S Vladom o pantomíme, slobode, meditácii a behaní

Vlado Kulíšek je výraznou osobnosťou slovenskej pantomímy. Absolvoval tisícky úspešných vystúpení na Slovensku a po celom svete. Zároveň je výnimočne tvorivým organizátorom. S jeho menom sa úzko spájajú divadelný festival Sám na javisku, Trenčiansky jazzový festival, Trenčianska hudobná jar a jeseň, Klub priateľov vážnej hudby, Príbehy z Trenčína a ďalšie projekty. Medituje, behá a venuje sa viacerým humanitárnym a charitatívnym aktivitám.

Narodil si sa v Plzni, mama bola Ruska a otec Čech, ktorý, žiaľ, zomrel, keď si mal asi len tri roky. Keď na to teraz spätne spomínaš, čo z toho ťa najviac ovplyvnilo?

Detstvo mi vtedy pripadalo obyčajné. Chodil som na rôzne krúžky, na pingpong, na husle, mama mala v krvi všetky umelecké formy. Širšie súvislosti som si uvedomil až neskôr. Pre mamu muselo byť ťažké byť cudzinkou, navyše Ruskou v období, keď prišiel 68. rok a Rusi boli v nemilosti. Neskôr mi povedala, že po otcovej smrti uvažovala, že pôjdeme naspäť do Ruska, ale kvôli mne nešla. Som jej za to vďačný.

Ona bola v Rusku amatérska baletka, v Čechách však bola dokonca lepšia ako profesionálky.

Chcela ísť tancovať do divadla, ale otec jej vraj povedal, že nie, on si komediantku nezobral. Keby tak videl mňa… Spomínam si ešte na starý dom, tmavé pivnice a naberanie uhlia. Lepšie si pamätám nové obdobie, keď si mama zobrala môjho druhého tatina.

Súvisí s ním skutočnosť, že si išiel na vojenské gymnázium?

Môj nový tatino bol vojak. Raz som doma iba ako raritu povedal, že nám prišli do školy ponúkať štúdium na vojenskej škole. Vôbec som o tom nepremýšľal. Mamina však položila osudovú otázku: Ty by si nechcel? Išiel som sa do tej školy pozrieť a nakoniec som na to prikývol. Štyri roky na gymnáziu boli super, osamostatnil som sa, začal som športovať, dovtedy som ani kotrmelec neurobil. To, že to nie je práca pre mňa, som zistil po piatich mesiacoch na vysokej škole, lenže to bolo neskoro. Mal som už vtedy podpísaný zákon, podľa ktorého som nemal šancu odísť do civilu.

Bol si na škole tým, čo fórikmi neustále zabával druhých?

Vôbec nie. Skôr som bol utiahnutý. Bol som najmenší v triede, ale mal som takú svoju ochranku – jeden kamarát bol grécko-rímsky zápasník a druhý bol džudista.

Kedy si teda začal robiť niečo, čo ľudí rozptýli, poteší?

Na základnej škole som recitoval, hral som na husliach a začal som aj tancovať. Mal som tri podstatné veci – vzťah k poézii, hudobný sluch a pohybové nadanie. Na vojenskom gymnáziu potom prišla Armádna súťaž umeleckej tvorivosti, môj najlepší úlet. Ja som v armáde žil pre to, aby som na týždeň niekam vypadol a bol v umeleckom prostredí. Bavilo ma to, išlo mi to, aj všelijaké ceny sme povyhrávali.

Dalo ti popri obratnosti, fyzickej kondícii a zdravom sebavedomí vojenské prostredie ešte niečo prínosné?

Musím prezradiť, že keď som išiel do civilu, veľmi som sa k minulosti nepriznával. Prišlo mi čudné, že vojak je zrazu umelcom. Dalo mi to však sebadisciplínu a manažérske zručnosti. Navyše sa tam stretávaš s neuveriteľnými situáciami, ktoré normálne nezažiješ. Vojenské historky rozpráva azda každý chlap, ale ja som ich vnímal z iného uhla. Neraz som si hovoril, ak som toto prežil, musím zvládnuť už naozaj všetko.

