Po maturite si mal v štúdiu prestávku. Prečo?
Najskôr som vôbec nechcel ísť na vysokú. Lepšie povedané, vedel som, že tam nechcem ísť hneď. Už na strednej som sa veľa ulieval, najmä kvôli bedmintonu. Taká fáza rebelstva. Všetci išli študovať a nikto poriadne nevedel, čo tam bude robiť. Ja som to tak nechcel. Po maturite som sa vybral na letnú brigádu do Anglicka. Išiel som na päť týždňov a ostal pol roka. Chcel som cestovať a musel som si najprv zarobiť. Medzitým som si vybral školu, no ešte pred ňou som bol päť mesiacov v Indii.
Poďme poporiadku. Ako si si vybral školu?
V Anglicku som si písal s kamarátkou, ktorá študovala medzinárodné vzťahy, a spomínala mi predmet o rozvojovej spolupráci. To ma zaujalo. Je to práca, ktorá dáva zmysel a dokonca by som pri nej mohol cestovať. Našiel som školu v Olomouci, kde sa rozvojová spolupráca študuje ako bakalársky odbor. Povedal som si, že pred tým, ako budem tri či štyri roky tam, chcem rozvojovú krajinu zažiť, a išiel som do Indie. Nakoniec som sa tak dostal k životnému prostrediu. V Indii som totiž bol zapojený najmä do environmentálnych projektov.
Keď si tam cestoval, vedel si, čo budeš robiť?
Ani nie. Bol som predtým cez Workaway na dobrovoľníctvach v Európe a myslel som si, že to bude ľahké aj v Indii. Hneď prvé miesto, kam som chcel ísť, nevyšlo. Prišiel som na dohodnutú lokalitu a ten človek tam nebol. Bol to menší šok, ale potom išlo všetko celkom v pohode. Našiel som si jedno, potom druhé. Nič som dopredu neplánoval a počas piatich mesiacov som bol nakoniec asi na piatich miestach.
Čo ti India dala?
Stretol a spoznal som cestovateľov, ktorí žili podľa seba. Takí ľudia boli pre mňa predtým neviditeľní. Všetkých som vnímal zaradených v systéme. Študujem, idem na vysokú, potom manželka, deti, práca… Zrazu som si uvedomil, že človek si môže hocikedy urobiť pauzu a pár mesiacov alebo rokov cestovať. Sám, s deťmi, v štyridsiatke alebo aj šesťdesiatke. To mi dodalo sebavedomie, že áno, život si môžem spraviť po svojom. Veľký zážitok mám z 10-dňového meditačného kurzu. Desať hodín denne sme meditovali. Vstávali sme o štvrtej, nemohli sme rozprávať a nikomu sme nesmeli pozerať do očí, málo sme jedli. Bola to pre mňa skúsenosť, z ktorej doteraz čerpám. Ďalšia vec bol jednoduchý život, ktorý som tam žil. Dobrovoľníčil som väčšinou mimo miest a často som spal v prírode na zemi. Zažil som život bez hodiniek, bez zrkadla, niekedy aj bez normálneho záchoda. Uvedomil som si, že mnohé veci sú v našich životoch zbytočné, prinášajú zbytočný stres, berú nám čas a peniaze.
Tam si sa rozhodol pre životné prostredie?
Tam niekde v horách prišiel zlom. Pomáhal som na alternatívnej škole, ktorá mala štatút najzelenšej strednej školy v Indii. Prekvapilo ma, ako živo sa tamojšie decká zaujímali o svet. Uvedomil som si, akí sú mladí a ako veľa už vedia. To ma inšpirovalo a povedal som si, že vzdelanie môže byť aj dobré. Možno by som mohol v budúcnosti podnikať, ale určite chcem byť v niečom expert. Keďže sa všetky dobrovoľníctva týkali životného prostredia, presedlal som na odbor environmentálne štúdiá a udržateľný rozvoj. Zistil som, že pomáhať ľuďom je ťažké, pokiaľ nerozumieš ich kultúre. Niekedy môžeš viac ublížiť, hoci si myslíš, že pomáhaš. Prenášaním riešení zo Západu sa často stráca diverzita, a to nie je ozajstný pokrok.
Si spoluzakladateľom študentského spolku Udržitelný Palacký. O čo sa usilujete?
