Si spokojný s tým, čo ti dalo vysokoškolské štúdium?
Áno. Hľadal som školu, ktorá by mi dala čo najväčší rozhľad a neobmedzovala ma v mojich aktivitách v oblasti audiovizuálnej tvorby. Učiť som sa musel všeličo – od fyzickej cez regionálnu až po politickú geografiu, ekonómiu, otázky Európskej únie aj súvislosti, ktoré teraz hýbu našou ekonomikou. Hustota a množstvo vecí, ktorými som bol nútený sa zaoberať, boli veľké a doteraz z toho čerpám.
Akými prácami si sa rozbiehal?
Intenzívne som spolupracoval s terajším kolegom Michalom Bystrickým. On programoval a ja som nastúpil, keď bolo potrebné vizuálne vyjadrenie. Prvé zadania boli webové stránky, nejaké aplikácie alebo animácie. Postupne sme brali náročnejších klientov, ktorí potrebovali celý softvér na mieru. Trochu som sa vzdialil od kreativity a venoval som sa viac tvorbe užívateľského rozhrania, manažmentu nášho tímu a komunikácii s klientmi. Postupne sme rástli a mali sme dvoch zamestnancov. Keď sa Michal rozhodol pokračovať na akademickej pôde a nebrať zadania od klientov, ustúpil som od náročných softvérových projektov a začal som sa viac venovať reklame a s ňou súvisiacim projektom.
A tvoje podnikateľské začiatky?
Ešte v čase, keď podobné služby vôbec neexistovali, technicky sme vyriešili administráciu hudobného streamingu cez webové rozhranie. Platformu sme nazvali Soundslash a chceli sme zistiť, či by sa dokázala uplatniť na trhu. Museli sme preto sami skúsiť niečo streamovať, a keďže môj otec dlhé roky hrával ako profesionálny vojak v dychovej hudbe, založili sme Rádio Oddychovka. Venovalo sa dychovej hudbe, klasickým polkám, valčíkom, šlágrom až po džez, bigbandy či symfonické orchestre. Snažili sme sa ísť najmä po kvalite. Pomáhal nám známy hudobný skladateľ Adam Hudec a vytvorili sme spolu takmer 300 autorských relácií. Na platforme Soundslash sme spustili prvý komerčný projekt, ktorý úspešne fungoval päť rokov. Dalo mi to veľa praktických skúseností a množstvo kontaktov. Po čase sa však v našom tíme vytrácala motivácia venovať sa naplno iba jednému žánru. Rádio pozastavilo svoju činnosť, no prebiehajú rokovania s ľuďmi zapálenými pre dychovú hudbu, tak sa možno čoskoro rádia ujme nový riaditeľ a majiteľ. To sú moje začiatky: rozličné práce pre klientov, startup Soundslash a rozbehnutie komerčného rádia.
Takmer tri roky máte Paddock Café. Ako si spokojný s jeho fungovaním?
Som rád, že sme získali možnosť mať v centre mesta priestor, kde sa ľudia môžu stretávať. Kúsok odtiaľto máme ateliér a najúžasnejšie je, že sme si tu vytvorili komunitu, malý ekosystém. Za to, ako fungujeme, vďačím všetkým ľuďom, ktorí tu s nami pracujú. Najviac určite spoločníkovi Richardovi Janáčovi, ktorý sa na začiatku staral o celý chod kaviarne. Vedel som, že nebudem mať časové kapacity, ale už vtedy sme si spolu povedali, že chceme miesto, ktoré nebude v prvom rade o biznise, ale bude prinášať radosť a nejakú hodnotu, či už námestiu alebo komunite. Pevne verím, že sa nám to darí napĺňať.
Myslím si, že darí. Aj vďaka podujatiam.
Už keď sme Paddock kupovali, vedeli sme o pavlači. Predošlá majiteľka na nej mávala sem-tam grilovačku a myslím, že tam mala aj nejaké premietania či koncerty. Celý brand voláme Na Pavlači. Niektoré veci sme tam alebo vnútri organizovali sami, ale častejšie sa stáva, že niekto za nami príde, porozprávame sa a pokúsime sa vytvoriť podmienky, aby mohol svoj nápad realizovať. Tak vznikli dnes už známe podujatia: trhy The Paddock Market, letné Premietania na Pavlači či hudobný ZaPaddockom Festival.
Máš z nich radosť?
