S Natáliou o Pohode, Priestore, maľovaní aj končiacom sa štúdiu

Na jeseň začne Natália Kaščáková študovať v záverečnom ročníku magisterského programu učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a výchovy k občianstvu. Vzťah k profesii nadobudla na rodinných dovolenkách a tiež vďaka dobrým učiteľkám. Užitočné pre prax jej isto budú aj skúsenosti, ktoré získala v organizačnom tíme festivalu Pohoda a tiež ako spoluorganizátorka obľúbených podujatí Priestor.

Natália, ako si sa rozhodovala, čo budeš študovať?

Ako veľa dievčat som sa aj ja odmalička rada hrávala na školu. Na rodinných dovolenkách, kde sme bývali pokope vždy minimálne štyri rodiny, sme s kamarátkou Maťou Beďatšovou robievali pre deti a rodičov program – rôzne súťaže, kvízy, najmä všelijaké športové aktivity. Napríklad sme tak naučili Terezku Kohoutovú plávať. Určite ma ovplyvnilo aj to, že som mala výborné učiteľky počas základnej a strednej školy.

Ideš do druhého magisterského ročníka. Chceš ísť o rok učiť?

Pravdaže, a viem aj kde. Chcela by som učiť na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne. Mám v tom jasno. Samozrejme neviem, či sa to podarí, zatiaľ som si ani nedávala prihlášku. Nebránim sa ani nejakej pauze, ale chcela by som tam určite niekedy učiť. Som v životnej fáze, že sa všeličo deje a neviem presne, čo príde.

Je pravda, že si nešla hneď na učiteľstvo?

Chcela som, ale veľa ľudí ma odrádzalo, že učitelia majú malé platy a v školách je to úplná katastrofa. Takmer všetci boli voči tomu nápadu skeptickí, tak som si povedala, že skúsim niečo iné. Na odporúčanie bratranca som išla na Filozofickú fakultu Masarykovej univerzity do Brna na odbor teória interaktívnych médií. Doteraz neviem, čo to je. Bola som tam jeden semester a pochopila som, že to nie je nič pre mňa, a odišla som na Pedagogickú fakultu UK do Bratislavy na učiteľstvo. Zaujímavé je, že tatino ma od začiatku podporoval. Hoci som z lekárskej rodiny, nikdy na mňa netlačil, aby som išla na medicínu. Rýchlo pochopil, že nie som taká čistá jednotkárka.

Tvoj otec je známy gynekológ a pôrodník, strýko organizuje Pohodu. Ako ľudia počas tvojho dospievania reagovali na to, že máš s nimi rovnaké priezvisko?

Dostávala som dve najčastejšie otázky. Chodíš na preventívne prehliadky k svojmu otcovi? A druhá: Dáš mi lístok na Pohodu? Tieto ma sprevádzajú celým životom, ale je ich čím ďalej, tým menej. Ja sama sa necítim nijako špeciálne, že mám také priezvisko. Ak sa vydám, vezmem si priezvisko môjho manžela.

Veľa študentov učiteľských odborov vraj len chce mať vysokú školu, ale učiť potom nejdú. Vnímaš to tak aj ty?

Je to, žiaľ, pravda. Niekoľkokrát sa nás v škole pýtali, či chceme ísť učiť, a prihlásilo sa so mnou len pár ľudí. Neviem, nerozumiem ostatným, načo tam potom sú, ale rešpektujem ich rozhodnutie.

Tráviš väčšinu času v Bratislave alebo si viac doma?

Úplne pendlujem. Veľa ľudí sa mi smeje, ostala som v Bratislave na víkend za celé štúdium asi dvakrát, a to sa tam muselo niečo diať. Z Trenčína som nikdy neodišla. Občas sem ráno prídem z Bratislavy niečo vybaviť, niekoho pozrieť alebo len tak prekvapiť sestru, keď má narodeniny, a večer odídem naspäť. Je to blízko a vlak mám zadarmo.

Koľko rokov chodíš na Pohodu?

