So Slnkom o skladaní hudby, prevádzkovaní kina a priateľstvách

Slnko vyrastal v Trenčíne a už veľa rokov tu organizuje a zabezpečuje kultúrne a spoločenské podujatia. Spolupracoval s viacerými divadlami a medzinárodnými festivalmi. Hoci je vyštudovaným hudobným skladateľom, v súčasnosti nekomponuje, venuje sa totiž najmä občianskemu združeniu LampART, s ktorým robí viacero aktivít a prevádzkuje Artkino Metro v Trenčíne.

Viacerí moji kamaráti ťa majú v mobile uloženého ako Slnko.

Tú prezývku mám už 27 rokov, dostal som ju ešte na gymnáziu. Mal som na tvári široký úsmev a na hlave účes na spôsob Ľudovíta XIV., ktorého volali kráľ Slnko, a tak mi chalani, s ktorými sme mali študentskú kapelu, dali túto prezývku. Najprv som sa trochu hneval, ale časom som si tak zvykol, až mi dnes príde zvláštne, keď mi niekto povie Braňo.

Hovoril si o kapele. Aká dôležitá je hudba v tvojom živote?

Hudba bola v ňom vždy prítomná. Odmalička som spieval, neskôr hral na klavíri a gitare, chodil som do zušky. Vždy som si hrával svoje veci, spieval a keď prišla puberta, mali sme so spolužiakmi z gymnázia rockovú kapelu SCRAWL. Keď som potreboval klávesy, hudobnú aparatúru alebo niečo iné, išiel som si zarobiť na brigádu. Na prvej brigáde som bol, keď som mal štrnásť rokov, keď som maturoval na gymnáziu, mal som už profesionálne muzikantské vybavenie, na ktoré som si sám zarobil. Vedel som, že sa chcem venovať hudbe. Hrozbu povinnej vojenskej služby som odvrátil prihláškou na Materiálovotechnologickú fakultu STU. Častejšie a radostnejšie ako do školy, ktorá mi nič nedávala, som chodil po večeroch hrávať s rôznymi kapelami. Zo školy ma po roku a pol vyhodili s odporúčaním, aby som sa radšej venoval hudbe. Barová kapela, v ktorej som vtedy hrával, dostala lukratívny ročný angažmán na Kanárskych ostrovoch. Všetko bolo pripravené, zmluva podpísaná, pripravovali sme sa do príjemnej exotiky. Pár dní pred odchodom mi však praskol dvanástorníkový vred, rovno do brušnej dutiny. Mal som ozaj namále, silný zápal, silná otrava, operácia na poslednú chvíľu. Tento existenciálny zážitok od základov zmenil môj život. Vďaka nemu som po návrate z nemocnice necestoval na Kanárske ostrovy, ale začal som študovať vážnu hudbu.

Tú si išiel študovať na Akadémiu umení do Banskej Bystrice?

Áno, bolo to celkom komické. Keď som mal ísť na prijímačky, už som vedel, že odchádzame na Kanárske ostrovy. O jednej v noci som sa v jednom podniku vo veselej nálade postavil a kamaráti sa ma pýtali, kam idem. Odpovedal som, že na prijímačky. Všetci sa na tom dobre zabávali, neverili mi. Mne však o pol druhej išiel vlak, čo bol vtedy jediný spôsob, ako sa dostať do Banskej Bystrice na ôsmu hodinu ráno. A v tom rozpoložení som sa postavil pred komisiu, v ktorej sedeli najlepší českí a slovenskí profesori kompozície: profesor Ladislav Burlas, profesor Zdeněk Zouhar a podobné kapacity. Dodnes si pamätám prvú vetu profesora Burlasa, keď som otvoril dvere a vstúpil do miestnosti: „Panebože, vy ste celú noc žúrovali!“

Dobre to dopadlo?