Hoci si mal len dva roky do výsluhového dôchodku, po roku 89 si pomerne rýchlo z armády odišiel. Ako to bolo?

Na konci svojej vojenskej kariéry som ako novinár robil pre vojenské noviny a to ma bavilo. Bol som svojím pánom. Po revolúcii mi povedali, že nemám vyštudovanú žurnalistiku a z organizačných dôvodov ma preto premiestňujú. Skutočný dôvod bol, že potrebovali umiestniť svojich ľudí, no ja som využil príležitosť a hneď som si podal žiadosť do civilu. Vedel som, že mi chýbajú len dva roky a bolo by ľahšie žiť s rentou, ale povedal som si, že keď chcem začať, musím teraz. Ešte som ani nevedel, že budem robiť pantomímu.

V tom čase si mal aj manželku, dve deti. Nebolo to riziko?

Áno, bolo, plat vojaka nie je malý. A teraz choď do civilu, do neznáma. Mojim a manželkiným rodičom sme sa priznali až neskôr, keď sa svokra spýtala, počúvaj, nemáš ty nejaké dlhé vlasy? To sme mali za sebou už rok a našťastie videla, že to zvládame. Ekonomicky by som na tom bol určite lepšie ako vojak, ale už som duchovnejšie rozmýšľal a osobná sloboda je pre mňa na nezaplatenie. Proste to mám tak.

Ako si sa stretol s manželkou a dostal do Trenčína?

Na strednej som bol v Moravskej Třebovej a vojenské stredné školy patrili pod východný okruh, takže pod Slovensko. V rámci Armádnej súťaže umeleckej tvorivosti som bol tri roky za sebou v Prešove, keď ju zrazu presunuli do Považskej Bystrice. Neboli sme s kamarátom z toho nadšení. Lenže prišiel záverečný večierok a on zbadal dve kočky, dotiahol ich k nám a rýchlo si jednu vybral. Na mňa ostala manželka. Dopisovali sme si neuveriteľných šesť rokov. Sú to tisíce listov! Niekde ich máme aj odložené. Po vysokej škole vo Vyškove som sa dostal do Bratislavy k útvaru ako vojenský veliteľ. Táňa tam práve študovala. Postupne som si zistil, ktorý vojak čo robí, či má vzťah ku kultúre, a z toho som skladal programy a postupne začal hrať pantomímu. Asi po štyroch či piatich rokoch si to všimli a ponúkli mi prísť na oddelenie kultúry sem do Trenčína. No a ja si hovorím super, konečne práca, ktorá ma bude baviť. Až na to, že som robil všetko možné, len nie kultúru.

Neskôr prišli novinárske skúsenosti?

Postupne som hrával stále viac, urobil som si profesionálne prehrávky, takže som mohol oficiálne zarábať, za predstavenie som mohol mať 400 korún. Lenže na miesto šéfa, ktorý ma prijímal, prišiel nový a jemu sa nepáčilo, že stále niekam chodím. Tak som prešiel do novín a dostal som sa k práci, ktorá ma bavila.

Ako dozrelo rozhodnutie robiť pantomímu naplno?

Vzniklo to samovoľne. Keď som išiel do civilu, už som ju sem-tam hrával. Mal som však predstavu, že budem mať umeleckú agentúru a organizovať iné programy. Lenže ponúk na vystúpenia s pantomímou bolo postupne toľko, že to začal byť môj hlavný príjem. Agentúru stále mám, robím aj tie iné veci, len proste sa hlavný príjem preklopil na túto stranu.

Čítal som, že si vychádzal z rovnakej knižky ako Bolek Polívka a že máte rovnakú pani profesorku, aj keď teba učila len týždeň. Vieš na to trochu pospomínať?