Veľmi. Ľudia sa zabavia, príjemne strávia čas a navyše sa lepšie spoznajú. Každý networking začína tým, že sa niekde o sebe navzájom dozvieme, stretneme sa a začneme sa rozprávať. Na to môže slúžiť akákoľvek platforma, koncert, festival či literárny krúžok. Dôležité je, aby ľudia neboli pasívni, aby sa niečomu venovali. Prihliadame aj na to, že akcie nám prinášajú nových zákazníkov. Nie všetky musia zarábať, ale ani nechceme, aby boli nerentabilné a dotované. Všetky plány preto vopred vyhodnocujeme z rôznych hľadísk.
Si spolumajiteľ, ale nie prevádzkar. Riadiš to?
V Paddocku určite nie. Nie som tu žiadny šéf. Nezasahujem do práce ľuďom, ktorým sme dali kompetencie. Nikdy nerobím to, že by som išiel napríklad pozrieť, či je nakúpených dosť citrónov. Ak náhodou vznikne problém, treba ho riešiť a vyvodiť personálnu zodpovednosť, a to je aj moja úloha. Našťastie sa to nedeje často. Pravidelne sa rozprávame o smerovaní podniku. Nedávno sme prerobili celý interiér. S Richardom a prevádzkarom Martinom sme strávili takmer dva týždne nepretržite zamazaní od malty a farby. Aj štetec a montérky sem-tam patria k majiteľom Paddocku. 🙂
Aká bola tvoja cesta od Paddocku ku STarts?
Od strednej som sa nezastavil. Stále prichádzali nové výzvy, nové projekty. Raz išli viac do umenia, inokedy skôr k filmu alebo k startupovému prostrediu. Mali sme dokonca plán vytvoriť audiovizuálne štúdio, uvažovali sme nad Londýnom alebo Prahou. Lenže do toho prišiel Richard s tým, že Paddock je na predaj a či by som do toho išiel s ním. Nemal som také ambície, ale povedal som si, prečo nie. Hoci som sa tomu venoval menej ako Richard, trávil som tu veľa času. Naučil som sa robiť srdiečko v kapučíne, prešiel som školeniami o káve a obsiahol všetky základné súvislosti. Medzitým som dostával stále nejaké ponuky, ale povedal som si, že nejaký čas asi ostanem v Trenčíne. Tam niekde sa rodil nápad vytvoriť si s kreatívcami z okolia spoločný priestor, kde by sme mohli spolu tvoriť a robiť aj zložitejšie a rozsiahlejšie reklamné kampane. Už vtedy som spolupracoval s niektorými ľuďmi, ktorí mali viac-menej iba projekty, ktoré som do tímu prinášal ja. Takto vznikla myšlienka STarts. Zatiaľ nás stále klienti oslovujú skôr sami, niektoré práce musíme aj odmietať. Uvedomujem si však, že stabilné miesto na trhu nám pomôže v slabších časoch, a preto sa rozvoju budeme venovať. Chceme vytvoriť značku, ktorú ľudia registrujú. A bude aj lepší web. 🙂
Na ktorú z vašich prác si najviac hrdý?
Práce sú rozmanité, je ich veľa a je náročné ich porovnávať. Tešia ma skôr výzvy. Napríklad teraz ideme robiť globálnu kampaň na podporu výrobkov z organickej bavlny. Baví ma práca okolo fashion a filmu. Pomerne často spolupracujeme so známymi osobnosťami či nadnárodnými značkami, no veľmi ma bavia aj lokálne projekty. Stále mám však pocit, že sa len rozbiehame. Najviac hrdý som na spôsob nášho fungovania. Nie sme agentúra s klasickými parametrami. Nemáme šéfa, ktorý direktívne rozdelí prácu a vy ju musíte realizovať do istého dátumu, lebo inak nebude výplata. Na také fungovanie dopláca tvorivosť a vo finále aj výsledok. Chcem, aby najcharakteristickejšou črtou nášho tímu bolo to, že projekty si vyberáme a vytvárame podmienky na to, aby kreatívci mohli tvoriť. Myslím, že len sloboda prinesie do agentúry stabilitu kvalitných výstupov. Ak niekto u nás potrebuje oddych, má tú možnosť, zároveň však vie, že keď sa vráti, bude tu preňho práca.
Musíš sa stále veľa učiť?
Dennodenne. Už len terminológia, ktorá prichádza s každým projektom. Keď sme začali robiť s fashion, tričko bolo pre mňa tričko. Netušil som polovicu vecí, a teraz sa orientujem v terminológii aj vo výrobných postupoch. Rovnako, keď som začal režírovať väčšie módne prehliadky alebo iné projekty, potreboval som si naštudovať, ako funguje media server, ako funguje strihová skladba živého prenosu, ako fungujú na veľkých podujatiach osvetľovači, zvukári a podobne, pretože režisér musí najmä v krízových momentoch vedieť povedať, čo treba urobiť. S každou novou výzvou prichádzajú nové vedomosti. Keď prišiel Paddock, netušil som nič o pražení alebo mletí kávy, nevedel som, aké náročné je vytvoriť kvalitné espresso. Teraz tie vedomosti aspoň sčasti mám.