Páni profesori mali, našťastie, veľký zmysel pre humor. Pri vyhlasovaní výsledkov povedali, berieme týchto troch, potom urobili dramatickú pauzu, a ešte „toho jedného“, a povedali moje meno. Ja som sa im poďakoval za to, že ma prijali, a aj za ich pochopenie ťažkého života umelca s tým, že sa pravdepodobne na jeseň, bohužiaľ, neuvidíme, pretože odchádzam do zahraničia. Osud to zariadil inak. Po operácii som mesiac nevládal ani chodiť. Cesta do zahraničia neprichádzala do úvahy. Rodičia ma teda na starej škodovke na moju žiadosť dva týždne po začiatku semestra prvýkrát zaviezli na internát do Banskej Bystrice. Tak začali najkrajšie študentské roky, najkrajšie obdobie môjho života. Našiel som si veľa priateľov a tie kamarátstva pretrvávajú dodnes.

Vybral si si od začiatku kompozíciu vážnej hudby?

Odbor sa volal kompozícia a dirigovanie a bol zameraný na klasickú hudbu. Mal som šťastie, že som sa dostal pod patronát profesora Zdeňka Zouhara z Brna, ktorý bol dlhoročným šéfom Katedry kompozície na JAMU v Brne. Dochádzal z Brna do Bystrice iba kvôli mne ako jedinému žiakovi. Mal okolo sedemdesiat rokov a sedávali sme pri klavíri osem hodín denne. Bral ma ako člena svojej rodiny, ktorú som pri výletoch do Brna často navštevoval. Vážnej hudbe sa venovali aj jeho pani manželka, dcéra a jeho syn Vít, skladateľ, ktorý prednášal na univerzite v rakúskom Grazi. Viedli sme dlhé inšpiratívne debaty nielen o hudbe, ale aj o živote. A skvelých ľudí na fakulte bolo viac. Ak spomínam profesora Zouhara, musím spomenúť aj výborného pedagóga inštrumentácie Igora Dibáka, Ladislava Burlasa alebo Vlada Godára, ktorý sa zjavil na Akadémii v treťom ročníku s dlhými vlasmi v mladíckych kapsáčoch. Bol neuveriteľným zjavom. Ľudským, skromným, rozhľadeným a veľmi múdrym človekom a už vtedy bol ikonou filmovej hudby.

V jednom rozhovore z roku 2007 si spomínal, že si skomponoval asi dvadsať skladieb vážnej hudby. Ako je to teraz? Skladáš niečo?

Momentálne nie. Keď som sa neskôr pýtal pána profesora, prečo ma prijali, hovoril, že videli vo mne talent a verili, že napriek môjmu ležérnemu prístupu sa ďalej rozvinie. Dopadlo to nad očakávanie. Ako jedinému absolventovi mi premiérovali v Štátnej opere v Banskej Bystrici absolventský symfonický triptych V zajatí noci. Potom nastal reálny život, keď chcete niekde bývať, niekde žiť. Ponúkli mi miesto asistenta na fakulte s platom, ktorý by ma neuživil. Tak som nakrátko odišiel do Prahy. Opäť však zasiahla vyššia moc. Bol som si v Trenčíne po kľúče od nového bývania. S kľúčmi vo vrecku som sa v noci na bicykli vracal známou cestou dolu kopcom zo sídliska Juh. Do stredu úzkej panelovej cesty niekto osadil veľké balvany, aby zabránil prejazdu áut. Zbadal som ich v tme na poslednú chvíľu, medzi prvé dva som ešte trafil, ale za nimi boli ďalšie, ktoré sa mi už nepodarilo obísť, a skončil som polámaný v nemocnici. Vtedy mi zavolali z konzervatória v Banskej Bystrici, či by som nemohol prísť učiť, lebo Igor Dibák leží v nemocnici. Vravím, že zhodou okolností aj ja. Lenže pánovi profesorovi sa zdravotný stav skomplikoval, tak mi podržali miesto a začal som učiť na konzervatóriu. Učiť som vydržal asi tri roky. Spolu s učením skončilo aj obdobie komponovania. To vyžaduje mnoho trpezlivosti a dlhé týždne času. Keď začneš komponovať orchestrálnu skladbu a ku partitúre sa vrátiš napríklad po týždni, tak hodinu-dve trvá, kým sa zorientuješ, kde si v jednotlivých nástrojoch prestal a ako si to chcel ďalej rozvinúť. Takže, žiaľ, neskôr pri množstve povinností na komponovanie nebol čas ani priestor.

