Terka, budeme sa rozprávať o školách, no našimi prvými učiteľmi sú rodičia. Čo si pochytila od tých svojich?
Naučili ma, aké dôležité je prežiť pekné detstvo, vnímať prírodu ako súčasť života, pomáhať susedom, byť si navzájom blízki, nebáť sa prejavovať svoje emócie, myšlienky a názory. Naučili ma aj byť empatickou, počúvať druhých, snažiť sa porozumieť ich vnímaniu vecí a pochopiť ich v každej situácii. Vďaka rodičom viem robiť práce, ktoré už vymizli z moderného sveta. Mama bola vždy nekonečne láskavá a otec zase ten prísny, čo spätne hodnotím ako niečo pozitívne. Naučil ma byť zodpovednou, stáť si za slovom, robiť ťažké rozhodnutia. Dodnes mi veľa dávajú a som za nich naozaj veľmi rada. Môj otec spočiatku nechápal, že žena môže byť v kariére rovnako úspešná ako muž, že žena a muž sú si rovní, stále ho to učím, no našťastie je jeho pohľad dnes úplne iný a aj za to som vďačná.
Tvojou prvou veľkou skúsenosťou bolo Dánsko. Podporovali ťa v nápade ísť do zahraničia už počas strednej školy? Ako to prebiehalo?
Chuť mojich rodičov podporiť ma v mojom pláne nebola spočiatku veľká. Chceli mi dopriať lepšie vzdelanie, ale báli sa. Sú staršia generácia, mám skoro 40-ročných súrodencov a môj otec bude mať onedlho 70. Navyše pobyt v zahraničí je finančne náročný a možností nájsť naň zdroje nebolo veľa. Po mesačnom intenzívnom vyhľadávaní som získala šancu uchádzať sa o štipendium v Nitre. Bola zima, na kolenách som prehovorila otca, aby ma tam zaviezol. Cestou sme zapadli v snehu, na prvý test som meškala asi polhodinu. Čas navyše mi nedali, dovolili mi však, aby som test napísala. Úspešne som prešla ďalšími kolami a o týždeň mi povedali, že som medzi troma, čo štipendium vyhrali, a môžem si vybrať, či chcem ísť na rok do Brazílie alebo na pol roka do Dánska. Vo svojom pubertálnom období som, samozrejme, chcela ísť do Brazílie, ale Európa je predsa len pre moju mamu príjemnejšia možnosť, tak som sa rozhodla pre Dánsko. Neľutujem, lebo veci, ktoré som si odtiaľ odniesla, by mi Brazília asi nedala. Som vďačná za to, že ma pustili a umožnili mi získať nové skúsenosti.
Ktoré vnímaš ako najvýraznejšie?
Napadajú mi dve. Prvou je fungovanie školstva a možné inovácie vo vzdelávaní a druhou je vnímanie rodiny. Ak môžem, rozviniem najskôr tú druhú. Dostala som sa do rodiny, kde som mala zrazu tri hosťovské sestry. Dodnes máme blízky vzťah. Ukázali mi, čo som predtým nezažila. Bola som dievča z dediny, každý deň po škole som mala nejaký krúžok, využívala som všetky príležitosti a chodila som večer domov posledným autobusom. A oni v Dánsku nemali žiaden krúžok, len moja najmladšia sestra hrávala hádzanú, čo je dánsky národný šport. Sprvoti mi to pripadalo zvláštne. Majú toľko príležitostí, prečo teda každý deň chodia domov a trávia čas s rodičmi? Asi po mesiaci som tomu porozumela. Chodili domov preto, aby tri hodiny spolu varili večeru, spolu jedli, rozprávali si, aký mali deň, smiali sa, hrali sa. Pochopila som, aké sú rodina a vzťahy pre nich dôležité. Neviem, či pre všetkých Dánov, ale pre rodinu, v ktorej som bola, to bol úplný základ. Nevnímali to tak, že obetovali svoj rozvoj. Dnes sú všetky úspešné a nemusia sa báť o svoju kariéru, strednú školu však chceli primárne stráviť s rodičmi a priateľmi v komunite ľudí, ktorých poznali. Možno raz by som chcela podobne viesť svoju rodinu.
