebo som sa viac venoval hudbe ako štúdiu. Prišiel som do kapely Musica deLuxe, keď hrali len inštrumentálne skladby. Obdivoval som ich, páčilo sa mi, že išli trochu aj do džezu. Videli ma na koncerte hrať s inou kapelou a opýtali sa, či by som nechcel s nimi spievať. Tak sme začali spolu robiť pesničky. Lenže potom som odišiel do Anglicka. Oni chceli v tom čase hrať len v skúšobni, a ja som chcel ísť s pesničkami aj von. Bol som na vážkach, kapela bola jediná vec, ktorá ma tu držala. Určitú dobu sa na mňa trochu hnevali, ale keď sme sa znova dali dokopy, vedeli, že ak nebudeme hrávať vonku, nebudeme hrávať vôbec. Všetkých nás to posunulo.

A začali ste teda znova hrávať?

Áno. Časom sme si povedali, že priberieme nástroje ako husle, flauta, niekedy trombón a mandolínu. Keďže nejakí členovia odišli a išli sme skôr do akustického štýlu, premenovali sme kapelu na Acustica deLuxe. V Anglicku som videl, ako sa kapela jednoducho postavila na ulicu a začala hrať. Veľmi to spríjemňovalo atmosféru. Milujem ľudí, ktorí hrajú na stanici na husliach. Vždy ich podporím, lebo si myslím, že to mestu dodáva kultúru a život. Či je to podchod alebo námestie v nedeľu, je to pre mňa niečo fantastické. Snažil som sa to skúsiť aj na Slovensku. Vzali sme nástroje, ktoré nebolo treba nikam pripojiť, a vyšli sme na ulicu. Náš bubeník si napríklad zobral cajón (kachon), špeciálnu krabicu z preglejky, inokedy zase len nejaké paličky a „hrkátka“.

Aké si mal prvé skúsenosti so zamestnaním?

Ako odevák som po strednej škole nastúpil v Makyte. Každá hodina pri páse mi pripadala ako jeden deň normálneho života. Keď som si predstavil, koľko ľudí na svete tak žije, bolo mi smutno. Boli to však skúsenosti a začali ma posúvať. Uvedomil som si, že nechcem tak žiť a podal som si prihlášku na Fakultu priemyselných technológií v Púchove. Počas štúdia som na fakulte pracoval ako technický asistent pre vedu a výskum.

Tri roky si potom strávil v Anglicku. Čomu si sa tam venoval?

Keď som vyštudoval, mal som angličtinu, ktorú som pochytil z textov piesní, ale nevedel som dobre rozprávať. Tak som sa rozhodol odísť na nejaký čas študovať do Anglicka. Aby som si mohol platiť školu a strechu nad hlavou, musel som sa zamestnať. Zažil som jednu z najkrajších prác, aké si človek môže priať, a to záhradníctvo. Pochopil som to známe porekadlo, ak chceš byť šťastný jeden deň, kúp si fľašu vína, ak chceš byť šťastný jeden rok, ožeň sa, a ak chceš byť šťastný celý život, založ si záhradu. Bola to krásna práca, ale nedávala mi žiadnu angličtinu. Postupne som ubral zo záhradníckych džobov a zamestnal som sa vo fotolabe. Tam bola komunikácia na dennom poriadku, zlepšil som sa v angličtine aj vo fotografii. Ak by som si teraz mohol rozdeliť svoj pracovný týždeň, tak by som jeden deň robil záhradníka, druhý hudobníka, tretí fotografa, a potom lektora a koordinátora pre zahraničných študentov – čo momentálne aj robím. V poslednej dobe sa mi to kombinovanie celkom darí, ale ten koordinátor, samozrejme, prevláda.

Čo ti to obdobie dalo?