Nechýbala ti spätná väzba od poslucháčov?

Áno. Sedieť pol roka za klavírom a nemať spätnú väzbu je náročné. Napriek tomu, ak budem mať raz viac času, určite sa ku skladaniu hudby vrátim. Je to láska, akási vášeň, pocit, ktorý ti neskutočne veľa dáva. Keď som v Štátnej opere na skúške videl dirigenta Igora Bullu a počul orchester hrať moju skladbu, mal som zimomriavky a dobrý pocit, že to malo zmysel. Aj recenzie od členov orchestra boli pozitívne. Bol to pre mňa naozaj silný zážitok, ktorý mi niektorí z mojich vtedajších pedagógov dodnes pre inšpiráciu radi pripomínajú.

S občianskym združením LampART máš za sebou pätnásť rokov. Ako vôbec vzniklo?

Už ako gymnazisti sme brigádnicky spolupracovali s mestským kultúrnym strediskom, robievali sme vtedy bedňákov na koncertoch. Od pätnástich rokov som sa často pohyboval v umeleckej, hudobnej a divadelnej sfére. Časom sme začali koncerty organizovať aj sami. Dobre si pamätám naše prvé počiny. Začali sme sa angažovať v jednom občianskom združení, no jeho štatutár, ktorý jediný mal podpisový vzor k účtu, si jedného dňa zmyslel, že odíde do Ameriky. Ostali sme nečakane sami a navyše s grantom na kultúru, ktorý bolo treba na konci roka vyúčtovať. Narýchlo sme teda koncom roka zorganizovali prvé Alternatívne Vianoce. Keď sa štatutár po čase vrátil, bránil sa našim výčitkám argumentmi, že podobné aktivity nemajú šancu dlhodobo fungovať. A už vôbec nie s neatraktívnym názvom združenia. Vtedy som mu povedal, že veciam sa treba poriadne venovať a na názve nezáleží. Zhodou okolností išla akurát okolo nás jedna známa trenčianska postavička, tak som mu povedal, že združenie sa môže volať aj Lampart a nič to na veci nemení. Keď sme si uvedomili, že koniec spomínaného mena má v sebe art, bolo o názve rozhodnuté. A vidíš, máme za sebou celkom úspešných pätnásť rokov.

V začiatkoch ste teda neboli prepojení s kinom?

Nie. Až neskôr na základe referencií, ktoré sme mali z koncertov, divadiel, výstav a spolupráce s rôznymi festivalmi, nás na podnet Mariána Kvasničku oslovil vtedajší riaditeľ mestského kultúrneho strediska Peter Kocnár. Vtedy prichádzal do Trenčína Cinemax a oni s mestským kinom, ktoré robilo ročne stratu pol milióna korún, nechceli ísť do konkurenčného boja. Mali skôr predstavu, že by vzniklo artové kino, a ponúkli nám, či by sme sa doň nechceli pustiť. Tak sme povedali áno. Bola v tom aj istá nostalgia, lebo do Metra som chodil od detstva, najskôr na rozprávky, indiánky a komédie, neskôr na filmové pondelky do filmového klubu. Nechcel som, aby tu bolo len komerčné kino. Prvé dva-tri roky sme sa o priestory delili s ambicióznym projektom Hudobné divadlo Trenčín.

Bol film tvojou záľubou odmalička?

Áno, vášňou bol určite už dlhšie predtým. Jednak v Trenčíne bol filmový klub a takisto v Banskej Bystrici boli rôzne možnosti. Na škole sme mali aj vlastný filmový klub, ale predovšetkým sme žili pokope na internáte, možno päťdesiat ľudí, herci, režiséri, scenáristi, výtvarníci, hudobníci, skladatelia, tu som sa veľa o filmoch dozvedel. Na internáte prebiehal nekonečný žúr, ako sme to všetci volali, ale nevenovali sme sa len plytkým zábavkám a popíjaniu. Väčšinou sme sa rozprávali o filme, umení, hudbe. Bolo to príjemné a inšpirujúce.

Čo považuješ za vaše úspechy?

