S Radkou o umení, galérii a Bazovskom

Chcela byť veterinárka, neskôr reštaurátorka malieb, nakoniec vyštudovala dejiny umenia a kultúry. Pred vyše siedmimi rokmi začala Radka Nedomová pracovať v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne ako kunsthistorička a kurátorka a je v nej dodnes. Ak má náladu, zabáva sa varením, behá na Brezine alebo pripravuje Halu. Hoci sa vo voľnom čase venuje súčasnému umeniu, o Bazovskom rozpráva rada, dlho a zaujímavo.

Dostávala si počas štúdia otázku, čo chceš po škole robiť?

Všetci sa ma to pýtali! A ja, že niečo bude, veď uvidím. Asi som mala vždy nejaké šťastie. Dostala som sa na vysokej škole v Trnave do perfektného kolektívu, pedagógovia nás mali veľmi radi. Boli sme ako rodina. Keď som doštudovala, bolo mi smutno. Na úrade práce mi povedali, aby som vyskúšala absolventskú prax. Keď ma najprv na pamiatkovom úrade odmietli, išla som do galérie, kde mi povedali: jasné, poďte, akurát niekoho potrebujeme. O mesiac ma už zamestnali natrvalo.

Vedela si, do čoho ideš?

Vôbec. Prijali ma v roku 2009 na stredoškolskú pozíciu lektorky s tým, že budem robiť okrem iného aj asistentku riaditeľke. Posadili ma na sekretariát, a tak som sa dostala do centra diania a stala sa jej pravou rukou. Brávala ma všade so sebou. Boli sme napríklad v rakúskom Grazi inštalovať Bazovského, čo bol pre mňa vtedy obrovský zážitok. Všetko som sa učila úplne od základov a stále sa učím.

Teraz si v galérii kurátorkou? Čo je náplňou tvojej práce?

Organizovať a riešiť výstavné projekty podľa výstavného plánu. Robiť to tak, aby to malo svoj koncept, chystať k tomu sprievodné podujatia a vlastne všetko, čo treba.

Je niečo z toho, čo máš najradšej?

Neviem to jednoznačne povedať. Najviac ma asi bavila digitalizácia, tá sa však netýkala kurátorskej práce. Bolo to niečo, s čím som sa dovtedy nestretla, a prešiel mi rukami kompletný zbierkový fond. Bol to súčasný pohľad na moderné digitálne technológie a pre mňa to bolo zaujímavé. Som technický typ. Nemám rada obkecávanie, skôr jasné a výstižné veci. Digitalizačnému tímu sme z depozitára nosili selekcie, ktoré jeho členovia skenovali na obrovských skeneroch, následne digitálne upravovali a to ma fascinovalo. Trvalo to skoro rok.

Mení sa, čo a ako galéria ponúka svojim návštevníkom?

Keď som nastúpila, boli tu zaužívané postupy, pohoda, ale aj stagnácia. Po prvej zmene vedenia sa vytýčili štandardy a najdôležitejšia bola návštevnosť. Sprievodné podujatia však často nemali veľa spoločné s kultúrou. Predháňali sme sa, kto privedie do galérie viac ľudí, pričom nešlo o to ukázať im niečo kvalitné a sprístupniť im súčasné umenie. Teraz sa to s novou riaditeľkou snažíme lepšie vyvažovať. Výstavy, tvorivé dielne, komentované prehliadky a iné sprievodné podujatia zameriavame priamo na návštevníkov, ale nerobíme to tak, aby sme mali ľudí len do počtu. Chceme, aby prišli a zároveň niečo z toho aj mali, aby sa niečo nové naučili.

Má nám umenie spríjemňovať život alebo má aj provokovať?

Aj ja mám, na jednej strane, rada pekné obrázky. Do bytu by som si asi nedala nejaký drastický alebo depresívny výjav, hoci aj to je vec vkusu. Lenže to je stále pohľad konzumenta, ktorý si zútulňuje svoj vlastný priestor. Umenie v galérii má niečo povedať. Môže to byť nejakým spôsobom dokonca provokujúce, to mi neprekáža. V dnešnej dobe je možno lepšie, ak ti umenie vyrazí dych, ako keď si povieš, je to pekné, a rýchlo na to zabudneš. Ak ti to v hlave zarezonuje, možno si povieš, toto má ozaj niečo do seba, a zamyslíš sa nad tým.