Ako návštevníčka som bola prvýkrát ako päťročná v roku 2000. Neskôr som začala pomáhať. Najskôr som dva roky robila baličku namotávačku – dávali sme tie programy, ktoré dostane každý návštevník pri vstupe, do obalov a na šnúrky. Bolo ich 40 000, robili sme to tri dni pred Pohodou od rána do večera. Potom počas štúdia v Brne otec spomenul bratovi, že tam nie som spokojná. Mišo práve vo Svätom Jure, kde má festival sídlo, potreboval pomôcť, lebo nestíhali vybavovať a posielať objednávky. Začiatky boli ťažké, v prvý deň môjho nástupu tam nebol Mišo ani kolegyňa, ktorej som mala pomáhať, len ostatní, ktorých som nepoznala. Keď som vošla a predstavila sa, zazvonil firemný telefón a kázali mi ho zdvihnúť. Bola som hodená do vody, robila som zrazu iné veci ako tie, ktoré mi Mišo v telefóne opisoval. Hoci som nikdy predtým nešoférovala cudzie auto a mimo Trenčína, zrazu som mala ísť na firemnom aute zo Svätého Jura do Pezinka. Boli to pre mňa stresujúce situácie, pri ktorých som sa zavrela na záchod, rozplakala sa a volala frajerovi. Nakoniec som však išla. Neskôr som to stále viac milovala a teraz sa na tom už smejem. Robila som, čo bolo treba, od umývania kuchyne cez objednávanie obedov po balíčkovanie vecí partnerom, najmä však obchod a zásielky. Je to tak doteraz, som vlastne pravá ruka kolegyne, ktorá má na starosti celý Pohoda shop. Moja jediná podmienka vtedy bola, že nechcem robiť počas festivalu, že si ho chcem užiť. Prvý rok to šlo, aj druhý a tretí, štvrtý rok už boli tlaky a teraz, piaty rok, som sa neubránila a robila som aj počas festivalu. Dospela som do toho a pozerám sa na Pohodu už z tej organizátorskej strany. Je to iný, ale výborný pohľad. Návštevníci majú Pohodu dva alebo tri dni, my sme mali Pohodu tri týždne. S celou kanceláriou sme pred festivalom presťahovaní na letisko a trávime tam celé dni, sme doslova ako taký tábor. Kolektív ľudí je to, prečo tam som.

Čo ti práca v tíme Pohody popri odvahe a skúsenostiach dáva?

Je to predovšetkým príjemné, naučilo ma to flexibilite a otvorenosti. Ak idem do Svätého Jura, tak najmä posledné týždne pred festivalom si neplánujem nič iné, lebo neviem, či skončím o druhej poobede alebo o desiatej večer. Chodím tam však veľmi rada a počas školského roka tak, ako sa mi dá, najmä podľa počtu objednávok, čo je výborné, lebo si to viem sama strážiť. Naučilo ma to aj poriadku. Každý lístok, čo odosielam, musím presne zapísať. Je to už veľká firma, kde každý človek má svoju oblasť, ktorú rieši, a mnohým doteraz vôbec nerozumiem. A to je presne o tímovej práci. Mišo nám dal krásny darček. Každý z nás dostal prefotenú jednu stranu so svojím menom a notami skladby orchestra Kronos Quartet, ktorý hral aj na Pohode, s venovaním, ktoré znie: ,,Najdôležitejšej časti celku.” Pekne to vystihuje skutočnosť, že každý je v tíme najdôležitejší a bez neho by to nefungovalo.

Chcela by si pokračovať ďalej, aj keď budeš pracovať?

Nie. Dúfam, že sa vrátim ako návštevníčka a znovu si vychutnám tú druhú polohu.

Viacerí poznajú tvoju značku Natalala, originálne obrazy maľované akrylovými farbami na plátno a zalakované lesklým lakom. Bavilo ťa kreslenie odvždy?

Pán učiteľ Švikruha zo zušky sa chodil pozerať do škôlok na výkresy a podľa toho pozývali deti na talentové skúšky. To sa stalo aj v mojom prípade. Pozvali ma, uspela som a začala som ako jediná z našej veľkej rodiny chodiť na výtvarnú. Všetci odjakživa chodili na hudobnú, iba ja na výtvarnú. Som za to pánovi učiteľovi Švikruhovi vďačná. Pôvodne som dokonca chcela študovať slovenský jazyk a výtvarnú výchovu, ale na talentovkách som neuspela. Boli náročnejšie, ako som čakala. Som však rada, že som dokončila prvý aj druhý cyklus na zuške. Priala si to moja babka a nakoniec vlastne aj ja. Momentálne mám menej času, maľujem málo, viac organizujem a dávam priestor umelcom. Keď mi však ľudia napíšu s prosbou o konkrétny obrázok, nikdy to neodmietnem.

Čia tvorba ťa v maľovaní motivovala a odkiaľ sa vzali slony? 