Dennodenne som zažíval pocit šťastia. Je pravda, že keď človek žije určitý čas mimo domova, je ako na výlete, necíti tlak zodpovednosti, nerieši bývanie ani budúcnosť, akoby bol v nejakej rozprávke. Okrem toho, že som sa lepšie naučil cudzí jazyk, vnímam to obdobie ako prelomovú časť svojho života. Zmenil sa môj pohľad na svet a na život. Myslím, že každý človek by mal na určitý čas odísť zo svojej krajiny, spoznať iné kultúry a spôsoby života.

Fotografovanie bolo tvojím veľkým koníčkom. A čo bolo po návrate?

Chcel som sa živiť fotografiou, ale nešlo to. Miloval som ju ako oddychovú činnosť. Dokázal som ostať na jednom mieste v poli niekoľko hodín, až kým sa nezotmelo. Bol to pre mňa oddych, únik od všetkého. Keď som to začal robiť ako prácu, stalo sa to nočnou morou. Ak sme išli niekam na výlet alebo turistiku, vždy niekto povedal, či nezoberiem foťák. Keď som ho zbadal na poličke, najradšej by som ho hodil do koša. Povedal som si, že nesmiem dopustiť, aby som zničil niečo, čo ma baví a pri čom relaxujem, tým, že to budem robiť profesionálne niekoľko hodín denne. Zavesil som pracovné fotenie na klinec. Fotím síce aj teraz na univerzite, ale iba v rozsahu, ktorý mi vyhovuje.

Už sme postupne v Trenčíne. Povedz nám ešte niečo o doktorandskom štúdiu.

V Púchove na fakulte bola vypísaná téma o sublimačnej potlači športových membránových textílií, ktoré sa využívajú hlavne na výrobu odevov pre extrémne športy. Zaujalo ma to, lebo som pôvodne textilák, milujem zimné športy a aj v Anglicku sme vo fotolabe využívali sublimačnú potlač. Nakoniec som robil pre českú firmu Kalas v Tábore, ktorá predáva materiály a oblečenie do celého sveta. Snažil som sa im nastaviť výrobu tak, aby sublimačná potlač, ktorá sa robí na dresy teplom, ich čo najmenej ničila. Po skončení doktorandského štúdia som začal pracovať na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne ako vedeckovýskumný pracovník. Robili sme rôzne zákazky, napríklad pre sklárne v Lednických Rovniach.

Si ešte stále na tejto pracovnej pozícii?

Nie. Keď som nastúpil, zistil som, že na univerzite máme miestnosť, v ktorej sa nachádzal mixážny pult, počítač a tri mikrofóny. Ako hudobník som vedel, že rádiá môžu mať pre študentov zaujímavý prínos, a tak som sa snažil rozbehnúť internetové študentské rádio TrenchTown. Keď odišiel z univerzity človek, ktorý mal na starosti styk s verejnosťou, s rektorom sme sa dohodli, že to na dva mesiace vyskúšam. Z dvoch mesiacov sú tri roky. Nerobím však len styk s verejnosťou, ale v rámci projektu internacionalizácie mám na starosti zahraničných študentov.

Máš teda rozmanitú prácu tak, ako si chcel?

Presne. Prídem niekde na Ukrajinu na výstavu, rozložím stenu, musím ju fyzicky zmontovať, vyžijem sa aj graficky, lebo robím plagáty a rôzne prospekty, som v styku s angličtinou. Navyše sme perfektný kolektív. Nikto nemá s nikým žiadny problém. Je to pestré a deň mi uteká rýchlo.

Je rozmanitosť kultúr pre univerzitu dobrá?

Miešanie kultúr na pôde univerzity ponúka mladým možnosť uvedomiť si, že nie všetko, čo je iné alebo čomu nerozumieme, je dôvodom na strach, z ktorého môže plynúť aj nenávisť. Máme zatiaľ dokopy asi 30 študentov z Indie, Turecka, Španielska, Portugalska či Ukrajiny a myslím, že to dobre funguje.