A vzdelávanie? Chodila som na najväčšie a druhé najlepšie dánske gymnázium v Silkeborgu. Malo vyše 2 000 študentov, bolo dobre vybavené a rozlohou bolo veľké asi ako naše Horovce. Spolužiaci ma prijali, hovorili kvôli mne anglicky, všetci ostatní v medzinárodnej triede boli totiž Dáni. Učitelia sa správali k študentom rovnocenne. Vyučovanie bolo postavené na našej zodpovednosti. Všeličo sme si vopred sami naštudovali, profesor niečo krátko vysvetlil, potom sme diskutovali a robili ďalšie práce, eseje a podobne. Rozvíjali sme si zručnosti, ktoré sa neviazali len k danému predmetu, ale využijeme ich neskôr kdekoľvek. O interaktívnosť, neformálnosť a priestor na vlastný názor sa snažíme aj v programe I AMbitious. Páčili sa mi všelijaké komunitné aktivity a aj to, že sa študenti v piatok s profesormi vždy mimo vyučovania rozprávali pri pive o bežnom živote. Môže sa to zdať zvláštne, ale prehlbovalo to ich vzájomný vzťah a rešpekt, omnoho lepšie sa navzájom poznali a chápali.
Čo ti, naopak, dalo štúdium na gymnáziu v Dubnici nad Váhom?
Určite veľa príležitostí na realizáciu. Keď som sa vrátila, viedla som napríklad aj florbalový krúžok. Dánske školstvo bolo popredu v mäkkých zručnostiach, ale v exaktných vedách a rozvoji logického myslenia sme lepší tu. Čím ďalej, tým viac moja stredná škola rozvíja neformálne vzdelávacie aktivity a to je skvelé. Ako I AMbitious tu máme stále otvorené dvere, škola nám od začiatku pomáha, sú tu však aj Junior Achievement, Show Your Talent, DofE, Slovenská debatná asociácia. Zároveň škola pozýva absolventov a rôznych zaujímavých ľudí z kraja na besedy so študentmi. V dánskych kruhoch nie sú programy neformálneho vzdelávania až také rozvinuté. Možno je to tým, že ich školstvo to až tak veľmi nepotrebuje. Na našej škole vnímam pozitívne aj to, že po poslednej vyučovacej hodine neutekajú všetci hneď domov. Je tam vytvorená príjemná klubovňa a pri škole je aj jeden študentský podnik.
Keď sa rozprávame, mám pocit, že ti vždy všetko išlo ľahko. Je to tak?
Skôr to je tak, že mi šlo všetko, ale nič mi nešlo geniálne. Robila som šport, hudbu, hrala som v divadle, mala som rôzne aktivity, ale v ničom som nebola excelentná. V škole som mala dobré známky, nebola som však žiadna olympionička. Najviac sa mi teda nedarilo práve objaviť svoje silné stránky. Nikto ma k tomu neviedol a chýbalo mi to. Taká pomoc by raz na školách mala byť dostupná. Ak si úspešný, posielajú ťa na súťaž, ale niekto možno potrebuje povzbudenie a radu, preňho je trebárs vhodná iná forma rozvoja jeho nadania. Mne na základnej a strednej škole išlo najmä organizovanie vecí. Bavilo ma to. V tom, samozrejme, neexistujú žiadne preteky, takže som sa musela občas sama do toho popohnať.
Si súťaživý typ?
Čím ďalej, tým menej. Skôr mi záleží na tom, aby boli všetci okolo mňa šťastní a cítili sa dobre.
Nebola pri výbere vysokej školy tvoja všestrannosť pre teba aj výzvou?
Bola. Dokonca som menila vysokú školu. Obaja moji bratia sú medicínsky ladení, ale mne je na omdletie, keď vidím krv, takže som vedela, že týmto smerom nepôjdem. Mala som však dobré výsledky v škole a všetci ma tlačili do niečoho perspektívneho a taká sa im javila informatika. Chcela som byť v očiach rodiny čo najlepšia a akosi som sa zmierila s tým, že na to mám a mohlo by ma to baviť. Na gymnáziu sme mali blokové vyučovanie a každý bol v prírodovednom, informatickom, ekonomickom alebo humanitnom bloku. Humanitný blok bol podceňovaný, vnímaný bol ako neperspektívny, preto som si vybrala ten ekonomický. Dnes vidím, že humanitné odbory sú rovnako dôležité, že paleta možností na pracovnom trhu je široká a je len na mne, aké mám ambície, na čom mi záleží. Po maturite som išla na informatiku do Brna. Po pol roku som sa však rozhodla odísť. Školu by som zvládla, ale chcela som radšej stráviť päť rokov niečím, čomu sa budem v budúcnosti venovať. Počas štúdia v Nexterii a rozbiehaní I AMbitious som totiž zistila, že ma najviac zaujíma prinášať inovácie do vzdelávania a rozvíjať mladých ľudí. Nevnímam to tak, že som pol roka stratila. Naopak, využila som ho na osamostatnenie sa v Bratislave. Dostala som sa na Bratislavskú medzinárodnú školu liberálnych štúdií a začala som popri neformálnom lepšie spoznávať aj formálne, akademické vzdelávanie. O rok ukončím bakalárske štúdium, po ňom by som chcela v zahraničí študovať Education Policy a po návrate robiť ďalšie zmeny u nás.