Najväčším úspechom je, že sme prežili. Odvodový systém požičovného nie je pre kiná nášho typu šťastne nastavený. Z tržby nám ostane zhruba 20 percent a keďže v rámci výpožičky priestorov nemáme možnosť iného podnikania, z podielu musíme utiahnuť náklady na zamestnancov, drahú projekčnú a zvukovú techniku, opravy, investície aj marketing. To všetko treba nejako vykryť, prefinancovať, pregrantovať. Niekedy sám nerozumiem, ako to dlhodobo zvládame. Pomáha nám, že sme členmi Europa Cinemas, kde je dotácia za európske filmy. Je to istý dramaturgický kompromis, ale najmä záväzok ročne vykázať 520 predstavení a návštevnosť okolo 20-tisíc divákov. Tým, že Trenčín je športové mesto, nemá univerzitu humanitného typu a ani iné prirodzené podhubie pre umeleckejšie filmy, je to výzva, ktorej čelíme. Ale snažíme sa. Dlhoročne v kine organizujeme celoslovenské festivaly ako Febiofest, Be2Can, Scandi, Crème de la Crème či Projekt 100, ale aj viaceré miestne aktivity ako Festival francúzskych filmov, Trenčianske filmové leto, Filmové alternatívne Vianoce, študentské filmy či špeciálne projekcie pre mamičky na materskej dovolenke a darí sa nám. Asociácia slovenských filmových klubov to ocenila, keď nám v roku 2015 udelila cenu Najlepší filmový klub. Vážim si to.

Ak by si mal úplnú slobodu, aké filmy by si v Artkine Metro premietal?

Dramaturgia by bola artovejšia. Musíme však vychádzať z miestnych reálií, diváckeho potenciálu a aj z tabuliek Europa Cinemas.

Pozrieš si občas aj nejaké z klasickejších vecí?

Keď je čas, rád si pozriem staršie veci, sú mojimi srdcovkami. Prioritne však sledujem filmy, ktoré idú do distribúcie, aby sme videli, či a v akom objeme ich nasadiť. Filmov, ktoré za rok vidím, je veľmi veľa.  

Kde získavaš aktuálny prehľad?

Filmové kluby zastrešuje Asociácia slovenských filmových klubov. Dvakrát ročne pripravuje programovacie semináre. Zvyčajne sa na tri dni všetci dramaturgovia stretneme a od rána do večera v kine pozeráme filmy, ktoré idú do distribúcie v priebehu najbližšieho polroka. Asociácia na seminár pozýva aj tvorcov jednotlivých filmov, čo je ozaj obohacujúce, lebo sa môžeš priamo režiséra alebo scenáristu spýtať, prečo niečo robil tak, ako to robil. Častým zdrojom informácií sú aj filmárske databázy či webové stránky filmových distribútorov.

Ktoré svoje iné spolupráce ako tie čisto filmové si vážiš a máš rád?

Tou najhlavnejšou je festival Pohoda. Ona síce neprebieha u nás v kine, ale pri jej príbehu som od začiatku dodnes. Dobre si pamätám prvý ročník Kráľovskej pohody, ktorý bol na futbalovom štadióne pod lízatkami. Mám pocit, že som dokonca bol už pri prvých úvahách, keď celý nápad ešte len vznikal. Mestské kultúrne stredisko vtedy organizovalo rozlúčku s letom na starej mestskej plavárni. Keď sme rozkladali aparatúru, prišla búrka, a keďže pódium nemalo zastrešenie, všetko kompletne zmoklo. Nakoniec však kapely Bez ladu a skladu, Hex a Polemic zahrali svoje improvizované minikoncerty pod prístreškom plavárňového bufetu, aby nesklamali svojich fanúšikov. Po ňom sme všetci svorne šomrali na organizátora koncertu a niekto z muzikantov vyslovil názor, že by bolo najlepšie, aby sme si podobný koncert spriatelených kapiel zorganizovali sami. Asi sa následne stretlo viacero faktorov, dôležité však je to, že už o rok nato Mišo Kaščák spolu s Mariom Michnom zorganizovali Kráľovskú pohodu, z ktorej festival rokmi vyrástol až do jeho dnešnej podoby. Smutnou organizátorskou skúsenosťou pre nich bola „spolupráca“ s SBS, ktorá zároveň vyberala vstupné pri vstupe na tribúnu. Hoci tribúna bola takmer plná, oficiálne sa predalo iba okolo 200 lístkov a chalani vďaka tomu skončili vo vysokej strate. Mišo to však napriek tomu nevzdal a o rok pokračoval na štadióne Pod sokolicami, kde festival ďalej rástol.