Prvý impulz k pantomíme mi dala kniha Františka Kožíka Největší z Pierotů. Nesmierne inšpiratívna knižka! Vďaka nej som zistil, že viem chodiť na mieste, ťahať lano a iné veci, ktoré míma robia mímom. Zahral som prvú etudu a chalani, spolužiaci, sa smiali, a tak som s pantomímou začal. Prihlásil som sa na letnú školu v Brne. Učí tam profesorka Jiřina Ryšánková, čo ja viem, kto to je? Potom som zistil, že učí Bolka Polívku, a odvtedy sa chválim, že sme mali rovnakú pani profesorku. Pre mňa bolo stretnutie s ňou čímsi úplne novým, úžasným, akoby som sa nadýchol. Učila klasickú pantomímu a ja som si časom našiel vlastnú cestu, iný druh pantomímy. Prvé etudy prichádzali mimovoľne a neskôr začali vznikať celé predstavenia. Sloboda, tvorba a cestovanie sú pre mňa životne dôležité.

Spomínaš cestovanie. Ty sám si medzinárodný kontext zažil ako dieťa, neskôr veľakrát ako umelec a aj ako otec.  

Áno. Kedysi sme mohli navštíviť len Sovietsky zväz, NDR a Poľsko. A ja som ozaj precestoval celý svet s pantomímou, ale aj vďaka svojim deťom, lebo si vzali medzinárodných ľudí. Ísť sa pozrieť napríklad na Nový Zéland či do Kórey bolo aj pre mňa niečo vzácne. Uvedomujem si, že nie každý Slovák rád vidí dnešný kozmopolitizmus, ale ja som úprimne nadšený, že moje deti si zobrali cudzincov. Majú tak nový rozmer života, vnímajú to inak, je to obohatenie.

Významný priestor si si vytvoril aktivitami aj doma v Trenčíne. Bol to zámer?

Nie, prichádzalo to samo. Spolupracoval som s mestským kultúrnym strediskom a Hanka Gallová prišla s myšlienkou urobiť divadelný festival. Nič iné ako divadlo jedného herca nám nenapadlo. Hovorili sme si, to je jednoduché, len jeden herec. Neskôr sme zistili, že až také ľahké to nie je. Vznikol festival Sám na javisku a zažili sme spolu veľa pekného aj tu, na Štúrovom námestí. Dokonca sme prišli aj s nápadom využiť priestor átria pod vežou, kde sa teraz hrávajú letné piatkové koncerty a nedeľné divadielka. Tam bolo vôbec prvé exteriérové predstavenie Sám na javisku. Nechcem si tu stavať nejaký pamätník ani robiť zásluhy. Pre mňa samotného je úžasné, že mesto žije. Po desiatich rokoch som festival opustil a som nadšený, že existuje ďalej. Kamil Bystrický sa ma vtedy pýtal, aké mám podmienky. Hovorím, nič, len zachovaj názov. Nemusíš nikde nič hovoriť.

Mohli by sme spomenúť aj džez či vážnu hudbu, je za tebou v tejto oblasti veľa práce. Nedávno sme mali šiesty ročník Príbehov z Trenčína.

Áno. Chodím po svete, všelikde hrávam, vidím rôzne projekty, niektoré sa mi páčia a zatúžim dotiahnuť ich do Trenčína. Hral som na čomsi podobnom v Košiciach, prispôsobil som to a ponúkol mestu. Po dvoch rokoch sa atmosféra tomu naklonila a bolo treba vymyslieť detaily. Najdôležitejší je príbeh a mne ako prvý napadol vodník. Od začiatku som veril, že môže byť najväčšou atrakciou v Trenčíne, len mu, prosím, dajme príbeh. Tak som ho vymyslel, upravil do divadelnej podoby a ono to klaplo. Prvý ročník sme začínali v altánku v parku. Vodníka som si vymyslel aj zahral. Čakali sme 500 ľudí, ale päť minút pred začiatkom bolo plno a z mesta prichádzali ďalší. Na 5 000 ľudí sme neboli nachystaní. Úžasný úspech, veľká radosť, ale aj poučenie, že musíme hľadať iné priestory a že nemôžem hrať, len organizovať.  