Neformálne vzdelávanie mimo školy ťa výrazne ovplyvnilo. Ako sa začalo a ako neskôr pokračovalo?
Po návrate z Dánska som bola súčasťou Junior Achievementu, programu študentských firiem na stredných školách. Jeho veľkou výhodou okrem iného je, že študenti robia priamo vo svojom prostredí. Následne som sa, trochu náhodou, dostala do mentoringového programu TalentGuide, ktorý robil LEAF. Našla som malý leták a vyšlo to. Mojím výstupným projektom bol práve I AMbitious. Boli to úplné začiatky, pár aktivít pre stredoškolákov na mojej strednej škole. Potom to už išlo samo. Cez LEAF som sa dozvedela o Nexterii a prihlásila som sa do ročného programu Nexteria Leadership Academy. Aj dnes sa s Tomášom Hasalom, riaditeľom organizácie, smejeme na tom, že na prijímacích pohovoroch som mala v hlave plán prešívať staré rifle na nové, to bol môj podnikateľský nápad. Tomáš spolu s Martinom Mojzešom, ktorý vedie akadémiu, mi však toľko radil pri rozvíjaní projektu I AMbitious, že aj z neho vyšiel nakoniec pekný komplexný ročný program pre stredoškolákov. V našom tíme sme boli a dodnes spolu program vedieme s mojimi blízkymi kamarátkami Sofi a Veronikou. Na začiatku sme mali obavy, či program vôbec otvoríme. Boli sme stredoškoláčky bez skúseností. Nevedela som, či na to máme, či je to niečo, čo chcem robiť dlhodobejšie.
Skutočnosť, že som sa nevzdala, hodnotím spätne ako dobré rozhodnutie. Vidíš, rastieme, končíme už tretí rok programu. Našim študentom teraz hovorievam, že človek nikdy nevie, čo ho posunie. Veľa vecí, ktoré som robila, dnes nevyužívam, nehrávam florbal ani nehrám v divadle, ale dali mi strašne veľa. Florbal ma naučil fungovať v tíme, byť súčasťou komunity, divadlo ma naučilo vystupovať pred ľuďmi a kreatívne robiť organizačné veci. Treba začať, cesta sa postupne vykryštalizuje.
Stretávaš sa medzi študentmi alebo svojimi blízkymi pri práci pre I AMbitious aj s nepochopením, predsudkami či prekvapeniami?
Viacerí študenti hovoria, že sa obávajú, že nezapadnú. Keď však prejdú ročným programom a odpovedajú na to, čo zo získaného si najviac vážia, nespomínajú na prvom mieste vedomosti, mentora ani aktivity, ale to, ako dobre si sadli s ľuďmi okolo seba. Rôznorodosť je pre nás podstatným prvkom. Nepresadzujeme žiadne politické zmýšľanie, nevyberáme si podľa akademických výsledkov a nepreferujeme liberalizmus či konzervativizmus. Za každého u nás hovoria výsledky práce. Sama sa stále veľa učím. Už viem, aké je to byť štatutárkou občianskeho združenia, mať zodpovednosť, riešiť granty, dohovárať spolupráce a komunikovať s ľuďmi v manažérskych pozíciách. Veľká časť mojej práce je o búraní predsudkov každého druhu. Do pracovných vzťahov vchádzam už o čosi sebavedomejšie s tým, že sa obaja môžeme navzájom niečo naučiť.
Darí sa vám v našom kraji nadväzovať zaujímavé spolupráce?
Spolupracujeme napríklad s Fleck Coworkingom, Paddock Café, mestom Trenčín či vašou skvelou organizáciou Voices. Postupne sa snažíme do mentoringu zapájať ďalších, v menších firmách to ide o čosi ľahšie ako vo veľkých. Tam sa občas ešte stretávame s tradičným zmýšľaním. Nezaujíma ich, čo robia v programe naši študenti, o čo lepšia bude vďaka tomu naša spoločnosť, ale skôr to, akú budú mať reklamnú plochu a kde bude umiestnená.
Bude I AMbitious raz celoslovenským programom?