Popri práci už piaty rok robíš Halu – týždeň súčasného umenia…

Po nástupe do galérie ma oslovili kurátorovať v trenčianskej synagóge kolektívnu výstavu mladých trenčianskych výtvarníkov Legenda o Omarovi a Fatime. Veľmi ma to naštartovalo. Spoznala som Luciu Černayovú, Pavlu Pádivú, Natáliu Okolicsányiovú a ďalších ľudí. S Luciou a Natáliou sme sa skamarátili. Videli sme, že súčasné umenie nie je kde prezentovať. Galéria vtedy nebola príliš naklonená novým trendom. Lucia bola hlavnou iniciátorkou myšlienky pripraviť sympózium. Napadlo nám robiť ho v industriálnom prostredí v Merine. Prvý ročník bol pankáčsky. Ani jedna z nás nevedela, čo všetko treba zabezpečiť. Nie je to však iba o tom týždni. Celý rok píšeme granty, zháňame výtvarníkov, vyberáme, potom zase riešime priamo s nimi, čo potrebujú, kedy prídu atď. Stále sa ešte učíme a získavame skúsenosti.

Aká bude Hala 2017?

Hoci naším prvotným zámerom bolo oživovať nefunkčné miesta, urobíme tohoročnú Halu bez sympózia a bez prenajímania industriálneho priestoru. Nechceme, aby ľudia nasilu prišli niekam, kam sa im nechce. Naopak. Chceme, aby s umením prišli do kontaktu tam, kde sa prirodzene pohybujú. Počas septembra preto umiestnime v centre mesta rôzne inštalácie, obrazy, sochy a diela tak, aby si ich človek všimol. Už sme v minulosti skúsili dať diela do verejného priestoru a boli sme zvedaví, ako na ne ľudia zareagujú. Prišli rozporuplné reakcie, na sociálnych sieťach aj veľmi emotívne. A vtedy sme si povedali, že to je dobrá cesta, to sme chceli. Nie hádky, ale formovanie postoja. Výstava je na krátky čas a ľudia si urobia názor, čo chcú a čo nie.

Stojí ti to za to?

Každý rok bývam unavená a pýtam sa sama seba, či to naozaj chcem. Keď však počúvam reakcie, že je to super akcia, aby sme vytrvali, vydržali, tak mám veľkú radosť. Kultúra nie je pre inštitúcie, ale pre ľudí. Na spolupráci je pekné práve to, že sme rôzni. Iba tak sa môžeme navzájom obohatiť.

Pracuješ v Galérii M. A. Bazovského, aký máš k nemu vzťah?

Bazovský už v začiatkoch svojej tvorby vedel krásne realisticky kresliť a maľovať. V obrazoch z obdobia vrcholu jeho tvorby je však zase cítiť jednoznačné vplyvy z Francúzska a z rôznych umeleckých štýlov, ktoré bolo vtedy ťažké dostať na Slovensko. My sme síce boli srdcom Európy, ale boli sme najmä v období štyridsiatych a päťdesiatych rokov akoby zabarikádovaní veľkými múrmi. Pre mňa je úžasné, ako je on čisto slovenský, no zároveň svetový. V tom je pre mňa unikátny. Bol mimoriadne aktívny. V stálej expozícii vystavujeme asi 50 jeho diel, v zbierkach ich však máme neuveriteľných 1 183. A to nie je všetko. Medzi ľuďmi sa nachádzajú ďalšie jeho obrazy. Keď s nejakým prídu, tak si ho pozerám a porovnávam ho s našimi zbierkami. Bazovský sa mi tak stále viac a viac vrýva do môjho vnútra. Myslím, že ho zbožňujem. Veď už sa mi o ňom aj sníva. 🙂

Máš s ním aj nejakú čerstvú príhodu?

Pred pár týždňami som sa o ňom rozprávala s jedným výtvarníkom a ten mi otvoril celkom nový pohľad. Pozerali sme si stálu expozíciu a on mi zrazu hovorí, pozri, tu namaľoval v oblaku psa. Odpovedám, že to nie. A on, ale vážne, Bazovský bol symbolista. A potom mi ukazoval ďalšie a ďalšie symboly. A tak som si povedala, že naozaj, na jednom z jeho obrazov je červený strom, jasná narážka na obdobie komunizmu, to som si doteraz nevšimla. Typické symboly ako lastovička, holubica, slnko alebo mesiac sú v jeho tvorbe známe. Ale so skrytejšími významami som sa ešte nestretla. Občas sa chodím na toho psa teraz pozrieť a naozaj tam je.

Ďakujem.

S Radkou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Radkou o umení, galérii a Bazovskom"