Čo máš doma v Púchove rád?

Niektoré veci si uvedomím, až keď sa ma na ne opýtaš. Mám veľmi rád hory. Ak by mi prišla návšteva a mal by som jej ukázať, čo je Púchov, tak ju zoberiem na Holíš, vrch nad kúpeľmi Nimnica. Je tam nádherne a je odtiaľ krásne vidieť celý Púchov. V meste máme príjemnú kaviareň Podivný barón. Je v nej veľká polica s knihami a platňami, organizujú folkové večery a rôzne iné sympatické akcie.

A Trenčín? Je pre teba len mestom, kam chodíš do roboty, alebo aj niečím iným?

Mesiac pred nástupom do Trenčína som bol s priateľkou na hrade. Ako som sa tak z neho pozeral, hovoril som si, toto je mesto, kde budem pracovať, nájdem si záľuby a stanem sa jeho súčasťou, áno, to chcem, nielen tú robotu, ale aj mesto Trenčín. Lenže v tomto som úplne pohorel. Trávil som v robote priveľa času a to ma teraz trochu mrzí. Chcel by som byť trochu aj Trenčanom. Rád chodievam s priateľkou do Artkina Metro. Vďaka nemu som si uvedomil, že nemám blízko ku komerčným filmom. Viac ma nadchýnajú tie, ktoré sú ťažšie, niekedy možno aj nie úplne pochopené. Robota ma baví, ale teším sa domov do Púchova. V lete chodím domov na bicykli. Vyhovuje mi, že si môžem pri tom zašportovať.

Minulý rok ste sa zapojili do kampane Do práce na bicykli. Aká to bola skúsenosť?

Bol som rád, že sme na univerzite vytvorili zamestnanecké tímy, ktoré boli ochotné jazdiť mesiac do práce na bicykli. Budeme v tom pokračovať aj o rok. Držím palce organizátorom kampane, lebo nám ukazujú, že je dôležité chodiť peši alebo na bicykli, ak chceme mať naše mestá pekné. Zvýšením počtu parkovacích miest niekomu na chvíľu pomôžeme, ale dopravnú situáciu nevyriešime, lebo každá rodina si kúpi ďalšie auto. Musíme zväčšovať podiel zelene v meste a vytvárať podmienky na to, aby sa dalo chodiť viac peši a na bicykli. V Dánsku aj premiér ráno sadne na bicykel a ide do roboty.

Nemal si, Matej, niekedy chuť robiť len jednu vec a naplno?

Viem, že robím veľa a možno nič naplno. Ak však chcem robiť veľa rôznych vecí, tak žiadnu nemôžem robiť na sto percent. Asi to tak chcem. Myslím si, že v hudbe alebo vo fotografii by nemalo existovať súťaženie. Kapely sú niekedy tlačené do toho, že ich zoberú na festival až vtedy, keď budú mať na Facebooku určitý počet lajkov, alebo sa v nejakej hitparáde umiestnia na takom a takom mieste. Lenže tak sa dostaneš do kolotoča. Začneš zháňať hlasy a potom si uvedomíš, že to si vlastne nechcel. Motivácia je fajn, ale súťaž niekedy umenie zabíja. Ja som začal hrať sám pre seba kvôli hudbe, a nie kvôli tomu, že som chcel byť hudobníkom. Niekedy som hral aj deväť hodín denne. Keď som počul pesničku, hneď som zobral kazeťák a snažil som sa počúvať, čo hrá gitara, basgitara, bicie, chcel som si to pekne rozdeliť. Možno až po ôsmich rokoch ma na nejakej akcii vyzvali, aby som niečo zahral. Dnes mnoho ľudí chce byť hudobníkmi a pracujú na tom. Je to jedna z ciest. Mne sa zdá úprimné, že ma hudba predovšetkým baví a mám z nej radosť.

S Matejom Drobným sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Matejom o radostiach dobrodružného života bez linajok"