Na tento rok máme dva najväčšie ciele: udržateľnosť a škálovateľnosť. V oboch sa nám darí. Naša organizácia vznikla úplnou náhodou preto, že sme chceli prispieť k odstráneniu toho, čo nám prekážalo počas strednej školy, a priniesť mladým ľuďom ďalšie príležitosti a možnosti. Teraz sa z nej snažíme urobiť udržateľnú neziskovú organizáciu s malým základným tímom. Chápeme a akceptujeme, že popri jednom-dvoch čiastočných úväzkoch to vždy bude o množstve dobrovoľníkov, ale skúšame to. Vytvorili sme správnu radu, ktorá nám pomáha nastavovať procesy, a vidíme, že sa posúvame. Čo sa týka škálovateľnosti, chceme sa rozrastať a mať v každom kraji svoju základňu, ktorá by tvorila aktivity pre daný kraj prispôsobené jeho podmienkam a potrebám. V spolupráci s Karpatskou nadáciou rozšírime od nového roka program aj na východ Slovenska. Ešte sa rozhodneme, či to bude najprv v Prešovskom alebo Košickom kraji.
A môžeme sa tešiť na to, že vaše ústredie bude v Trenčíne? Ostaneš v ňom aj po vysokej škole?
Dúfam, že áno, bolo by to symbolické. Štartom bude centrálne coworkingové miesto, ktoré by sme tu chceli mať a kde budú prebiehať aj rôzne iné aktivity, nielen naše. Rada by som ostala aktívnou súčasťou programu aj po ukončení vysokej školy, ale závisí to od mnohých okolností – chcem sa o rok vydávať a verím, že sa nám s partnerom podarí ísť ešte na dva roky na školu do zahraničia. I AMbitious však vnímam ako svoje dieťa, a hoci potrebuje vzlietnuť a posunúť sa ďalej, ostaneme v spojení. Navyše mám veľmi rada Trenčín.
Slovo ambiciózny v preklade názvu môže niekoho trochu vystrašiť.
Áno. Náš názov sa inak píše, inak vyslovuje a zároveň môže v ľuďoch vzbudzovať dojem akejsi elitárskosti, čo, samozrejme, nechceme, lebo elitársky nie je. Sme tu aj pre introvertov, pre ľudí, ktorí vôbec nechcú byť v popredí. Uvažujeme o zmene názvu, všetko sa uvidí. Som rada, že máme GROWNi, čo je online platforma pre všetkých, ktorí sa chcú rozvíjať alebo chcú pomôcť v rozvoji druhým.
Ako vznikalo GROWNi?
GROWNi vzniklo v prvej vlne pandémie, keď sme si povedali, že pokiaľ niekto už nie je zapojený do nejakej organizácie a nie je ani v žiadnom programe, stráca omnoho viac príležitostí. Nemôže chodiť na diskusie a nemôže ani dobrovoľnícky pomáhať, lebo si tú možnosť nevie sám nájsť. Napadlo nám vytvoriť centrálne miesto prepájajúce možnosti v neziskovom, verejnom aj súkromnom sektore, ktoré ľudia na Slovensku majú bez ohľadu na to, či sú stredoškoláci, vysokoškoláci alebo profesionáli. Človek si tu môže nájsť stáž, zákazku alebo zamestnanie, uvidí rozličné vzdelávacie príležitosti – workshopy, semináre, rozvojové programy. Naopak, ak organizácia hľadá pomoc, môže sem pridať svoju ponuku. Snažíme sa stáť na určitých hodnotách, aby naše príležitosti boli etické a rozvíjali charakter, platforma je nestranícka a neuprednostňuje žiadne vierovyznanie.
Rozprávame sa počas letných prázdnin. Čo praješ študentom a študentkám do nového školského roka?
Predovšetkým im želám, aby sa nebáli robiť niečo navyše. Na stredných školách je niekedy študent, ktorý robí niečo navyše, vnímaný ako premotivovaný snaživec. Netreba to brať vážne a príliš osobne. Ak vás niečo zaujme a máte z toho radosť, venujte sa tomu. Nie je dôležité, či to budete robiť v budúcnosti alebo nie. Nebojte sa, že vás niekam nevezmú, možností je veľa a nikto nebude riešiť, či ste sa na školu dostali na prvý raz alebo na druhý. Hľadajte rovnováhu, nerobte veci na úkor mentálneho zdravia alebo psychickej pohody. Choďte za svojím snom a hľadajte svoju víziu. Doprajte si na to čas. Odmenou vám bude, že nájdete prácu, ktorá vás bude napĺňať a baviť. Možno to bude vo veľkom meste a možno to bude doma, v komunite, kde žijete, s ľuďmi, ktorých máte okolo seba už teraz. Na tom nezáleží.
Ďakujem.
S Terkou Dominikou Lukáčovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.