Vzdelávacie inštitúcie nemajú, podľa nás, vzdelávať iba v jednotlivých odboroch, ale majú aj spoločenskú zodpovednosť a majú mladých vychovávať k morálnym hodnotám. A my práve environmentálnu udržateľnosť vnímame ako dôležitú tému. Univerzita s tisíckami študentov by k nej nemala byť ľahostajná. S kamarátkou sme si povedali, že usporiadame nejaké štyri premietania o zodpovednej spotrebe. Na každé prišlo 200 ľudí, zaplnili sme celú aulu, všetci vrátane nás boli veľmi prekvapení. Mysleli sme si, filmy o plastoch nebudú ľudí zaujímať. Keďže to malo úspech, vedel som, že v niečom podobnom chcem pokračovať, a napísal som o tom na Facebook. Ľudia sa našli a už fungujeme tretí rok. Popri osvete medzi študentmi sú naším hlavným cieľom systémové zmeny, aby univerzita bola environmentálne udržateľnejšia.
Znie to zaujímavo. Čo by bolo takou systémovou zmenou?
Naša univerzita má asi 25 000 študentov, tisícky pedagógov a ďalších zamestnancov. Témou je napríklad odpad, momentálne ho riešime na internátoch. Na každej bunke je jeden kôš a doň všetci všetko hádžu. Vonku síce sú nádoby na recyklovanie, teda kto chce, môže recyklovať, ale robia to iba tí najproaktívnejší, pre ktorých je kvalita životného prostredia naozaj dôležitá. Snažíme sa teraz na všetky bunky na všetkých internátoch implementovať štyri triediace tašky, na kov, plast, papier a sklo. Mieru recyklovania by sme tým podstatne zvýšili.
Čo sa vám už v Olomouci podarilo?
Určite Freeshop. Naň sme hrdí. Viem si ho predstaviť aj v Trenčíne. Funguje ako miestnosť, kam ľudia prinášajú veci, ktoré už nechcú, aby ich nemuseli vyhadzovať. Doniesť môžeš hocičo, len sa to tam musí zmestiť. Ľudia väčšinou nosia riad, panvice, knihy, oblečenie, čistiace prostriedky, jedlo. Kto príde, môže si čokoľvek zadarmo alebo za dobrovoľný poplatok odniesť. Mnohým ľuďom sa podarilo ušetriť peniaze, a to len tým, že necháme veci kolovať. Projekt má v Česku veľkú odozvu a chcú ho replikovať na ďalších univerzitách. Dnes málokto verí, že ľudia spravia niečo bez peňazí, že niečo môže fungovať len na solidarite. Ale keď tomu dajú šancu, sú prekvapení. Máme napríklad organizované premietania s dobrovoľným príspevkom a vždy vyzbierame slušnú čiastku. Tak si môžu dovoliť prísť aj tí, ktorí by na to nemali. Solidarita je niečo, na čom môžeme popracovať. Stačí iba veriť, že ľudia sú dobrí a chcú nezištne dávať aj bez toho, aby ich niekto nútil.
Stretávate sa v komunitnej záhrade Václavka. Sú pre teba rozhovory dôležité?
Určite. Ciele, pre ktoré všetko robíme, sa postupne trochu menia. Na začiatku nám išlo hlavne o environmentálny dopad, no teraz vieme, že zároveň chceme vybudovať silnú študentskú komunitu. Po premietaní dokumentu o plastoch ľuďom nestačí mať len diskusiu s hosťom. Lepšie je stretnúť sa pri menšom raute a navzájom sa porozprávať. Vtedy príde oveľa viac ľudí, ostanú dlhšie a viac si podujatie užijú. Organizujeme aj raňajky alebo vianočný punč, čo nie sú environmentálne zamerané akcie, ale keď sa povedalo, aby si každý priniesol svoju vlastnú šálku, skoro všetci si ju priniesli. Pred Vianocami sme púšťali koledy a bolo vidieť, že ľudia sa bavia. Neprišli sa iba dozvedieť, ako svet putuje k zániku, prišli sa zabaviť a spoznať. Všetko je to poprepájané a holistické. Životné prostredie sa nedá riešiť bez vzdelávania a bez dobrých sociálnych vzťahov. Nejde totiž iba o krízu environmentálnu, ale zároveň aj o sociálnu a ekonomickú. Treba pracovať na všetkých frontoch a vidieť širšie prepojenia.
V jednom článku píšeš, že zodpovedná spotreba je fajn, ale nespasí nás. Prečo?