Čo okrem odbornosti máš rád na ľuďoch, s ktorými robíš?
Zápal pre vec. Keď niekto povie s nadšením, poďme to urobiť, to je najviac. Keď vidím, že chce, že má v sebe vnútornú energiu vytvoriť nejakú hodnotu, to mám veľmi rád.
Dávnejšie som čítal článok o vianočných obedoch, ktoré robí Komunita sv. Egídia pre ľudí bez domova. Pokračuješ v tom?
Áno. V minulosti to bolo na týždennej báze. Stretávali sme sa a chodili na ulicu za ľuďmi bez domova. Začali sme robiť aj vianočné obedy. Na jeden obed prišla redaktorka z celoštátneho denníka. Bolo to príjemné, milé aj pekne spracované, ale uvedomil som si, ako sa človek prispôsobuje, ak ho pri tej činnosti niekto pozoruje. Stratila sa z toho autenticita. Preto k aktivitám, ktoré robím v tejto oblasti, nikoho neprizývam a veľa o tom nehovorím. Nerobíme to preto, aby nás niekto videl. Najviac som si to uvedomil, keď mi raz zavolal jeden pán, nakoľko sa dopočul, že sa stretávam s ľuďmi na ulici. Mali peniaze z nejakého charitatívneho grantu, tak spravili guláš pre chudobných ľudí. Stretli sme sa v parku, organizátori postavili bannery a prichystali občerstvenie. Zavolal som asi 30 ľudí, jedlo im chutilo, no z organizátorov s nimi nikto nekomunikoval, iba si ich fotili s bannermi v pozadí. Keď darcom na znak poďakovania podávali ruku, zháčili sa a stiahli. Akoby im išlo len o sympatické mediálne výstupy. A vtedy som si povedal, že toto nie. Pre mňa je Komunita svätého Egídia stálou inšpiráciou. Hoci chodíme na ulicu už menej, máme tam priateľov, s ktorými sme prakticky denne v kontakte. Jeden kamarát, ktorý bol mnoho rokov bez domova a bol alkoholikom, si teraz našiel prácu. Začína od nuly, tak sa mu snažíme byť oporou. Cítim, že to má význam a dokážeme reálne pomôcť.
Veľa cestuješ. Dopraješ si čas spoznať nové miesta, alebo je to len o práci?
Zatiaľ skôr to druhé. Keď sme pred dvoma rokmi boli s kolegom Šimonom Fortunom na štyri dni v New Yorku, vraveli sme si, že nabudúce pôjdeme na dlhšie, lebo sme si to len odrobili a išli domov. Tento rok sme opäť išli pracovne na New York Fashion Week, no povedali sme si, že pôjdeme aspoň na 10 dní. Ale už tu na Slovensku som tušil, že sa k tomu niečo pridá. Aj tak bolo. Natočili sme krátky hraný film. Šimona si na fotenie objednala jedna speváčka žijúca v New Yorku a do toho nám zavolal kamarát huslista Filip Jančík, či by sme mu nespravili videoklip, keď už tam ideme. Priletel za nami a skončilo to tak, že sa išlo v tempe, spali sme pár hodín denne, zase sme len pracovali. Ale tak to máme radi.
Samo, a nelákalo ťa ostať žiť a pracovať v Londýne, New Yorku alebo Číne? Prečo si v Trenčíne?
Mám Trenčín rád. Mám rád, ako to tu vyzerá, mám rád ľudí, mám tu rodinu. Veď to, že sme si vybrali Trenčín, neznamená, že sme lokálni. My naozaj často cestujeme, máme ponuky zo zahraničia, dostávame sa ku kampaniam väčších nadnárodných značiek. Nepociťujem žiadny hendikep. Klienti si nás nájdu, nech sme kdekoľvek. Máme šťastie, že žijeme vo svete, v akom žijeme. Sadnúť na lietadlo a niekam sa presunúť nie je problém. Máme v STarts ľudí z Brna aj z Bratislavy, niektorí sú na Orave, ale ešte nie sme takí silní, aby sme mohli expandovať a mať kanceláriu aj niekde inde. Moja priorita je Trenčín. Ale budem sa stále aj presúvať. Kvôli jednému startupu pôjdem do New Yorku možno aj na pár mesiacov. Tak to teraz so mnou je.
Ďakujem.
So Samom Stehlíkom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