Čo je na ňom tvojou úlohou?

Spočiatku sme robili helperov na hlavnom pódiu. Keď sa festival presťahoval na letisko, stal som sa stejdžmanažérom Tatra banka arény a neskôr rozličných iných pódií. Na stejdži, za ktorý s tímom zodpovedám, trávime počas festivalu dni aj noci a organizujeme jeho komplexné fungovanie. Vďaka Mišovi a jeho výbornému festivalu som spoznal množstvo skvelých ľudí. Vždy, keď prídem na letisko, spomeniem si na Jura Kušnierika. Niekoľko rokov sme sa spolu starali o náš stejdž, ktorý aj vďaka jeho neskutočnej láskavosti a ľudskému dobru patril medzi najobľúbenejšie. Pri stretnutí s Jurom mali aj najväčšie festivalové hviezdy pocit, ako by sa s ním poznali už roky. Pamätám si, ako náš backstage po koncerte navštívili The Prodigy. Po pár okamihoch som mal pocit, ako keby sa stretli starí kamoši. Okamžite si ich dokázal získať. Rokmi sa náš backstage stal obľúbenou základňou pre umelcov, ktorí sa na Pohodu s radosťou vracali. Aj keď hrali na inom pódiu, vždy najskôr zavítali k nám na kávu a priateľskú debatu. Stálu festivalovú základňu mával u nás aj Marián Varga s manželkou Jankou, ale aj mnohí ďalší umelci, hudobní publicisti či promotéri. S Jurom sme sa stretávali aj počas roka, organizovali sme spoločné filmové debaty Pod lampou u nás v kine, ale aj výstavu dvorného fotografa spomínaných The Prodigy a skupiny Nirvana Steva Gulicka v Katovom dome. Pred festivalom sme prišli o deň skôr, otvorili si fľašu červeného vína, rozprávali sa, čo pekné sme uplynulé mesiace videli a počuli. A následne sa pripravili na to, čo nás čaká, prešli sme si všetky kapely, o ktorých Juro vedel ďaleko viac ako ja, a pripravili sa na všetky ich požiadavky. Každý rok na to s nostalgiou a smútkom spomínam. Hoci máme na stejdži výborný a rokmi zohratý tím, viem, že takého skvelého parťáka, ako bol Juro, už asi nenájdem.  

A iné spolupráce?

Rád spomínam, ako sme spolu s Luciou Povrazníkovou a Petrom Mattesom produkčne rozbiehali Artfilm v Trenčíne. Festival vtedy prevzal produkčný dom Forza a rozrástol sa z Teplíc do Trenčína. Riešili sme všetky produkčné záležitosti a sprievodné akcie. Keďže som bol jediný priamo z regiónu, veľká časť príprav bola na mne, vďaka čomu som sa veľa naučil. Nasledujúci rok sa domovskou scénou festivalu stalo aj Artkino Metro. Až kým sa festival neodsťahoval do Košíc. Napriek tomu som na tento festival nezanevrel. Kontinuálne som naďalej spolupracoval s jeho teplickými nasledovníkmi MFF Teplice a aktuálne s festivalom umenia v parku Art in Park. V súčasnosti mám pod palcom celú jeho filmovú časť. Keďže sa festival odohráva v parku, do programu sa snažíme zapojiť environmentálne aktivity. Táto téma je aktuálna a mne osobne veľmi blízka. Dlhé roky u nás v Artkine býval aj festival Ekotopfilm, chceme sa však teraz uberať odlišnou cestou.

Akí ľudia chodia k vám v Trenčíne do kina?