Zodpovedná spotreba sa stáva trendom. Na jednej strane je to dobré. Ľudia sa napríklad zaujímajú o to, aby zelenina bola zdravá, organická, bez chemikálií. Často si však neuvedomujú, že predpokladom k tomu, aby si mohli kúpiť kvalitnejší a šetrnejší produkt je mať dostatok peňazí a dobré vzdelanie. Zodpovedná spotreba sa tak stáva elitárskou a je len pre vyvolenú menšinu. Je správne znižovať svoju ekologickú stopu, no musíme myslieť aj na tých, ktorí túto možnosť nemajú a smerovať k systémovým riešeniam. Škodlivé chemikálie by sa mali zakázať celoplošne, a nie tak, že ich budú mať iba chudobní, ktorí si nič lepšie nemôžu dovoliť. Problém zodpovednej spotreby je v tom, že ľudia, ktorí sa o tieto problémy zaujímajú, sa často sústredia len na riešenia, ktoré môžu spraviť cez svoj nákupný košík. Zaplatím viac a môžem sa cítiť dobre, že robím niečo pre životné prostredie. Ak však chceme dosiahnuť systémovú zmenu, musíme sa spojiť, a to nie len ako konzumenti, ale najmä ako občania. Nakupovať zodpovedne je teda dobrým prvým krokom, ak sa však chceme dostať od hladkania vlastného ega ku skutočnej zmene, treba zdôrazňovať dôležitosť politickej a občianskej angažovanosti.
Ty si sa rozhodol prispieť aj inak. Prezradíš viac?
Áno, chceli by sme v Trenčíne založiť bezobalový obchod. Verím totiž tomu, že máme nielen recyklovať, ale aj minimalizovať odpad. Bezobalové obchody sú prvé kroky k zmene. Ten model nevymýšľam ja, v Čechách, aj vo svete to celkom dobre funguje. Organizácia Bez obalu otvorila prvú predajňu v Prahe, teraz sú už vo viacerých menších mestách, ako Zlín, Olomouc, Opava, Ostrava či České Budějovice. Stále viac ľudí si uvedomuje, že nechcú kupovať bio produkty zabalené v plaste. Mojím snom je, aby ľudia nemuseli chodiť do hypermarketu a základné veci by nakúpili u nás. Boli by tam strukoviny, ryža, sušené ovocie, oleje, koreniny, čistiace prostriedky, drogéria, kozmetika.
Čo ti dali tvoje pobyty v Nórsku a USA?
Vždy sa mi čosi v hlave utrasie. V Nórsku som bol šesť mesiacov na výbornej univerzite v Oslo. Hoci robím bakalára, študoval som tam magisterské predmety. Veľa som sa naučil a uvedomil som si, že nechcem len čítať a písať články o tom, aké je všetko zlé. Pochopil som, že zmenu nechcem robiť vo vede, ale v spoločnosti, medzi ľuďmi. V Amerike som bol nedávno na štyri mesiace a bola to celkom iná skúsenosť. Liberálna škola, žiadne známky, len slovné hodnotenia, sebaevaluácia a individuálny prístup. Každý študent mal oveľa väčšiu slobodu a zodpovednosť vybrať si, čo chce robiť. Stále menej sa mi teraz páči náš klasický princíp – ja prednášam, ty počúvaj. Pri sociálnych vedách skoro nikdy neexistuje jedno správne riešenie, je to o diskusii, a na tú je, bohužiaľ, u nás malý priestor.
Čo je pre teba na výletoch stále zaujímavé?
Mňa by nebavilo cestovať za pamiatkami alebo umením. Teší ma spoznávať život niekoho iného. Vidieť, ako žije človek, ktorého som nikdy nevidel, má inú prácu, rodinu, kultúru, zázemie. To je pre mňa najprínosnejšie. Sú to zážitky, na ktoré nepotrebujem peniaze, a odnesiem si veľa. Možno menej fotiek, ale viac skúseností. Bol som napríklad na výlete v Poľsku a na týždeň som išiel na farmu k Pakistancovi, ktorý dovtedy žil v Anglicku. Býva sám, ale na večeru sa vždy pekne oblečie a má z nej radosť. Zažil som si to a teraz to sám občas praktizujem. Pred pár týždňami sme v New Yorku s kamarátkou premýšľali, kam sa pôjdeme najesť. Navrhol som, aby sme sa pekne obliekli a najedli doma, bude to pekné a ušetríme. Pustili sme si vážnu hudbu a z večere, ktorú sme mohli zjesť tak obyčajne, sme mali super zážitok a nepotrebovali sme ani vystrčiť päty z domu. To je len jedna z vecí, ktoré som sa naučil u iných, samému by mi to nenapadlo. A preto tak rád vidím životy iných.
Uvidíme ťa, Tadeáš, v Trenčíne častejšie?
Určite. Chcel by som sa tu viac zapájať. Chcem lepšie spoznať ľudí a láka ma vytvoriť priestor na diskusiu o tom, ako by sme sa mohli posunúť spolu, ako by sme mohli lepšie zdieľať skúsenosti a všetky naše technické, finančné a ľudské zdroje. Bezobalový obchod vidím ako mostík k spájaniu ľudí. Taká je moja vízia. Čím viac som preč, tým viac si uvedomujem, že Trenčín je mesto, ktoré mám veľmi rád. Mám v pláne tu minimálne najbližších pár rokov byť.
S Tadeášom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