Mne sa na tvojich projektoch páči, že majú emóciu a sú pre všetky generácie.

Ďakujem. Súvisí to s tým, že nerozprávame, nepoužívame slová. Deti a dospelí reagujú na pantomímu v podstate rovnako. Na Slovensku len dospelí možno o čosi neskôr. V Príbehoch z Trenčína máme len spájajúce sprievodné slovo, inak sú vystúpenia bez slov.

Tridsať rokov si bol vo dvojici s Radkom Michalkom. Teraz je v Divadle Fortissimo tvojím pracovným partnerom Vlado Martinek. Ako ste sa našli?

Keď sme sa s Radkom rozchádzali, uvedomili sme si, že viac času prežil so mnou ako so svojou manželkou. Dohodli sme sa, nechali si jeden rok na dobehnutie a nájdenie nového človeka. A toho som našiel dve poschodia nado mnou. To nevymyslíš! Hľadal som dobrého muzikanta, zároveň aj technicky zdatného a pohotového, lebo musí pripraviť aparatúru a reagovať okamžite na všetko, čo sa na javisku deje. Už sme sa zladili a zvládame to.

Máš za sebou tisícky vystúpení a aktuálne hráte šesť celovečerných predstavení. Je medzi nimi tvoje obzvlášť obľúbené?

Tým, že využívam divákov, predstavenia sa neustále menia. Oni často niečo vymyslia, mne sa to zapáči a zapojím to. Najradšej mám predstavenie Smetiak, ktoré vzniklo ako druhé v poradí. Sú to etudy a príbeh bezdomovca. Celé je to veselé, ale aj veľmi smutné.

Ozaj, mímovia sú vraj navonok veselí, ale vnútri smutní. Je to tak?

V úvode knihy Největší z Pierotů je to pekne opísané. Príde pán za lekárom a hovorí mu, že pán doktor, ja som strašne depresívny, smutný, poraďte mi, čo s tým. A on mu hovorí, viete čo, choďte do divadla Funambules, tam hrá Jean Gaspard Debureau, určite sa zabavíte. A on hovorí, ja som Jean Gaspard. Je to veľmi silné. U mňa to neplatí, som optimistický človek. Mám to po mame, ona bola celoživotná optimistka. K všetkému, čo ku mne prichádza, sa snažím pristupovať pozitívne. Aj na veciach, ktoré zdanlivo nie sú príjemné, sa snažím nájsť pozitívnu stránku, lebo si myslím, že k nám nechodia zlé veci. Chodí k nám len to, čo máme z nejakého dôvodu zažiť. Ono to aj k sebe priťahuješ. Ak je človek veselý a usmievavý, priťahuje k sebe podobných. Zistil som, že od určitého času sa vôbec nestretávam s ľuďmi, ktorí sú mi nepríjemní. Proste z môjho života vymizli. Súvisí to aj s mojím hnacím motorom, už pár desiatok rokov sa pokúšam o meditáciu. Možno preto mám pohľad na svet trochu iný.

Ako si sa k meditovaniu dostal? Máš naň v rámci dňa vyhradený presný čas?