Chodia k nám všetky generácie. Napriek tomu, že sme prioritne zadefinovaní ako filmový klub pre náročnejšieho diváka, snažíme sa osloviť pomerne široké divácke spektrum. Väčšinou k nám pravidelne chodia vysokoškolsky vzdelaní ľudia, lekári, učitelia, študenti, citliví a vnímaví ľudia so záujmom o filmy a umenie, so širším spoločenským rozhľadom. Možno by som to zhrnul a zovšeobecnil, že väčšinou sú to dobrí ľudia. Som tomu rád.  

Čo všetko pracovné pre teba znamená prevádzkovanie kina?

Keď som sem v roku 2004 prišiel, naivne som si myslel, že budem pozerať filmy a bude to oddychová práca. Avšak to, čo diváci vidia, keď večer prídu do kina, je iba špičkou ľadovca. Prevádzkovanie znamená veľa administratívy, vypĺňania štatistík a vybavovania po úradoch, dohadovanie logistiky filmových kópií, zabezpečenie pravidelného servisu projekčných a zvukových zariadení a jeho modernizáciu. Žiada si to veľa premýšľania, ako prefinancovať každoročné straty, kam písať projekty a žiadosti o grant, ako ich následne správne vyúčtovať, ako zabezpečiť ich udržateľnosť, ako jednať so sponzormi, s mestom, proste so všetkými. Čas, ktorý mám zo všetkého najmenej rád, je starostlivosť o našu starú budovu, do ktorej sa roky neinvestovalo. Nie je týždeň, aby niekde nezatekala voda, nešla elektrika alebo sa niečo nepokazilo, netiekli záchody alebo niečo iné. Bohužiaľ, nemáme prostriedky na to, aby sme to dali do správy správcovskej spoločnosti. Nedávne diskusie o budúcnosti budovy boli aj pre nás náročné, pribudlo mi veľa šedín v tom období. Máme k budove citový vzťah a veríme, že nový majiteľ má skutočný záujem investovať do jej celkovej rekonštrukcie a zachovať tu aj vynovené kino s bohatou tradíciou.

To by bolo dobre. Pomáha ti v práci Hanka?

Pani manželka mi s kinom pomáha najviac. Spoznali sme sa práve v našom kine a možno aj vďaka tomu má pre moju časovo náročnú prácu pochopenie. Pracuje vo Viedni na univerzite, cez víkendy je tu a podporuje ma, ako sa dá. Aj pomoc jej otca a celej rodiny je úplne úžasná.

Stihneš sa ísť niekedy pozrieť na nejakú akciu? Oddychuješ niekedy?

Áno, ale možno málo. Utorky máme na rozdiel od víkendu voľno a vtedy som väčšinou odcestovaný. Často je to opäť pracovne na nejakom predstavení alebo v kinoservise, prípadne na nejakom pracovnom stretnutí alebo rokovaní. Ak hovoríme o relaxovaní, v zime som často v utorky chodil lyžovať. Prvým ranným vlakom väčšinou na otočku chodíme do Nízkych Tatier. Mám okolo seba veselú lyžiarsku komunitu priateľov, ktorí žijú na horách a sú inštruktori, tak chodíme spolu jazdiť všetko, čo sa dá. Donedávna bola najlepším oddychom moja sučka Dora. Mala takmer pätnásť rokov a pred pár mesiacmi nás k môjmu obrovskému žiaľu opustila. Bol to neuveriteľný pes. Dodnes za ňou smútim. Trávili sme spolu väčšinu času, sprevádzala ma v práci aj na cestách. Každý deň sme spolu chodili niekam do prírody a to bol úplne najkrajší a najpríjemnejší relax.

Vyhovuje ti, že väčšinu času v práci tráviš sám?

Áno. Už som si zvykol spoliehať sa sám na seba. Aj keď sa teraz trochu bojím, či nebudem mať problém začleniť sa do kolektívu a podieľať sa na parciálnych úlohách, ak by také obdobie nastalo. Dobrým tréningom sú pre mňa festivaly, kde sa treba do tímu začleniť. Myslím, že to mám nakombinované tak akurát.

Ďakujem a prajem ti všetko dobré. So Slnkom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Žiadne odpovede k "So Slnkom o skladaní hudby, prevádzkovaní kina a priateľstvách"