Odjakživa ma inšpirovala Mária Slováková, s ktorou som ako malilinká raz maľovala farbami na bránu. Utkvelo mi to v pamäti. Nerozumiem, ako je to možné, ale pamätám si to. Odvždy bola a stále je pre mňa veľkou výtvarnou osobnosťou, zbožňujem ju. Jej život je prepojený s Pohodou, maľovala tam múry a je dobrou kamarátkou Miša a jeho manželky. Jej obrazy sa mi veľmi páčili a myslím, že preto som začala sama od seba kresliť. Celková farebnosť a aj tá hrubá čierna linka, to mám od nej. Najskôr som začala maľovať šašov. To sa na mne zase podpísal Július Činčár, máme od neho veľa obrazov. Potom som raz namaľovala slona a stretlo sa to v rodine s úspechom, asi je to taký vďačný tvor. Až neskôr som zistila, že vraj sa slon kreslí s chobotom hore, údajne pre šťastie, ale ja tomu neverím a mám radšej slonov s chobotom dole.

Poďme sa rozprávať o Priestore. Minulý rok v septembri ste prvýkrát usporiadali podujatie, ktoré hudbou, divadlom, poéziou, diskusiami, jedlom a stretnutiami oživilo Park M. R. Štefánika. Ako vznikla tá myšlienka?

Bol to nápad Teriny Barčákovej a ja som bola prvá, za kým s ním prišla. Mala organizačné skúsenosti z Gympelrocku a navrhla, aby sme urobili niečo v parku, lebo je tu krásne a obe ho máme rady. Na prvom stretnutí padlo veľa ďalších dobrých nápadov, ale povedali sme si, že začneme postupne a pomaly. Pre nás samy je neuveriteľné, čo sa podarilo spraviť.

Čakala si, že to tak dobre vypáli a príde toľko ľudí?

Pravidelne chodíme posledný augustový týždeň na výborné rodinné dovolenky a neexistuje, aby som nešla. Celý týždeň som tam riešila Priestor. Bola to len polovičná dovolenka, ale vôbec mi to nevadilo. My sme sa ozaj neskutočne báli, či všetko vyjde. Báli sme sa, či bude fungovať elektrina, či budú v poriadku byrokratické veci, či sme splnili všetko, čo treba. Podľa predpovede sa, navyše, ešte deň predtým ukazovalo, že bude hustý dážď. S Terinou sme si hovorili, keby sa odohrali aspoň dva či tri koncerty, nech to môžeme vyúčtovať, potom nech sa to aj zruší a všetci odídu domov. Až keď som videla veľa spokojných ľudí, pochopila som, prečo to robíme. Bolo to príjemné a silné. Prišli aj kolegovia z Pohody a boli nadšení. Hovorili, že si prišli oddýchnuť z námestia, kde bola akcia Pri trenčianskej bráne. Naozaj to tu ožilo. Mala som obavu aj z toho, že po zotmení ľudia poodchádzajú, a stal sa presný opak. Všetko tu žilo, stolíky boli plné, tulivaky obsadené, dekami a poduškami sme zachraňovali všetky možné miesta na sedenie. Veľmi ma podržala Terina, nič ju neodradilo. Hoci má pred vecami rešpekt, šla si za svojím a stále mi hovorila, že všetko bude v poriadku. Mala pravdu. Nepodarilo by sa to však bez celého tímu. Veľký kus práce urobili Nata, Betka, Filip, Martin, Matej, môj brat Matúš a viacerí ďalší, ktorí nám pomáhali.

Onedlho je v parku Priestor 3, medzitým v máji bol Priestor 2, ktorý sa uskutočnil vo vypustenom bazéne v areáli Detského mestečka v Zlatovciach.

S nápadom prišla opäť Terina. Je zo Zámostia a poznala situáciu v Zlatovciach. Nadšené sme boli už po prvých obhliadkach. Medzi prvými sme oslovili pani riaditeľku základnej školy, lebo bazén síce patrí mestu, ale je v areáli základnej školy. Bola nám nápomocná a rovnako aj pán telocvikár a pán školník boli ústretoví a ochotní. Pani riaditeľka sa prišla pozrieť aj na akciu, veľmi sa jej páčilo. Snažili sme sa urobiť kultúrne podujatie niekde, kde to je atypické a zaujímavé, a zároveň upriamiť pozornosť na niečo krásne, čo pred našimi očami chátra. Ľudia nám písali, že boli spokojní a radi by sem ešte niekedy prišli. My si uvedomujeme, že nie je v našich silách bazén obnoviť, ale keď sme ho odovzdali, pán telocvikár nám povedal, že taký čistý už dlho nebol. Rovnako to bolo v parku, kde sme pozbierali všetky smeti, okolie vyčistili od buriny a vymaľovali altánok.