Keď som odchádzal z armády, bolo to pre mňa zlomové obdobie a začal som sa zaujímať o veci, ktoré nie sú úplne z tohto sveta. Dopočul som sa o meditácii, niečo som si prečítal a potom som objavil kurz meditácie. Všetko, čo na ňom hovorili, som mal načítané. A tak som sa spýtal, kedy mi povieš niečo nové, veď toto všetko viem. Dostal som odpoveď, že nové je len to, že keď to teraz všetko vieš, začni to robiť. V ten istý večer som si prvýkrát sadol a skúsil meditovať. Odvtedy, takmer 20 rokov, sa o to pokúšam každý deň skoro ráno a ak sa dá, aj večer pred spaním. Nech som kdekoľvek, v akomkoľvek časovom pásme, pred akýmikoľvek povinnosťami, vstanem pol hodinku pred tým, ako mám, a venujem čas sám sebe. A potom idem behať. Pre mňa behanie nie je šport, je to pokračovanie meditácie.

Koľko priemerne zabehneš? Viem, že máš za sebou už aj maratóny.

Denne zabehnem niečo medzi desiatimi a pätnástimi kilometrami. Mám svoje roky a pantomíma je hodinový fyzický výkon. Veľmi mi to pomáha, ale keby mi niekto pred pätnástimi rokmi povedal, že budem behať maratóny, tak si poviem, že sa zbláznil. Mám ich odbehnutých presne dvadsať. Sú v tom aj ultramaratóny, dlhšie vzdialenosti, napríklad bežíš šesť hodín a koľko odbehneš, toľko odbehneš.

Veľa chodíš do škôl. Sú deti tvorivé?

Asi deväťdesiat percent mojich predstavení je pre decká. Nie som pedagóg, ale myslím, že by sme mali častejšie deťom ukazovať rôzne veci, ktoré sa dajú v živote robiť, a mali by sme s nimi tráviť viac času. Vidím, čo ich baví, a nechávam ich hrať so mnou. Vymýšľame a naozaj spolu improvizujeme. To je pre život veľmi dôležité. Keď niekto vyrušuje, hneď ho zavolám k sebe na javisko. Mám tie situácie veľmi rád. Huncút je fajn, ten aj na javisku zaberie. Ale darebák ostane na javisku stratený, nevie, čo má robiť, a sám sa zhodí pred spolužiakmi. Deti to citlivo a pozorne vnímajú.

Od roku 2002 organizuješ s Dr. Klaunom návštevy umelcov v zariadeniach, kde žijú deti s rôznymi ochoreniami a postihnutiami. V máji si chystal už XXVI. ročník benefičného koncertu Počuť srdcom, ktorý zbližuje počujúcich a nepočujúcich. Ako to stíhaš? Prečo to robíš?

Neviem. Život mi to tak prináša a považujem to za zmysluplné. Robím veci, ako ich cítim. Skoro vôbec nerozmýšľam o peniazoch. Veľa vecí robím zadarmo, všeličo robím za peniaze a ono sa to niekde zráta. Sú veci, ktoré sa rozbehli a ja ich nemôžem nechať tak. Môžeš prestať chystať niečo, čo 25 rokov robíš s nepočujúcimi? Oni sa na festival tešia. Pýtajú sa ma, kedy bude. Môžeš nechať doktora Klauna? Nikto iný to nebude robiť. Môžeš nechať koncerty vážnej hudby? Ľudia na ne chodia radi. Viem, samozrejme, že som nahraditeľný, ak však vidím v niečom zmysel a vládzem, tak to robím.

Plánuješ nejako budúcnosť? Máš nejaké sny?

Ani nie. V meditácii je jedna veľká zásada, ktorú mám od svojho duchovného učiteľa, ži tu a teraz. Snažím sa neobzerať za tým, čo sa stalo. Niektoré veci sa možno mohli urobiť lepšie, ale z nejakého dôvodu sa stali tak, ako sa stali. Rovnako uvažujem o budúcnosti. Termíny si dopredu plánujem, ale nerozmýšľam nad tým, či by som ešte chcel niečo v živote dosiahnuť. Čo život prinesie, to bude.

Ďakujem a prajem všetko dobré.  

S Vladom Kulíškom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "S Vladom o pantomíme, slobode, meditácii a behaní"