Je tvojou úlohou v tíme aj naďalej program a komunikácia s umelcami? Bude septembrový Priestor niečím iný ako ten minuloročný?

Program a komunikácia sú to hlavné, čo ma baví riešiť, no vybavujem aj nejaké partnerstvá, komunikujem s mestom, píšem žiadosti o dotácie a podobne. V tíme nás nie je veľa a sme malý festival, takže všetci robíme, čo vieme, nemáme jasne pridelené oblasti, ako je to napríklad v Pohode. Čo sa programu týka, bude podobný ako minulý rok. Pridávame nejaké aktivity, všetko bude na plagáte a dostupné online. Iný bude v tom, že hudobná časť bude premiešaná s hovorenou celý čas. Otvorí to komorný orchester s hosťami zo základnej umeleckej školy, potom pôjde čítanie, po ňom zase koncert a tak až do večera. Bude to veselšie už počas dňa. Na prvom Priestore účinkovali umelci výlučne z Trenčína, teraz prídu napríklad Džumelec z Košíc či obľúbená bratislavská kapela Tolstoys, ktorá do parku úplne zapadne. Je to snové, využívajú sláčikové nástroje a hlas speváčky Ely Tolstovej skutočne pohladí. Okrem toho, všetci v kapele sú veľmi milí ľudia, takže sa naozaj teším, že prijali pozvanie hrať. Zvažovali sme aj dva stejdže, ale to sa nám zatiaľ nepodarilo dotiahnuť. Snažíme sa byť aj ekologický festival, takže aspoň časť jednorazových pohárov nahradia vratné poháre, na ktoré sme získali grant od mesta v oblasti životného prostredia.  

Má vaše občianske združenie COOLTURNE aj ďalšie plány?

V tom máme celkom jasno. Park určite chceme robiť ako každoročnú tradíciu. Reakcie ľudí aj mesta nás v tom povzbudzujú. Ďalšie miesta by sme chceli striedať, prípadne sa na niektoré občas vrátiť. Myslím, že postupne zvládneme tri akcie ročne, uvidíme. Chcela by som v tom pokračovať aj vtedy, keď bude zo mňa pani učiteľka. Myslím, že sa to dá zvládnuť a že to chcem.

Aká pani učiteľka by si chcela byť?

V prvom rade by som chcela byť priateľská. Na základnej aj strednej škole som mala rada, že sa nás vyučujúci pýtali, ako sa máme. Keď učiteľov nezaujíma, ako sa študenti majú, tak mi to chýba. Na podujatí Na vlastných nohách mi bolo veľmi sympatické, ako o sebe, svojej práci a svojich študentoch na gymnáziu v Púchove rozprávala Zuzka Vasková. Myslím, že najdôležitejšie je vytvoriť si so žiakmi normálny vzťah. Podstatné sú, samozrejme, aj dobré vedomosti z predmetu, ktorý učíš. Najradšej by som učila popri slovenskom jazyku a literatúre práve umenie a kultúru. Na gymnáziu to je samostatný predmet v posledných dvoch ročníkoch. Ak to nevyjde, rada sa popasujem aj s občianskou náukou alebo to nejako poprepájam.

Čo si myslíš o povinnom čítaní?

Podľa mňa by povinné čítanie určite malo byť. Možno to znie ako paradox, ale ja som za svoj život prečítala málo kníh. Išla mi skôr gramatika, sama od seba som čítala ozaj málo a vzťah k čítaniu som získala až na vysokej škole. Na seminároch sme sa o prečítaných knihách vždy rozprávali. Bolo nás okolo dvadsať a diskutovali sme. Mne práve počas diskusií dochádzalo veľa vecí, ktoré som si predtým neuvedomovala. Chcela by som niečo z toho preniesť do praxe na strednú školu. Páči sa mi prepájanie vecí zážitkovou formou, viem si predstaviť do literatúry pekne zapojiť film a divadlo, teraz sú všelijaké možnosti.

O čom budeš písať záverečnú prácu?

Diplomovku? Témou bude metodika pre prácu s umením v občianskej náuke. Mám úžasného školiteľa, profesora Ericha Mistríka. Písala som uňho už aj bakalárku o tom, či je umenie potešením. Túto tému mi vymyslel na mieru, pretože sa priznal, že si pozeral môj Instagram, a pýtal sa, prečo maľujem. Úplne ma tým zaskočil, ale aj potešil. Veľmi sa teším, že v spolupráci pokračujeme.

Ďakujem a prajem všetko dobré.  

S Natáliou Kaščákovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Natáliou o Pohode, Priestore, maľovaní aj končiacom sa štúdiu"